Myšlienka rodinnej karty sama osebe nie je zlá. Napokon nie je ani nová. Ak štát dokáže v spolupráci s obchodníkmi zabezpečiť rodinám zľavy na potraviny, šport, kultúru či voľnočasové aktivity bez budovania ďalšieho dávkového systému, ide o riešenie, ktoré môže byť prínosom.
Horšie je, že už pri predstavení projektu sa ukazuje skupina rodín, na ktorú štát opäť zabudol. Ministerstvo práce totiž avizuje, že rodinná karta bude určená pre rodiny s nezaopatrenými deťmi do 18 rokov. Práve veková hranica je pritom najproblematickejším parametrom celého projektu.
Akoby totiž štát vychádzal z predstavy, že v deň 18. narodenín sa náklady rodičov výrazne znižujú. Realita je pritom presne opačná.
Pre mnohé rodiny sa tie najväčšie výdavky začínajú práve po maturite
Mladí ľudia odchádzajú študovať na vysoké školy, často stovky kilometrov od domova. Len na ubytovanie na internáte alebo v priváte často míňajú niekoľko stoviek eur mesačne. K tomu sa pridávajú cestovanie, strava, učebnice či notebook, bez ktorého sa v súčasnosti vysokoškolák prakticky nezaobíde.
Náklady, ktoré rodičia dovtedy vynakladali na krúžky či školské potreby, sa len presunú do inej podoby – a neraz ešte výrazne narastú. Zrazu rodičia nefinancujú len dieťa, ale prakticky druhú domácnosť.
Rodinná karta pritom nie je jediná pomoc, o ktorú rodina so staršími deťmi prichádza. Štát aktuálne neposkytuje rodičom daňový bonus na deti staršie ako 18 rokov, teda ani na vysokoškolákov. Hoci ide o nezaopatrené deti, ktoré sú vo väčšine prípadov stále úplne alebo čiastočne odkázané na podporu rodičov, zo systému štátnej pomoci postupne miznú. Rodinná karta tento trend iba prehlbuje.
Paradox je o to väčší, že inšpiráciou nášho modelu bolo aj Poľsko. Minister sa však vyjadril, že nie je potrebné systém našich severných susedov takpovediac do bodky skopírovať, keďže si ho vieme nastaviť sami. Severný sused však postupuje odlišne.
Poľská Karta Dużej Rodziny síce patrí rodinám s tromi a viac deťmi, no deti z nej nevypadávajú automaticky dovŕšením plnoletosti. Ak študujú na strednej alebo vysokej škole, nárok pokračuje až do dovŕšenia 25 rokov. Štát tým priznáva jednoduchý fakt – že rodičovské výdavky sa nekončia maturitou.
Slovensko sa pritom nechce porovnávať len s Poľskom. Inšpiráciou mohli byť aj Francúzsko, Nemecko či škandinávske krajiny. Väčšina západoeurópskych štátov však rodinnú politiku stavia na podpore nezaopatreného dieťaťa počas celého obdobia štúdia, nielen do dosiahnutia plnoletosti.
Dôvod je jednoduchý. Vzdelanie nie je súkromnou záľubou rodiny, ale investíciou do budúcnosti celej krajiny.
Dostane rodinnú kartu aj solventná rodina?
Druhým veľkým otáznikom je nežiaduca plošnosť podpory, ktorá by sa mohla prejaviť, ak nastavenie rodinnej karty nebude optimálne. Ministerstvo zatiaľ predstavilo jediné kritérium – vek dieťaťa. O príjmových limitoch, majetkových pomeroch či inom spôsobe adresovania pomoci sa zatiaľ nezmieňuje.
Bolo by preto nespravodlivé tvrdiť, že pôjde o ďalšie plošné opatrenie. Riziko však existuje.
Práve zahraničné skúsenosti ukazujú, že rodinné karty nemusia byť automaticky sociálnym nástrojom. Poľský systém napríklad funguje ako univerzálny benefit pre veľké rodiny bez ohľadu na príjem.
Ak totiž zostane jedinou podmienkou dieťa mladšie ako 18 rokov, rovnaké benefity môže získať samoživiteľka s minimálnou mzdou aj domácnosť s niekoľkotisícovým mesačným príjmom. Štát pritom súčasne hovorí o potrebe konsolidovať verejné financie, šetrí vo viacerých oblastiach a hľadá miliardy eur na znižovanie deficitu. V tejto situácii by preto mala byť pomoc čo najadresnejšia.
Práve tu by mala nasledovať odborná diskusia o tom, či má byť cieľom univerzálna podpora všetkých rodín, alebo adresnejšia pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú.
Rodičia si pomoc zaslúžia
Rodinná karta môže byť dobrým projektom. Môže priniesť reálne úspory a vytvoriť zaujímavú spoluprácu medzi štátom a súkromným sektorom. Ak však už na štarte zabudne na rodičov vysokoškolákov a zároveň sa z nej stane ďalší univerzálny benefit bez jasného zacielenia, premrhá príležitosť stať sa moderným nástrojom rodinnej politiky.
Štát by totiž nemal posudzovať rodinu podľa toho, či jej dieťa oslávilo 18. narodeniny. Rozhodujúce by malo byť, či ho rodičia stále živia, financujú a pripravujú na samostatný život. V mnohých slovenských domácnostiach sa totiž rodičovské povinnosti nekončia maturitou, ale až úspešným ukončením vysokej školy.
Rovnako v mnohých rodinách tieto deti, teda mladí dospelí, popri škole musia brigádovať, aby rodinné rozpočty aspoň trochu odľahčili. Nehovoriac o tom, že z nich s veľkou pravdepodobnosťou už sú, respektíve onedlho budú, noví daňoví poplatníci.
Ak chce Slovensko podporovať rodiny, nemalo by zabúdať práve na tie, ktoré v súčasnosti investujú do budúcich lekárov, učiteľov, inžinierov či vedcov. Práve ony totiž nesú jedny z najvyšších nákladov na výchovu detí – a podľa predstavených pravidiel zostanú pred dverami rodinnej karty.
Všetci rodičia si zaslúžia, aby na nich štát nezabudol práve vo chvíli, keď jeho pomoc potrebujú najviac.