V Amerike sa v priebehu niekoľkých dní odohrali dva príbehy, ktoré na prvý pohľad spolu nesúvisia. V skutočnosti však kladú tú istú otázku: kto smie rozhodnúť, že život dieťaťa pred narodením už nestojí za pokračovanie?
V Massachusetts demokratická guvernérka Maura Healeyová podpísala zákon, ktorý zásadne mení pravidlá interrupcií po 24. týždni tehotenstva. Aby sa dal pochopiť význam tejto zmeny, netreba používať slogany. Stačí porovnať pôvodný a nový zákon.
Štyri podmienky zmizli
Predchádzajúca právna úprava v Massachusetts umožňovala interrupciu po 24. týždni, ak lekár podľa svojho medicínskeho úsudku dospel k záveru, že bola potrebná na ochranu života pacientky, jej fyzického alebo duševného zdravia, prípadne ak ju odôvodňovala smrteľná diagnóza plodu alebo závažná diagnóza nezlučiteľná s dlhodobým životom mimo maternice bez mimoriadnych medicínskych zásahov.
Nový zákon H.5595 tieto konkrétne podmienky vypustil. Nahradila ich podstatne kratšia formulácia: interrupciu môže vykonať lekár „based upon the professional judgment of the physician“ – na základe profesionálneho úsudku lekára. To nie je interpretácia konzervatívneho média. Tak znie text zákona prijatého v Massachusetts.
Zákon navyše stanovuje, že medicínsky revízny proces nesmie prekonať profesionálny úsudok ošetrujúceho lekára a pacientky alebo jej zdravotného zástupcu. Aj Associated Press zmenu pred jej podpisom opísala ako presun konečného rozhodovania o neskorých interrupciách na lekára a upozornila, že predchádzajúci presný zoznam medicínskych dôvodov sa má odstrániť.
Tragické prípady ako argument
Guvernérka Healeyová však zmenu neobhajovala tým, že ženy potrebujú možnosť ukončiť zdravé tehotenstvo tesne pred pôrodom. Argumentovala prípadmi žien, ktorým bola v pokročilom štádiu tehotenstva diagnostikovaná závažná komplikácia, ale nemocnice napriek tomu odmietli interrupciu, pretože si neboli isté, či prípad spĺňa zákonné podmienky.
Jeden zo známych prípadov sa týkal ženy, ktorej plod utrpel v 33. týždni mozgovú príhodu, ale nemocnica diagnózu nepovažovala za dostatočne jednoznačne smrteľnú. Práve takéto príbehy poskytujú podporovateľom zmeny veľmi silný ľudský argument.
Lenže zostáva otázka, na ktorú upozorňuje aj konzervatívny Washington Stand: ak boli problémom nedostatočne definované medicínske výnimky, prečo ich zákonodarca jednoducho nerozšíril alebo nespresnil? Prečo namiesto toho konkrétne podmienky odstránil?
Washington Stand ide vo svojej interpretácii ďalej a tvrdí, že výsledkom je legálna možnosť interrupcie až do okamihu pôrodu. Zákon vetu „interrupcia až do pôrodu“ neobsahuje a bolo by nepresné vydávať tento titulok za doslovné znenie právnej normy.
Faktom však zostáva, že po 24. týždni už zákon nevymenúva predchádzajúce konkrétne medicínske dôvody. Morálne zdôvodnenie zákona je teda užšie ako jeho doslovná právna formulácia.
Predtým aj potom tu bola McKenna Westová
Takmer súčasne sa odohrával iný americký príbeh. McKenna Westová bola náhradnou matkou, ktorá nosila dieťa pre manželský pár z Kalifornie. Počas tehotenstva lekári dieťaťu diagnostikovali hypoplastický syndróm srdca, známy ako HLHS. Ide o život ohrozujúcu vrodenú srdcovú chybu.
Po diagnóze vznikol medzi Westovou a budúcimi rodičmi spor. Westová tvrdí, že od nej požadovali ukončenie tehotenstva. Rodičia Omar Ahmed a Nausheen Gilkarová však spochybňujú časť jej verzie a tvrdia, že vždy plánovali zabezpečiť dieťaťu po narodení zdravotnú starostlivosť. Tento rozdiel je dôležité uviesť, pretože prípad sa medzitým stal súčasťou amerického politického zápasu o interrupcie.
Jedna vec je však nesporná: Westová interrupciu odmietla. Odišla do Texasu a dieťa porodila. Po zásahu texaského generálneho prokurátora Kena Paxtona súd nariadil zabezpečenie život zachraňujúcej zdravotnej starostlivosti novorodencovi. Prípad podrobne zrekonštruovala agentúra Associated Press.
Keď „my body, my choice“ znamená „nie“
Práve vtedy sa jednoduchý jazyk reprodukčnej slobody začína komplikovať. Ak totiž platí princíp „my body, my choice“, musí platiť oboma smermi. Žena musí mať podľa tejto logiky nielen právo povedať, že interrupciu chce, ale aj právo povedať, že ju odmieta.
A to aj vtedy, keď dieťa geneticky nie je jej, keď podpísala zmluvu o náhradnom materstve a keď ľudia, pre ktorých dieťa nosí, majú inú predstavu o pokračovaní tehotenstva.
Inak už nehovoríme o telesnej autonómii ženy. Hovoríme o autonómii pod podmienkou, že žena urobí rozhodnutie, ktoré od nej očakávajú ostatní. Prípad Westovej je preto nepríjemným testom konzistentnosti argumentu o reprodukčnej slobode.
Keď sa dieťa stane predmetom zmluvy
Náhradné materstvo pridáva k problému ešte jednu vrstvu. Kto rozhoduje, keď sa záujmy jednotlivých aktérov rozídu? Žena, ktorá dieťa nosí? Genetickí rodičia? Lekár? Súd?
Existuje zmluva, existujú očakávania ľudí, ktorí chcú byť rodičmi, a existuje telesná autonómia ženy, ktorá dieťa nosí. Potom je tu však ešte jeden človek – dieťa. Jediný účastník celého procesu, ktorý nijakú zmluvu nepodpísal.
Westovej prípad preto odhaľuje zásadný problém náhradného materstva. Pokiaľ všetci chcú to isté, konflikt zostáva skrytý. Ukáže sa až vtedy, keď sa ich predstavy rozídu. Ak má žena telesnú autonómiu, zmluva ju nemôže prinútiť podstúpiť interrupciu.
Ak môžu o pokračovaní tehotenstva rozhodovať rodičia-čakatelia, autonómia náhradnej matky už absolútna nie je. Ak rozhodujú iba dospelí, zostáva ešte jedna otázka: kto zastupuje záujem dieťaťa?
Závažná diagnóza nie je rozsudok smrti
Westovej príbeh zároveň ukazuje, aké problematické môže byť slovné spojenie „závažná diagnóza plodu“. HLHS je skutočne vážna choroba. Môže znamenať sériu komplikovaných operácií, neistú prognózu a veľké utrpenie rodiny. Netreba ju zľahčovať. Nie je však automaticky synonymom smrti.
Westovej dieťa sa narodilo. Jeho srdce pôrodom neprestalo byť choré, jeho genetická identita sa nezmenila a biologicky ide o pokračovanie toho istého ľudského organizmu, ktorý existoval niekoľko hodín pred narodením.
Zmení sa však jazyk. Pred pôrodom hovoríme o plode so závažnou diagnózou a o možnosti ukončenia tehotenstva. Po pôrode hovoríme o chorom novorodencovi a o život zachraňujúcej liečbe.
Práve tu vzniká jedna z najťažších otázok celej interrupčnej debaty: čo presne pôrod mení na morálnej hodnote života dieťaťa?
Na jednej chodbe zachraňujeme, na druhej rozhodujeme
Aj hranica 24 týždňov má dnes iný význam ako pred desaťročiami. Deti narodené v tomto štádiu môžu byť životaschopné a moderná neonatológia dokáže v niektorých prípadoch zachrániť aj deti narodené pred 24. týždňom.
Vzniká tým zvláštny civilizačný paradox. V jednej časti nemocnice môže tím lekárov bojovať o život extrémne predčasne narodeného dieťaťa. Inde právny poriadok rieši, za akých okolností možno ukončiť tehotenstvo s plodom rovnakého alebo vyššieho gestačného veku.
Rozdiel medzi nimi pritom nemusí spočívať v stupni biologického vývoja, ale predovšetkým v tom, či sa dieťa už narodilo.
Je potrat zdravotná starostlivosť?
Healeyovej administratíva prezentuje nový zákon ako ochranu reprodukčnej slobody a prístupu k zdravotnej starostlivosti. Oficiálne zdôvodnenie možno nájsť aj v oznámení vlády Massachusetts.
„Abortion is healthcare“ je politicky účinné heslo. Ako odpoveď na morálnu otázku však nestačí. Tehotenstvo totiž zahŕňa biologickú skutočnosť, ktorú nijaký slogan neodstráni: existuje žena a existuje vyvíjajúci sa ľudský organizmus s vlastnou genetickou identitou, ktorý v pokročilom štádiu tehotenstva môže byť schopný života mimo jej tela.
Preto otázka neznie iba, či má žena právo rozhodovať o svojom tele. Skutočný spor sa začína pri ďalšej otázke: je telo nenarodeného dieťaťa tiež iba jej telom?
O kom vlastne rozhodujeme?
Príbeh Healeyovej zákona a príbeh McKenny Westovej spolu právne nesúvisia. Ich časová blízkosť však vytvára pozoruhodné zrkadlo. Massachusetts rozširuje priestor na rozhodovanie pacientky a lekára. Westová svoju voľbu urobila tiež – rozhodla sa dieťaťa nevzdať. A zrazu do miestnosti vstúpili genetickí rodičia, právnici, nemocnica, súd aj štát.
Každý má svoje práva, svoj záujem a svoj hlas. Až na jedného. Možno aj preto sa interrupčná debata až príliš často začína nesprávnou otázkou. Pýtame sa, kto má právo rozhodovať – žena, lekár, rodičia, nemocnica, súd či štát. Pred touto otázkou však stojí ešte jedna: o kom rozhodujeme?
Ak je nenarodené dieťa iba súčasťou ženského tela, argument reprodukčnej autonómie je pomerne jednoduchý. Ak je však samostatným ľudským organizmom, hoci existenčne závislým od matky, problém sa zásadne mení. Potom už nestačí hovoriť iba o slobode tých, ktorí rozhodovať dokážu. Treba hovoriť aj o hodnote života toho jediného človeka v celej diskusii, ktorý za seba ešte hovoriť nemôže.