Izrael zrejme považuje Irán za vybavený. Bude jeho novým cieľom Turecko?
Eskalácia rétoriky voči členskému štátu NATO prebieha už niekoľko mesiacov. Židovský štát je však zatiaľ vo vojne s Iránom, ktorého deštrukciu medzitým prenechal svojmu silnejšiemu spojencovi.
Zľava turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, saudský korunný princ Muhammad bin Salmán a pakistanský premiér Šáhbáz Šaríf po podpise Dohody z Mekky. Foto: Murat Cetinmuhurdar/Turkish Presidential Press Office/Handout via Reuters
|
Izraelská vláda už niekoľko mesiacov obracia svoju pozornosť od Iránu k predpokladanej sunnitskej aliancii. Jedným z jej kľúčových členov je Turecko, ktoré pomaly napĺňa svoje záujmy takpovediac na zadnom dvore – v sýrskej provincii Idlib.
Slovami ministra financií Bezalela Smotriča, Tel Aviv sa odmietol zapojiť do dvojtýždňovej kampane USA, počas ktorej americké letectvo bombardovalo vybrané ciele v Iráne každú noc. Tento stav bol pre Izrael výhodný, poznamenal Smotrič s tým, že sa k náletom nepripoja.
„Štát Izrael nemá záujem zapojiť sa do obmedzenej kampane medzi Iránom a USA – súčasná situácia je pre nás najlepšia,“ vyhlásil 21. júla na konferencii v Centre dedičstva Guš Katif. Inštitúcia názvom odkazuje na spoločenstvo 17 nelegálnych židovských osád v Pásme Gazy, ktoré rozmontovali po jednostrannom stiahnutí v roku 2005.
„Musíme mať na pamäti, že konečným cieľom Izraela – a nie nevyhnutne Spojených štátov – je podkopať a oslabiť režim v Iráne až do bodu jeho zvrhnutia,“ vyhlásil s tým, že ho netrápi, že americké vojská i domácnosti znášajú väčšinu rastúcich nákladov na vojnu.
Inflácia v Iráne podľa ministra dosahuje 85 percent, inflácia cien potravín za posledné štyri mesiace presiahla 134 percent a iránsky rial sa obchoduje pri kurze 1,9 milióna za dolár, rekapituloval Smotrič.
Eskalácia s novou osmanskou veľmocou
Vyjadrenia jedného z kľúčových členov vlády Benjamina Netanjahua pôsobia, ako keby chcel Tel Aviv nechať vojnu proti Iránu len na pleciach Spojených štátov takpovediac na dokončenie. Tým by sa vysvetľovala aj zmena rétoriky voči ďalšiemu z ašpirantov na post hegemóna Blízkeho východu.
Izrael a Turecko si už od prvotnej pozemnej invázie Izraelských obranných síl (IDF) vymieňajú ostré či dokonca kontroverzné slová o „genocíde“ a „podpore terorizmu“. V posledných mesiacoch však rétorika v radoch Smotričových podporovateľov zásadne eskaluje.
Ankara už celé roky vstupuje do priestoru Blízkeho východu s veľmocenskými ambíciami, čo sa prejavilo už pri podpore Hnutia za slobodu Veľkej Sýrie (HTS) v zvrhávaní prezidenta Bašára Asada v decembri 2024. Medzi najnovšie správy veľmocenského charakteru patrí dohoda o spoločnom prieskume ložísk ropy a plynu.
Dôležitejšia je však spoločná obnova leteckej základne Abú ad-Duhúr v severozápadnej provincii Idlib. Tú v utorok zbombardovalo izraelské letectvo napriek tomu, že sa od roku 2013 nepoužíva na vojenské účely. Nasadenie tureckých vojakov pritom odmietol sýrsky minister zahraničia Asaad Šajbání v telefonáte s riaditeľom izraelského Mosadu Romanom Gofmanom zo 14. augusta.
Poprevratový šéf diplomacie v rozhovore s veteránom špionážnej jednotky IDF a reportérom portálu Axios Barakom Ravidom odmietol, že by Turecko priamo zvyšovalo svoje vlastné vojenské kapacity vrátane personálu, o čom informoval aj Gofmana. Izraelská armáda však zaútočila aj tak, dodal.
Za nárast napätia podľa Tel Avivu môže turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, vyhlásil vo štvrtok minister obrany Jisrael Kac. Ten tureckého lídra obvinil, že „zaťahuje Sýriu do nebezpečných dobrodružstiev“, a dodal, že nikto nebude ohrozovať izraelskú bezpečnosť.
Nebolo by to prvý raz, čo sa v izraelskej politickej sfére pripravujú na akúsi tureckú hrozbu. Ako prvý na ňu upozornil odsúdený americký špión Jonathan Pollard v proosadníckej televízii Aruc Ševa, ktorému sekundovalo niekoľko súčasných či bývalých vládnych predstaviteľov.
Ako na konferencii Židovského novinárskeho syndikátu (JNS) koncom júna povedal minister pre diaspóru Amichai Chikli, Ankara predstavuje väčšiu hrozbu než Teherán. „Novou osou je os Moslimského bratstva, ktorú tvoria Erdoganovo Turecko, Sýria a Katar,“ vyhlásil Netanjahuov spolustraník.
Hrôza z novej aliancie a článok 5 NATO
Tajné služby židovského štátu však pozorujú aj nárast aktivity tureckej námornej flotily v Stredozemnom mori, pričom izraelské námorné sily čelili niekoľkým incidentom, pri ktorých sa lode nebezpečne priblížili, uviedla televízia Channel 12, citovaná viacerými médiami z regiónu.
V rámci tejto eskalácie, ku ktorej sa už pripojil aj premiér Netanjahu a zatiaľ vyvrcholila bombardovaním letiska v ad-Duhúre, „otestovala“ izraelská vláda účinnosť článku 5 Washingtonskej zmluvy – zakladateľského dokumentu Severoatlantickej aliancie (NATO).
Denník Israel Hayom, ktorý správu o hodnotení zmluvy priniesol ako prvý, ocenil zničenie budovanej infraštruktúry vrátane pristávacej dráhy predtým, než nad ňou Turci „vztýčia vlajku“. Platnosť článku 5 sa však vzťahuje na územie, nie na kontingenty nasadené v zahraničí, pričom denník spomenul jednotky Ankary v Sýrii či na okupovanom Cypre.
Pripomeňme, že denník je vo vlastníctve Miriam Adelsonovej, miliardárky z americkej Floridy a jednej z najväčších darkýň Republikánskej strany a prezidenta Donalda Trumpa. Jej súkromné lietadlo doviezlo špióna Pollarda na letisko Davida Ben-Guriona, na ktorom mu Netanjahu odovzdal izraelský občiansky preukaz.
Hayom ďalej rozvinul tureckú vojenskú doktrínu, súčasťou ktorej je trénovanie sýrskych vojakov v postasadovskej armáde a vysielanie vlastných jednotiek na základne v mestách ako Palmýra či Hamá – teda zhruba len 240 kilometrov vzdušnou čiarou od izraelského územia.
„Turecké plavidlá a lietadlá pôsobiace v Stredozemnom mori vyvolávajú osobitné otázky týkajúce sa zmluvy, ale aj tam, kde sa článok 5 uplatňuje, kolektívne konanie nie je automatické,“ poznamenal denník s tým, že reakcia členských štátov pri aktivácii článku je vecou domáceho rozhodnutia každého z nich.
Spomenutie Cypru tiež nebolo náhodné. Neuznaná Severocyperská turecká republika v strategickej doktríne Ankary môže slúžiť ako nástupný priestor pre turecké letectvo v prípade hypotetického útoku na Izrael. „Vody okolo Kréty a Cypru predstavujú pre Izrael strategický koridor do Európy: energetika, káble, lodná doprava a vojenský prístup cez Grécko a Cyprus,“ doplnil Hayom.
Hrozba zo všetkých smerov
Dva dni po útoku na základňu v Sýrii zaznamenali izraelské tajné služby prípravu na posielanie tureckých zbraňových systémov na sýrske základne, ako informovali portály i24 News či Ynet News. Netanjahu ešte v stredu vo vysielaní armádneho rozhlasu Galei Cahal varoval Ankaru, že nebude tolerovať tureckú vojenskú prítomnosť v Sýrii.
„Nebudeme tolerovať postup tureckých vojenských jednotiek na juh, pretože to pre nás predstavuje hrozbu,“ povedal premiér. „Turecku sme jasne dali najavo: nerobte to. Zrejme tú správu nepočuli, tak sme sa postarali, aby jej lepšie porozumeli,“ dodal.
Turecko však v novej mocenskej rovnováhe kryje aj gazské militantné hnutie Hamas a od zatknutia propalestínskych aktivistov na flotile Global Sumud ďalej kritizuje Izrael. Minister spravodlivosti Akin Gürlek v reakcii na zatýkanie aktivistov odporučil medzinárodnej organizácii Interpol vydanie zatykača na Netanjahua.
Okrem stúpajúcej mocnosti, ktorej doktrína neoosmanizmu považuje mocenskú expanziu do Sýrie za nevyhnutnosť, prichádzajú do úvahy ako hrozby pre židovský štát aj jej noví spojenci. Saudská Arábia a Pakistan totiž začiatkom augusta v najposvätnejšom meste islamu podpísali Dohodu z Mekky, ktorá garantuje aj kolektívnu obranu podobnú tej, ktorú poskytuje NATO.
No kým Pakistan vystupuje ako sprostredkovateľ mierových rozhovorov medzi USA a Iránom, Saudi dodnes nepodpísali zmluvy, ktorými by uznali existenciu Izraela. Známe Abrahámovské dohody pritom takmer podpísali, čomu však zabránila izraelská pozemná invázia do Gazy v októbri 2023.
Susedné Spojené arabské emiráty sú na druhej strane signatárom už od roku 2020, v dôsledku čoho sa stali terčom saudských obvinení zo šírenia sionizmu v Perzskom zálive. Je preto nepravdepodobné, že by Rijád k tomuto formátu pristúpil.
A hoci pozorovatelia zatiaľ toto sunnitské mini-NATO nepovažujú za rozhodujúcu alianciu, faktom je, že už len jej založenie zmenilo pomer strategických síl na Blízkom východe. To môže byť jeden z faktorov, ktorý viedol Netanjahua k zvolaniu zasadnutia bezpečnostného kabinetu vo štvrtok vo večerných hodinách.
