Americké ozbrojené sily zabili v Sýrii jedného z vrcholných predstaviteľov teroristickej organizácie Islamský štát. Jeho dovtedajší voľný pohyb však otvára otázku narušenia bezpečnosti, ku ktorému zrejme došlo pri prevzatí kontroly nad záchytnými tábormi na severovýchode krajiny.
Ako vo vyhlásení na sieti X spresnilo Centrálne velenie (CENTCOM), veliteľ Alí Husajn al-Ulajwí sa stal terčom precízneho vzdušného útoku 19. júna. Operácie vo vzdušnom priestore Sýrie sú pokračovaním operácie Hawkeye Strike, ktorú prezident Donald Trump nariadil v reakcii na zabitie dvoch vojakov a prekladateľa sýrskym policajtom v meste Palmýra vlani v decembri.
Kancelária koordinátora spravodajských služieb (ODNI) meno al-Ulajwí neeviduje v zozname najvyšších predstaviteľov samozvaného kalifátu, rovnako ako investigatívny dokument geopolitického think-tanku New Lines Institute.
Úteky zo záchytných táborov
Je však pravdepodobné, že bol jedným z takmer 20-tisíc ľudí, ktorí ešte v januári ušli zo záchytných táborov na severovýchode Sýrie. Tie prešli spod kontroly Kurdmi vedených Sýrskych demokratických síl (SDF) pod gesciu armády, ktorej jadro tvorí bývalé Hnutie za slobodu Veľkej Sýrie (HTS).
Na jeho čele stál dnešný líder Sýrie Ahmad Husajn Šara, ktorý 18. januára podpísal dohodu o mieri a integrácii Kurdov do sýrskych bezpečnostných síl. Kým však armáda a spriaznené Arabské kmeňové sily prišli k zariadeniam, SDF tam už neboli – a podľa hodnotenia amerických tajných služieb nastalo 10-hodinové bezpečnostné vákuum.
Najväčší tábor al-Hol bol koncom januára takmer prázdny, z neďalekého tábora Šaddádí ušli prakticky všetci už 19. januára. Dôvodom bol podľa denníka New York Times fakt, že Kurdi sa venovali obrane iných pozícií pred kmeňovými silami.
Ozbrojených beduínov podľa dostupných príspevkov na sociálnych sieťach zadržiavaní islamisti vítali ako osloboditeľov, pričom sýrska armáda im údajne otvorila brány. Pripomeňme, že insígnie samozvaného kalifátu sa tešia popularite aj medzi Šarovými vojakmi a aj sýrsky policajt z incidentu v Palmýre bol údajne ich priaznivcom.
Hnutie HTS však už koncom novembra dostalo „zelenú“ od svojho najväčšieho podporovateľa – od Turecka. Prezident Recep Tayyip Erdogan sa čoraz častejšie štylizuje do roly ochrancu sunnitov v regióne, v ktorom donedávna dominoval šiitský Irán. Aj pri útokoch proti Kurdom údajne Šarova vláda čakala na kývnutie Ankary.
Hoci Erdogan a Šará mali do januára Kurdov ako spoločného protivníka, ich prepojenie je oveľa hlbšie. Združovanie sunnitských síl sa prejavilo aj v návšteve vrcholných predstaviteľov palestínskeho hnutia Hamas, ktorých hostil minister zahraničia Hakan Fidan.
Koalícia na čele s Tureckom
Na tento vývoj, ktorého výsledkom možno bude nová islamistická koalícia na čele s Tureckom, reagoval v utorok aj izraelský minister pre záležitosti diaspóry Amichai Chikli. Spolustraník premiéra Benjamina Netanjahua na samite Židovského novinárskeho syndikátu (JNS) povedal, že „éra šiitského impéria“ sa skončila a novou hrozbou bude „aliancia Moslimského bratstva“.
„Turecko pod vedením Erdogana a Sýria pod vedením Šaru sú teraz oveľa väčším dôvodom na obavy ako Irán,“ vyhlásil minister, ktorý je častým rečníkom na konferenciách CPAC. „Éra šiitskej ríše Iránu, Asadovej Sýrie a Hizballáhu sa skončila. Nová os je osou Moslimského bratstva, ktorú tvoria Erdoganovo Turecko, Sýria a Katar,“ dodal.
Proislamský portál Middle East Eye, ktorý ministrovo vyhlásenie citoval, pripomenul aj vyjadrenia jeho politických kolegov – začiatkom júna označil poslanec Likudu Ariel Kellner Turecko za „nepriateľský štát“, v máji zase minister kultúry a športu Miki Zohar predpovedal, že Izrael „musí začať s Tureckom zaobchádzať ako s nepriateľským štátom“.
Pozadu neostal ani expremiér Naftalí Bennett, ktorý sa k vyjadreniam pridal slovami „Turecko je nový Irán“. Podobne sa však v osadníckej televízii Aruc Ševa vyjadril aj odsúdený americký špión Jonathan Pollard, ktorého predpoveď na rozdiel od slov politikov počítala aj s dilemou, na ktorú stranu sa postavia USA.
Podpora Moslimského bratstva
Pollard spomenul aj Egypt, ktorý bol kolískou spomínaného Moslimského bratstva. Organizácia vznikla v 20. rokoch minulého storočia ako obrana sunnitského islamu pred „židovskými komplotmi“, za ktoré považovali slobodomurárstvo či marxizmus. Rovnako ako dnes sa aj v ére vzniku venovala aj sociálnym otázkam a zakladali nemocnice a školy po celom Egypte.
V Káhire bratstvo legalizovali počas arabskej jari, ktorá zvrhla dlhoročného prezidenta Husního Mubáraka, čoho výsledkom bolo víťazstvo Mohammeda Morsího v prezidentských voľbách v roku 2012. Proti nemu však okamžite povstala armáda a veliteľ odboja Abdel Fattáh as-Sísí je od roku 2014 prezidentom až dodnes.
[lik url= https://standard.sk/1225603/izraelsky-spion-varoval-pred-vojnou-proti-turecku-a-egyptu]Hlavnými podporovateľmi bratstva sú Turecko a Katar. Dauha sa po diplomatickej kríze v roku 2017 priklonila tesnejšie k Ankare, kým susedné arabské štáty tlačili na vládu rodiny Ál Tháníovcov s cieľom ukončiť podporu terorizmu.
Podľa reportáže magazínu National Interest spoločne financujú pobočky bratstva po celom Blízkom východe aj vo svete. Pravdepodobne v tom pokračujú aj po Trumpovom zaradení tejto organizácie medzi teroristické skupiny v novembri minulého roka.
Cieľom bratstva je šírenie islamu a myšlienok Koránu po celom svete, čo má v konečnom dôsledku viesť k ustanoveniu celosvetového kalifátu. Tento eschatologický cieľ snaženia tak zdieľa s Islamským štátom, no tvrdiť, že ide o to isté, by bolo zjednodušením.
V porovnaní so samozvaným kalifátom Moslimské bratstvo pôsobí omnoho dlhšie a vo svojich metódach je aj efektívnejšie, na čo poukázal investigatívny novinár Ami Horowitz v reportáži. V nej priniesol aj rozhovor s lídrom bratstva Ašrafom Abd al-Gáffirom, ktorý žije v Istanbule.
Kým do októbra 2023 či do februára 2026 predstavoval hlavnú „hrozbu islamizácie“ šiitský Irán a jeho samozvaná os odporu (koalícia militantných organizácií bojujúcich proti Izraelu, poznámka redakcie), v izraelskej politickej debate sa čoraz častejšie objavuje názor, že po oslabení Iránu môžu hlavné bezpečnostné riziko predstavovať Turecko a jeho sunnitskí spojenci.