Okrem toho chodí na turistiku a občas behá. Pri dvoch deťoch jej však na pravidelný tréning veľa času nezostáva.

Dvesto kilometrov kráčala takmer 60 hodín. Vyrazila v piatok na obed a do cieľa dorazila v noci z nedele na pondelok. Spala iba dvakrát – raz hodinu a potom približne polhodinu.

„Kráčala som so zatvorenými očami a v duchu rátala kroky. Na určité číslo som zdvihla hlavu a skontrolovala, či sa ešte držím na ceste,“ opisuje.

Nie bežkyňa, ale vytrvalostná chodkyňa

Hoci má skúsenosti aj s ultrabežeckými podujatiami, za bežkyňu sa nepovažuje. V roku 2023 absolvovala takmer všetky akcie Slovenskej ultratrailovej ligy, ale napriek maximálnemu úsiliu prichádzala do cieľa posledná.

„Nerada si hovorím bežkyňa, lebo to sú pre mňa ľudia, ktorí odbehnú stovky kilometrov mesačne. Do tejto kategórie nepatrím,“ vysvetľuje.

Pochody väčšinou odkráča, pobehne si najmä dolu kopcom. Nejde jej o to, aby bola najrýchlejšia. Ak to pravidlá umožňujú, na časť trasy si dohodne sprievod.

Aj preto vníma diaľkové pochody trochu inak než klasické športové preteky. „Páči sa mi, že na stovke človek bojuje sám so sebou, nie s ostatnými. Na mnohých podujatiach sa ani nerieši poradie. Počíta sa len to, kto sa dostal do cieľa,“ konštatuje.

O všetkom rozhoduje hlava

Pri diaľkových pochodoch podľa nej telo vždy začne protestovať. Rozhodujúce je nastavenie mysle.

„Telo bude vždy niečo bolieť, nežijeme v rozprávke, ale hlava musí byť presvedčená, že chce ísť,“ hovorí.

A aký je jej rituál na prekonanie krízových momentov? Myslieť na ľudí, ktorí jej umožňujú športovať. Niekto ju odvezie na štart, iní ju sprevádzajú a rodina sa postará o deti. „Vždy si na to spomeniem a radšej to dobojujem,“ podotýka s úsmevom.

Aj ona však zažila neúspechy. Nedokončila Malofatranskú stovku a následne nestihla časový limit na 50-kilometrovej Ultra Fatre. Na ďalšiu stovku preto odchádzala s tým, že ak neuspeje ani tam, skončí. Napriek dažďu a blatu však dorazila do cieľa.

„Odchádzala som s presvedčením, že na to mám a chcem to robiť,“ spomína na pochod, ktorý sa pre ňu stal zlomovým.

V batohu len to nevyhnutné

Na dlhú cestu nepotrebuje veľa, ak je na trase občerstvenie. Na dvestovku si vzala dva litre tekutín, z toho časť tvorila jej obľúbená kofola. Ďalej oriešky, tyčinky, miniklobásky, paličky, ľahká bunda, termofólia, mobil či servítky.

Lieky so sebou nenosí. Ak príde problém, radšej chce vedieť, čo sa s jej telom skutočne deje, než bolesť utlmiť a pokračovať za každú cenu. Každý „diaľkoplaz“ by podľa nej mal vedieť rozpoznať bolesť, ktorú už netreba prekonať.

V noci sa snaží v lese kráčať s niekým, no zvieratá ju príliš nedesia: „Myslím si, že by predo mnou ušli, nechcú ma zožrať.“ Oveľa väčší rešpekt má z ľudí, najmä ak trasa vedie v noci cez dedinu.

Od palaciniek k 200 kilometrom

K športu pritom nikdy nemala blízko. Ako dieťa necvičila ani na telesnej výchove. Na prvú stovku išla v roku 2016 a priviedol ju k tomu manžel. Keď jej rozprával zážitky zo svojej trasy a spomenul palacinky na Pezinskej Babe, ktoré vraj boli najlepšie v jeho živote, spozornela.

„Povedala som si, že potiaľ by som to mohla vyskúšať aj ja,“ spomína. Nakoniec prešla celú stovku. Palacinky však v roku, keď išla ona, na trase nepodávali.

Postupne začala vyhľadávať trasy a zistila, že jej dlhé cesty chýbajú. K diaľkovým pochodom však naplno „pričuchla“ až po druhom dieťati, najmä po roku 2023.

Od modelingu k sile vlastného tela

Po deťoch zároveň naplno pochopila, že nechce byť súčasťou sveta modelingu. Ako pätnásťročná bola finalistkou televíznej reality show Hľadá sa supermodelka a neskôr aj Miss Universe SR.

Skorý kontakt s modelingom ovplyvnil jej vnímanie vlastného tela.

„Na jednej strane som vďačná za moje telo, lebo prejdem dvesto kilometrov bez zdravotných problémov,“ hovorí. Zároveň však priznáva, že sa jej dodnes páčia vychudnuté postavy, hoci vie, že to nie je zdravé.

V knihe Byť matkou nestačí preto opisuje aj svoj proces chudnutia po pôrodoch a snahu nájsť kompromis pri energetickom príjme.

„Keď sa príliš sústredím na stravu, som nervózna, po všetkých kričím a hádam sa, takže som si povedala, že radšej budem mať o pár kíl navyše,“ hodnotí s dôvetkom, že ide o dočasné riešenie.

Každý kilometer môže niekomu pomôcť

Jej najnovšia dvestovka mala aj charitatívny rozmer. Kráčala ju pre zbierku Občianskeho združenia zamestnancov a priateľov CDR Holíč. Výťažok na Donio už prekročil 1 300 eur a poputuje deťom z detského domova.

Hoci manžel podľa jej slov s dvestovkami nesúhlasí a po poslednej žartuje o rozvode, aspoň stoviek sa určite nemieni vzdať.

Nachádza v nich to, čo jej bežný život nedáva. Čas premýšľať, byť sama so sebou a získať odstup.

„Stovky mi dali vnútorný pokoj a nadhľad,“ konštatuje. Po desiatkach hodín na nohách hádky, maličkosti či starosti, ktoré sa doma zdajú veľké, zrazu strácajú význam.

Stovku odporúča skúsiť každému, kto nad ňou uvažuje. „Pokiaľ ste to nevyskúšali, nemôžete vedieť, či to pre vás je,“ uzatvára. Niekto po nej povie, že už nikdy viac. A niekto odvtedy nevie prestať.