Keby spovedné tajomstvo neexistovalo, na spoveď by nik nechodil, hovorí šéf Súdu milosrdenstva

To, čo povedal u vás, sa mi páči aj preto, že podľa mňa bola jeho cesta na Slovensko jedna z najkrajších pápežských ciest vôbec. Aj on mal zaiste pozitívne dojmy z tejto cesty.

Slováci pracovali i pracujú aj vo vašom dikastériu. Ako ich vnímate?

Veľmi seriózne a veľmi dobre, nepoznal som žiadneho Slováka, ktorý by nebol seriózny či dobrý.

Čím sa vôbec zaoberá váš vatikánsky úrad?

Apoštolská penitenciária sa zaoberá všetkým, čo sa týka vnútorného života, takzvaného vnútorného fóra a svedomia človeka, zbavuje ho toho, čo ho ťaží, následkov zločinov a prečinov. Týka sa teda milosrdenstva, ľútosti či exkomunikácie. Alebo ak spovedajúci kňaz nemá v určitých prípadoch právomoc dať hriešnikovi rozhrešenie, obracia sa na nás. Kompetentní pracovníci sa každodenne zídu, čítajú takéto žiadosti a každý sa k tomu vyjadrí. Ak je hriešnik úprimný a nechce sa vrátiť k hriechu, rozhrešenie dostane.

• 

Zaoberáte sa aj spovedným tajomstvom, ktoré je opäť veľkou témou najmä v súvislosti so zneužívaním, o ktorom vyšla správa vo Francúzsku. Podľa viacerých vraj spovedné tajomstvo chráni sexuálnych agresorov a iných zločincov.

Spovedné tajomstvo, samozrejme, nechráni žiadnu neprávosť, práve naopak. Treba si uvedomiť, že spoveď nie je medzi vami, keď sa vyznávate, a mnou, keď počúvam, ale hovoríte k Bohu. Ja som len akousi chodbou, ktorou kráčate. Ja vám neodpúšťam, ale Kristus, ktorý vylial svoju krv, keď trpel a umrel na kríži, čiže svojím vykupiteľským dielom. Spovedajúci len počúva a dá alebo nedá rozhrešenie podľa daného prípadu. Keby to bola ľudská vec, je to ako profesionálne tajomstvo a dalo by sa zrušiť a získať „dišpenz“. Ale cirkev nemá právomoc odňať tajomstvo, lebo nie je väčšia ako Boh, ale je jeho nástrojom na obnovu človeka.

Chápem, že to nechápe ten, kto pochádza z nekresťanskej kultúry, lebo ak nechápe Boha, ako môže pochopiť spovedné tajomstvo? Avšak musí rešpektovať náboženskú slobodu, ktorá je kľúčom všetkých slobôd, lebo sa týka svedomia. Zahŕňa v sebe slobodu uctievania/bohoslužby. Spoveď je úkon uctievania, lebo je sviatosťou. Ak ignorujeme túto logiku a argumentujeme len z laického, neveriaceho pohľadu, je úplne zbytočné pokračovať v diskusii.

Diskusia je však nevyhnutná.

Podľa mňa je závažné, že cirkvi sa často neumožní, aby predostrela svoje argumenty. Spovedné tajomstvo nezakrýva delikty, práve naopak. Cirkev spolupracuje na všeobecnej očiste nielen osoby, ale aj spoločnosti. Lebo keď počujem také strašné hriechy, ako je násilie voči deťom, spolupracujem na očiste danej duše a na tom, aby k hriechu už nedošlo.

Je zrejmé, že ak príde niekto na spoveď, ide o kajúcneho človeka, lebo inak by neprišiel. A keby spovedné tajomstvo neexistovalo, na spoveď by neprišiel a ešte viac by sa oddával hriechu. Rovnako sa neberie ohľad na to, že počas spovede sa spovedník „sporí“ s kajúcnikom, necháva ho hovoriť, pomáha mu oslobodiť sa z područia toho, čo tohto človeka ťaží.

Čo v takýchto prípadoch radíte spraviť a povedať v spovednici?

Niekedy sa dokonca cíti vinná aj obeť a ide na spoveď a je vhodné povedať, aby sa napríklad zdôverila rodičom, učiteľovi alebo ju pošleme na políciu, lebo ty to môžeš spraviť, nie ja.

Ak sa spovedá agresor, môžeme sa opýtať, odkiaľ pochádza toto násilie, čo sa ti stalo v detstve a podobne. Možno povedať: dám ti rozhrešenie, lebo si sem prišiel a naozaj ľutuješ tento hriech a nechceš v ňom pokračovať. Ak s tým máš problém a priťahuje ťa tento hriech, asi ide o chorobu, a radím ti ísť k psychiatrovi. Teda hovor s lekárom, odborníkom, nie s kňazom. Nemám veľkú dôveru k psychológovi, lebo občas je skôr filozof ako lekár, ale chápete, čo chcem povedať.

Áno, ale rozumiete tiež druhú stranu? Francúzsky premiér povedal, že „treba za každú cenu nájsť spôsoby a prostriedky, ako zladiť (spovedné tajomstvo) s trestným právom, právami obetí. Pápež František si to plne uvedomuje. Je to dlhodobá práca“.

To absolútne vylučujem. Mohlo by sa to spraviť jedine, ak zradíme Boha. Zrada môže byť zmierenie? A pritom podľa mňa stačí predsa ozajstné objasnenie, ale opäť: ak niekto prichádza z kultúry, nechcem ju ani pomenovať, nielen laickej, ale...

Sekularizovanej?

Nebudem ju radšej menovať. Navyše sa zdá, že čísla o zneužívaní v skutočnosti nekorešpondujú so skutočnosťou. Samozrejme, aj keby išlo len o jeden prípad, je to vážne. Nech zaznie, že hlavný penitenciár hovorí, že už len jeden prípad je zarážajúci a treba zakričať. Aj hanebná osoba má však právo, aby ju cirkev vypočula a ak naozaj ľutuje a zaviaže sa, že hriech ďalej nebude páchať, treba jej odpustiť. Toto je logika Božieho milosrdenstva. Zneužívanie detí je obrovský zločin. Ale ohavná je aj vražda.

Azda je teraz jasnejšie, že ak bránime spovedné tajomstvo, tak tým nerelativizujeme hrozný zločin, ktorý je jeden z najhorších zločinov. Skôr to má cirkev viesť k lepšej formácii kňazov, k ich lepšiemu vedeniu zo strany biskupov aj k väčšej starostlivosti o obete. Tie spolu so svojimi rodinami musia cítiť, že cirkev im je nablízku a snaží sa zmierniť ich rany.

• 

V tomto zmysle sa snaží o reformu aj pápež František. Je dostatočná?

Áno, ale nikdy nerelativizoval spovedné tajomstvo. V roku 2019 sme napísali na túto tému aj nótu, v ktorej sme vyjadrili to, čo bolo nutné vyjadriť, a aj teraz si ju treba prečítať, takáto ostáva naša pozícia. V skratke: nemožno „znásilniť“ kajúcnika v jeho ľútosti. Skutočná ľútosť zahŕňa záväzok nevrátiť sa k hriechu. Nato treba sériu opatrení, ktoré povedú k tomu, že o tom prehovorí, pôjde na políciu a podobne.

Je to najväčšia výzva v práci Apoštolskej penitenciárie?

Áno, teraz, lebo táto ohavnosť sa dostala na povrch, priniesli ju aktuálne udalosti. Ale sú aj iné, ale viete, nechcem menovať určité hriechy. Ak je viera viac rozšírená, viac sa chápe aj práca a poslanie Apoštolskej penitenciárie. Ak ľudia nechápu závažnosť hriechu, ako pochopia dôležitosť milosrdenstva, odpustenia? Dnes sa v cirkvi príliš málo hovorí o hriechu.

Príliš málo?

O zneužívaní veľa, samozrejme, ale vo všeobecnosti sa hovorí málo. Je ťažké o hriechu hovoriť, zdá sa, akoby všetci boli nevinní, nepoškvrnení a vzdialení od hriechu, posledného súdu a smrti. Dve veci nám pomáhajú uvedomiť si hriešnosť: Pozrieť sa na kríž a prečítať si Pašie, Ježišovo utrpenie a potom pozrieť sa na hrob, lebo smrťou sa končí možnosť zásluhy. Ježiš je voči nám veľmi trpezlivý, lebo niekto sa roky nespovedá, nemá povedomie o zle, ktorého sa dopúšťa, nemá milosrdenstvo s inými, a možno sa i modlí Otčenáš. Dnes panuje strach hovoriť o smrti aj s deťmi, akoby nebola súčasťou života. Treba ich viesť k tomu, ako dobre žiť, lebo smrťou sa končí moja sloboda. Ježiš o tom vraví vo svojich podobenstvách.

Nepotrebuje však cirkev a svet počuť viac o milosrdenstve?

Ale ak ide o ohavného kajúcnika, tak nie, treba ho zabiť... Ježiš zomrel na kríži za všetkých, aj za Stalina, Lenina, Marxa a Hitlera. Zdá sa, že neľutovali svoje činy a slová, ale to v konečnom dôsledku nevieme. Penitenciária sa pohybuje v týchto veľkých podobenstvách a faktoch evanjelia a osvetľuje skutočnosť. Nesnaží sa zjednodušene pristupovať k hriechu a odpusteniu, zlo je zlo, ale nie je všetko priame a jednoduché. Dobrý spovedník dá rozhrešenie, ak sú na to podmienky, alebo nedá, ak kajúcnik nevyjadrí dostatok ľútosti, a vyzve ho najprv k zamysleniu sa nad Bibliou, k náprave a k tomu, aby sa vrátil neskôr, keď bude vedieť uznať svoju vinu.