„Nemusíme tam byť,“ povedal na jar v prejave v Oválnej pracovni. „Nepotrebujeme ich ropu. Nepotrebujeme nič, čo majú. Ale sme tam, aby sme pomohli našim spojencom,“ dodal.

Poučení z histórie majú Američania neúrekom

Dlhá vojna v Afganistane kladie generálom a politikom, ktorí zvažujú ďalší postup v Iráne, ťažké otázky. Prečo bolo také ťažké stiahnuť sa z Afganistanu? Čo dlhý boj o uznanie porážky v tejto krajine vypovedá o zložitej situácii Trumpovej administratívy v Iráne?

USA čelili otázkam o ukončení operácií takmer v každej vojne, ktorú viedli od svojho vzostupu na pozíciu svetovej veľmoci po druhej svetovej vojne. „Veľká časť toho, do čoho sme sa v posledných niekoľkých desaťročiach zapájali, je v skutočnosti udržiavanie poriadku v rámci impéria,“ poznamenal vedúci analytik bezpečnostného think-tanku Rand Corporation Andrew R. Hoehn.

Vo väčšine prípadov americké jednotky vstúpili do vojny s cieľom nastoliť poriadok v nepokojnom svete alebo brániť americké hodnoty. „Nebojujeme v existenčných konfliktoch,“ dodal Hoehn.

Dôsledky zabitia Usámu bin Ládina v máji 2011 ponúkli najlepšiu príležitosť na odchod z Afganistanu. Páchateľ teroristických útokov z 11. septembra bol mŕtvy a 10 rokov útokov bezpilotnými lietadlami zdecimovalo jeho organizáciu. Ukázalo sa, že povstalcov z Talibanu, ktorí pred americkou inváziou vládli v Afganistane a poskytovali útočisko Al-Káide, je takmer nemožné vykoreniť.

„Keby americkí predstavitelia vtedy vedeli to, čo vedia teraz, mnohí z nich – vrátane mňa – by sa silnejšie zasadzovali za skoré stiahnutie,“ napísal nedávno v eseji pre časopis Foreign Affairs Carter Malkasian, ktorý radil americkým veliteľom v Afganistane.

Prezidenti aj Pentagón mali motiváciu pokračovať v boji pre obavy o dôveryhodnosť krajiny, pocit záväzku voči dôveryhodným afganským spojencom a presvedčenie, že porážka by zneuctila obete padlých a zranených vojakov.

Pre mnohých dôstojníkov, ktorí pri prestrelkách s Talibanom stratili blízkych priateľov, bola myšlienka na odchod v rozpore s rokmi výcviku a skúseností. „Jednoducho povedané, jedným z dôvodov, prečo Američania neopustili Afganistan skôr, je to, že americká armáda bojuje, aby vyhrala,“ napísal Malkasian.

Politickí predstavitelia a zahraničnopolitickí analytici sa obávali o dôveryhodnosť USA na svetovej scéne a obávali sa aj ceny, ktorú by mohli zaplatiť vo voľbách za prehru vo vojne.

Talibanu stačilo počkať

Do roku 2011 sa počet amerických vojakov v Afganistane už začal znižovať a Taliban si uvedomil, že stačí len prečkať prítomnosť amerických jednotiek a slabnúcu ochotu vyčerpaných Američanov financovať vojnu.

Keď sa vyhliadka na porážku Talibanu stávala čoraz vzdialenejšou, americkí politickí lídri zmenili svoje ciele. Zamerali sa na zníženie počtu obetí, krátenie nákladov na vojnu a udržanie korumpovanej a nepopulárnej afganskej vlády pri živote.

„Sú ako lekár na oddelení intenzívnej starostlivosti, ktorý vie, že pacient zomrie,“ povedala Rosemary Kelanicová, riaditeľka programu pre Blízky východ v organizácii Defense Priorities, ktorá presadzuje skromnejšiu zahraničnú politiku USA. „Len dúfajú, že pacient zomrie až po skončení ich služby. Nechcú, aby sa to stalo počas ich služby,“ podotkla.

Vojna pokračovala ešte ďalšie desaťročie po bin Ládinovej smrti a vyžiadala si životy ďalších 868 vojakov. Americkí velitelia, ktorí viedli jednotky v záverečných rokoch vojny, mali pocit, že ich vedú k neúspechu.

V nedávnom podcaste spomínal posledný veliteľ v Afganistane generál Austin S. Miller na svoj vnútorný postoj, keď ho v roku 2018 vymenovali do tejto funkcie. Očakával, že z tohto pôsobenia vyjde „veľmi vyčerpaný“ a s „poškodenou reputáciou“.

Svoju situáciu, ako morbídne poznamenal, najlepšie vystihujú slová piesne rockovej kapely Steely Dan: „Som blázon, že za teba robím špinavú prácu.“

Minister obrany Pete Hegseth tento rok prisľúbil, že vojna v Iráne nebude mať nič spoločné s dlhotrvajúcimi vojnami v Afganistane a Iraku. Ako mladý dôstojník Národnej gardy bol pritom sám nasadený v oboch konfliktoch a táto skúsenosť v ňom zanechala hnev a sklamanie.

„Počujte to odo mňa, jedného zo státisícov, ktorí bojovali v Iraku a Afganistane a ktorí sledovali, ako predchádzajúci hlúpi politici ako Bush, Obama a Biden premrhali dôveryhodnosť Ameriky,“ povedal Hegseth novinárom v marci.

Tie vojny boli ako močiare, pokračoval. Vojna v Iráne bude iná – „presne zameraná“, smrtiaca, rýchla a „rozhodujúca“, prisľúbil. „Toto nie je Irak. Toto nie je nekonečné,“ vyhlásil.

Irán reagoval na tvrdé útoky uzavretím Hormuzského prielivu. Začiatkom tohto leta pripustil predseda Zboru náčelníkov štábov generál Dan Caine, že americké bomby a rakety pravdepodobne nebudú stačiť na porážku Iránu ani na opätovné otvorenie tejto kľúčovej vodnej cesty pre komerčnú lodnú dopravu.

„Vzdušná prevaha má svoje limity,“ povedal vo svojom svedectve pred Senátom, „a my si ich musíme vždy uvedomovať.“

V súčasnosti vláda stavia na to, že blokáda iránskeho vývozu cez prieliv americkým námorníctvom spolu s hospodárskymi sankciami dosiahne to, čo sa nepodarilo predchádzajúcim leteckým úderom. Už sa objavujú prvé náznaky nárastu počtu lodí a vývozu ropy prechádzajúcich prielivom.

Napriek skromným úspechom však americkí vojenskí velitelia už nehovoria o rýchlom víťazstve. Namiesto toho opisujú kampaň, ktorá by tlačila Irán do kúta celé mesiace či dokonca dlhšie.

Na otázku, ako dlho by námorníctvo, ktoré je už aj tak vyčerpané dlhými nasadeniami, mohlo blokádu udržať, Hegseth odpovedal: „Môžeme ju udržať tak dlho, ako bude treba – na neurčito.“

Keď históriu píšu porazení

Výzva, pred ktorou stojí americká armáda, pripomína tú, ktorej čelila v Afganistane. Povstalci z Talibanu bojovali o prežitie. Rovnako bojujú aj iránski vodcovia. Pre Spojené štáty je v stávke oveľa menej a rovnako tak sú nižšie aj náklady na stiahnutie.

Americká armáda by pravdepodobne dokázala otvoriť Hormuzský prieliv, ktorý bol otvorený ešte pred začiatkom vojny. „Je to realizovateľná úloha,“ povedal Thomas G. Mahnken, ktorý pôsobil ako vysoký úradník Pentagónu za prezidenta Georgea W. Busha. „Vyžadovalo by to však určité úsilie priamo na mieste, jednoducho preto, že Iránci strávili desaťročia budovaním a opevňovaním svojich pozícií,“ dodal.

Zatiaľ sa zdá, že náklady na takúto operáciu, či už v podobe ľudských obetí alebo finančných prostriedkov, sú vyššie, než aké sú Trump alebo americká verejnosť – ktorá podľa prieskumov verejnej mienky vojnu zväčša odmieta – ochotní znášať.

Hegseth v stredu pri príležitosti piateho výročia ukončenia vojny v Afganistane odovzdal trom bývalým príslušníkom námornej pechoty vyššie vyznamenania za statočnosť. Dvaja z nich utrpeli pri samovražednom bombovom útoku na letisku v Kábule ťažké zranenia od šrapnelov. Napriek svojim zraneniam naďalej pomáhali raneným dostať sa do bezpečia.

Šéf Pentagónu v prejave ocenil ich hrdinstvo. „Keď sa bezbožní pokúsili zasiať teror, títo muži stáli ako levy pri bráne – odvážni vo svojom zámere, neústupní vo svojom odhodlaní a nezlomní vo svojej odvahe,“ povedal.

Slávnosť spĺňala aj druhý účel. Preformulovala prehru amerických ozbrojených síl v dlhej a neuspokojivej vojne v Afganistane na víťazstvo vojakov, ktorí tam boli nasadení a bojovali.

„Ste predvojom smrtiacej, hrdej a neporazenej sily,“ povedal Hegseth mariňákom, ktorým následne udelil ich dlho odkladané medaily.

Prehru Spojených štátov nespomenul nikto.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Autor Greg Jaffe. Vychádza so súhlasom redakcie.