Príbeh Tibora Huszára

Seriál textov Matúša Zajaca s názvom Fotografi z mojej knižnice dnes pokračuje portrétom významného slovenského fotografa, s ktorým si bol Matúš blízky.

Tibor Huszár. Foto: Matúš Zajac

Príbeh Tibora Huszára (1952 – 2013), asi najvýraznejšej postavy dokumentárnej fotografie minulého storočia na Slovensku, má svoje kúzlo. Reca, po maďarsky Réte - tak sa volá malebná dedinka, kde sa Tibor Huszár narodil a neskôr na počesť jej obyvateľov, ktorých dlhodobo fotografoval, vydal aj knižku. Ako poctu.

Huszár natoľko upútal komisiu v Prahe na FAMU počas pohovorov na denné štúdium fotografie, že ho prijali bez dokončenej maturity. V tom období bol už známejším autorom, pracoval pre média. Venoval sa hlavne módnej fotografii, portrétu a reportážam. Huszárova priamočiarosť očarila profesora Jána Šmoka, ktorý mu s ostatnými pedagógmi jednoducho dal šancu študovať na prestížnej škole s podmienkou, že si počas štúdia dokončí aj maturitu. Stalo sa to prvý a posledný raz v histórii tejto školy, aj to svedčí o talente Huszára.

Pre dofoto – magazine neskôr Huszár povedal: „Tak, mňa tam učili najväčšie osobnosti českej kultúry v sedemdesiatych rokoch. Bohužiaľ, dnes z nich už nik nežije. Medzi mojimi spolužiakmi bol Emir Kosturica, Miloš Forman, Ivan Passer, čo sú osobnosti svetového filmu.“

Po niekoľkých mesiacoch technického drilu sa rozhodol fotografovať život rómskej komunity po celom Slovensku. V tom čase to mal pomerne zložité, pretože mu v Prahe neustále vyhadzovali na oči, že to už nafotografoval pred ním Josef Koudelka. Huszárová povaha ale znamenala, že sa nikdy nenechal znechutiť, nič ho neodradilo. Keď sa rozhodol niekoho fotografovať, zmenil sa na lavínu a išiel do témy neskutočne nabudený. Práve pre tieto vlastnosti sa aj napriek nepriazni na škole niekoľko dlhých rokov intenzívne venoval tejto téme. Spravil správny krok a jeho fotografie sú dôležitou súčasťou toho najlepšieho, čo niekto v rámci svetovej fotografie u Rómov nafotografoval. Nakoniec sa v Paríži spriatelil aj s Josefom Koudelkom, ktorý mu pomáhal pri koncepcii knihy.

Tibor Huszár: Cigáni. Reprofoto: Matúš Zajac

Po skončení štúdia sa Huszár venoval hlavne divadelnej fotografii a portrétu osobnosti, hlavne z literárneho sveta. V hektickom čase roku 1989 sa ako fotograf stal „neviditeľnou“ súčasťou diania okolo VPN, takže mohol fotografovať z blízka pád komunistického režimu či amnestiu v Leopoldove. Tieto fotografie sa stali až symbolické pre ďalšie generácie. Huszár sa popri portrétoch a politických udalostiach neustále vracal s fotoaparátom do miest, ktoré tak zbožňoval, boli to pre neho známe miesta v rôznych osadách, kde ho jednoducho milovali a volali na všetky udalosti - od svadieb po kar. V tomto období sa stalo jeho dielo tvárou slovenskej dokumentárnej fotografie.

Keď už hovoríme o charaktere, Huszára zásadne poznačilo stretnutie s Vladimírom Merčiarom. Jeho portréty na politickú objednávku a hlavne prenikanie ku politickým špičkám zobkajúcich zrno blahobytu pri tomto kontroverznom politikovi, sa v konečnom dôsledku stalo pre Huszára osudným. Neustále tlaky a požiadavky mu narúšali harmóniu v živote, čo zasiahlo aj jeho zdravie. V tomto období Huszár neustále bojoval s nepriazňou slovenských umeleckých špičiek. Neustále mu pripomínali spoluprácu s Mečiarom a zisk z nej, a tým sa odcudzil umeleckým kruhom fungujúcim na oponentúre tohto neslávneho politického autokrata. Teoretici mu podlamovali nohy do takej miery, že mu nechceli nechať dokončiť profesúru. Pre dofoto - magazine povedal: „U nás neexistuje poriadna škola, kde by učili fotografiu. Ja som mal inaugurovať tu na Slovensku, a komisia ma napadla, že som nebol dosť dobrý. Tak som odišiel zo Slovenska do Prahy a profesúru mi veľmi radi ponúkli v Prahe.“

Nakoniec mu neumožnili ani učiť na VŠVU či VŠMU, tak sa rozhodol odísť do New Yorku a neskôr do Paríža, kde sa ako pedagóg realizoval.

Mal som šťastie ako asistent spoznať bližšie jeho dielo a pochopiť jeho myslenie. Ostali sme priateľmi až do jeho smutného konca. Musím povedať, že sám poznám tú nepriazeň, s ktorou Huszár neustále bojoval, asi preto že som vždy držal jeho stranu a obhajoval jeho dielo. S nikým lepším sa mi to stať nemohlo. Bola to škola života, cti a boja za dokumentárnu fotografiu. Posledné obdobie svojho pestrého života trávil Huszár v Paríži pri výučbe, portrétovaní umelcov a fotografovaní na uliciach, pričom zároveň bojoval s ťažkou chorobou. Vždy po návrate z Paríža mi zavolal a dlho sme diskutovali o fotografiách, ktoré tam zrealizoval. Vždy, aj napriek bolestiam, bol usmiaty, prívetivý a hlavne pohostinný, proste mal rád okolo seba ľudí milujúcich jeho fotografie. S Tiborom sme sa rozlúčili v roku 2013, ale jeho dielo tu bude rezonovať naveky.

Pre priblíženie Huszárovej tvorby som vybral z mojej knižnice dve úžasne knihy. Tá prvá sa dotýka života rómskej komunity, tá druha života významného umelca narodeného na Slovensku - Kolomana Sokola.

Tibor Huszár: Gypsies/Cigáni (1993)

Bol rok 1989 a namiesto školy som netrpezlivo očakával Tibora pred jeho ateliérom. Naše kroky mali smerovať do Plaveckého Štvrtka. Tibor prišiel, namieril na mňa zrak a spýtal sa, koľko máš filmov? Nefotografuj veľa, fotografuj len to, s čím budeš stotožnený. Sadli sme do jeho „stodvaciny“, smer Záhorie.

Prvá časť vzniku úžasnej fotografie v knižke začala v miestnej krčme. Musel som stíhať s „cigánmi“ točiť borovičku až sa mi hlava točila. Tibor po dákom čase, so svojím typickým šarmom, hodil otázku do pléna: Kde je vajda? Zdvihlo sa niekoľko podnapitých chlapíkov, ktorí nás zobrali do osady. Pamätám si, ako sa na mňa vrhli dievčatá s mamkami a ponúkali mi sobáš. Ťahali ma za ruku do ich príbytkov, chceli tancovať. Tibor sa v tichosti vyparil a išiel si po svojom zábere. Po dvoch hodinách sa mi podarilo vymaniť z dievčenských bozkov a nájsť Tibora, ako komunikuje s mužom v montérkach, vytváral portrét. Vedľa stálo nádherné dievčatko s blonďatou bábikou. Tibor sa spýtal, či je to jeho dcéra, a on že áno. Ako sa volá? Zavolaj ju! Onedlho vedľa muža s vážnou tvárou stálo vysmiate dievča reagujúce na moju prítomnosť, chcela mi ukázať bábiku. Je to len jeden príbeh o jednej fotografii.

Tibor mi rozprával o všetkých v knihe, bola to škola fotografie. Výborné sú aj komentáre ku niektorým z nich. „Ja som starý Cibula a môj syn je lekár a cigánsky kráľ vo Švajčiarsku.“ Alebo: „Muža mám v krčme, peniaze potrebujeme a ľudia budú umierať.“ Obe fotografie sú nádherné s neuveriteľným citom pre dušu portrétovaného.

Tibor bol tak empatický k ľuďom z fotografií. Bol ako oni, bol ich súčasťou a oni ho milovali - to bolo kúzlo „gadža s foťákom“. Komentár ku asi najznámejšej fotografii „Mulo – niekoľkodňový kar, kde s úctou a slávou spomínajú na toho, kto odišiel,“ je presne o dokumentárnej fotografii. Jednoducho, kde nie si, nezískaš fotografiu, a aby si tam bol, musíš sa stať ich priateľom. To mi vždy pri fotografiách hovoril fenomenálny Tibor Huszár.

Tibor Huszár: Koloman Sokol (1998)

Huszár v úvode monografie napísal: „Nemal publikum – iba vlastné svedomie. Maľoval vyše sedemdesiat rokov a dlhé obdobie nevystavoval. A jeho dielo je monument, aký má v našom storočí nenahraditeľné miesto. Nestojí však nad nami, nepovyšuje sa: on stojí iba mimo nás, akoby v inej dimenzii, kde sa bytosti dohovárajú hlasom krvi a dávnym šumením víchrov. Žil som s Kolomanom Sokolom dosť dlho na to, aby som si uvedomil, že je rovnako geniálny umelec ako veľký človek.“

Tibor Huszár: Koloman Sokol. Reprofoto: Matúš Zajac

Huszár sa vybral fotografovať Kolomana Sokola do USA a Mexika. Strávil pri ňom niekoľko mesiacov a túžil vydať knihu, ktorá vráti Sokola späť do povedomia Slovákov. V knihe sa nachádzajú všetky dôležité diela tohoto fenomenálneho maliara prepojené so silnými dokumentárnymi fotografiami až osobnými výpoveďami od Tibora Huszára. Mimochodom, túto knihu nedávno doplnila knižka Eugena Gindla Koloman Sokol. Maestro de los Maestros (2020).

Túto publikáciu považujem za jednu z najlepších, aká na Slovensku kedy vyšla. V knihe nechýba životopis s dobovými fotografiami a myšlienky Kolomana Sokola. Jej veľkolepý rozsah poukazuje na dôležitosť a vervu Tibora Huszára ju vydať. Ako to tak býva s veľkolepou ideou, musel ju Huszár vydať sám vo svojom vydavateľstve. Od tohto okamihu sa už nikdy na nikoho nespoliehal a knihy si vydával sám, s finančnou pomocou od priateľov a štátnych organizácií.

Musíme mu len poďakovať a v tichosti listovať tento vzácny dar pre milovníkov výtvarného umenia, ako aj dokumentárnej fotografie.