Dráma začne hneď v úvode, keď Sokol opíše, ako ho aj s tromi staršími súrodencami vlastná mama a otčim vysadili na stanici vo Važci. Zima, sneh, noc, najstarší brat Andor ich vedie k domu Ďula báčiho, brata zosnulého otca, „sneh nám vrzgotal pod nohami, štekali psiská.“ Nikto ich tam nečakal. „Bolo už neskoro, všetci spali. Andor zaklopal na dvere. Dvakrát. V poslednom okne sa zažalo svetlo. Najprv sa zamihotalo, to bola zápalka, potom sa rozsvietilo svetlo na poschodí. Pozerali sme sa, ako lampa míňa jedno okno za druhým, ako sa blíži k nám...“
Opustenosti, tvrdosti aj neskrývanej krutosti je v knihe viac. Gindl v knihe vychádzal z nahrávok, ktoré nahrali syn Juraj Sokol a fotograf Tibor Huszár. Zároveň vycestoval za starnúcim Kolomanom Sokolom do Arizony, kde spolu spresnili jednotlivé fakty. Prvá kapitola vyšla hneď mesiac po jeho návrate v mesačníku OS. Po tomto uverejnení sa maliar rozhodol, že jeho spomienky sa majú zverejniť až desať rokov po jeho smrti. Sokol zomrel v januári 2003, povedzme teda s trochou nadsázky, že Gindl toto rozhodnutie rešpektoval ešte viac, ako si majster želal.
Kniha sa člení podľa miest, v ktorých Sokol žil. „Spomienky z niekoľkých desaťročí prvej polovice Sokolovho života: od narodenia v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské roky v Košiciach, štúdium v Bratislave a Prahe, pobyt v Mexico City, vojnové roky, až po jeho dočasný návrat do Spojených štátov v roku 1948.“
Koloman Sokol sa narodil v Liptovskom Mikuláši. Nemal ani štyri roky, keď jeho otec zomrel. Matka sa znova vydala a nakoniec svoje deti z prvého manželstva opustila. Deti si podelili otcovi bratia a Koloman šiel k strýkovi Petrovi. Tam pri ňom pásol kravy. Ako štrnásťročný sa začal učiť za udenára v Košiciach. Ťažká doba, ťažký život. Remeslo, ktorému sa učil, ho nebavilo. Ale v Košiciach sa mu udiali aj dobré veci. Spoznal tam Eugena Króna, ku ktorému chodil do maliarskej školy. Omnoho krajšie spomienky má hlavne na doktora Mathého, ktorý ho doslova „oslobodil“ od práce v údenárstve. Vypísal ho na dva roky zdravotnej dovolenky, za ten čas sa mladý Koloman mohol venovať sebe a zdokonaľovaniu svojho umenia. Napriek tomu, veľa diel z tohto času sa nezachovalo. Tu sa objaví ďalšia osobná črta slávneho maliara, väčšinu totiž sám zničil, keďže s dielami nebol spokojný.
Sokol chcel ísť študovať do Prahy, hlavného mesta nového štátu. Na školu ho dvakrát nevzali, preto šiel najprv študovať na súkromnú školu Gustava Mallého v Bratislave. Na tretí pokus sa mu podarilo do Prahy dostať. V Prahe mu bolo dobre. Majster Sokol hovorí: „Prahu som mal naozaj rád. Praha bola ku mne dobrá.... V Prahe som zabudol na to, že som sa ešte nedávno cítil byť Maďarom. Stal som sa nadšeným Čechoslovákom.“ Možno Prahu mal rád aj preto, lebo si tu našiel svoju ženu, s ktorou mali syna Ďordiho. Nielen jeho volá milo skomolenou maďarčinou prepísanou po slovensky. Ďalšia vec, ktorá ho vyjadruje. Otčenáš, píše na jednom mieste, sa do konca života modlil striedavo po slovensky a maďarsky. Maďarizácia poslednej slovenskej generácie, ktorá prešla uhorskými základnými školami, vyzerá inak - a živšie, reálnejšie, ako si ju dnes predstavujeme.
Najkrajšie spomienky mal Sokol na Mexiko. V Mexiku začal učiť na škole a veľmi si ho tam vážili. Hovorí, že si tam našiel veľa priateľov, aj keď nepatrí medzi spoločenské typy. Aj názov knihy Maestro de los Maestros vznikol v Mexiku. Týmto spojením nazval jeden kritik Sokola na výstave študentov. Koloman Sokol si najprv myslel, že to bolo myslené ironicky, ale práve naopak. Chodili sa k nemu vzdelávať aj umelci, ktorí boli uznávaní ešte pred jeho príchodom do Mexika. Z Mexika musel nakoniec po piatich rokoch odísť. Dôvodom bol zdravotný stav jeho manželky. Spolu odišli do Ameriky, kde prežili väčšiu časť svojho života. Pokus o návrat do povojnového Československa, nevyšiel, zážitky z Bratislavy sú svetom, kde sa ten jeho svet míňal so svetom rodiacej sa totality. Stretneme Novomeského, Clementisa, Jakobyho. A pochopíme, prečo musel odísť.
Vrátil sa do Ameriky, ale americké občianstvo nikdy nezískal. „Amerikáni mi dlho občianstvo nechceli dať a potom som sa už aj ja zaťal. Odmietol som sa podrobiť skúške, čo bola podmienka občianstva.“ V Amerike sa mu veľmi umelecky nedarilo, v čom nebol maestro až takou výnimkou, pripomína to aj príbeh maliara Františka Reichentála a niekoľkých ďalších. Ďalšia dráma, ktorá k nemu patrí.
Celá kniha je písaná s pôvodnými výpoveďami Kolomana Sokola, teda v texte sa nachádzajú slová z liptovského nárečia, ale objavia sa tam aj anglické výrazy. Radosť čítať.
Text vyšiel pôvodne v Štandarde 1. novembra 2020.
