Väzenský denník kardinála Pella: Klamári, smilníci a zlodeji sa nesťažujú

Text mapuje väzbu austrálskeho kardinála, odkedy ho súd v štáte Victoria odsúdil za zneužívanie mladistvých, až kým ho Najvyšší súd v Austrálii tento rok neoslobodil. Priblížime vybrané časti z úryvku tejto publikácie najvyššieho austrálskeho preláta, ktorý zverejnil v predstihu vatikanista magazínu L´Espresso, Sandro Magister. O niektorých častiach knihy sme už informovali. Kniha vychádza v americkom katolíckom vydavateľstve Ignatius Press.

Kardinál Pell sa v denníku zamyslel nad utrpením v živote aj v komunistickej Číne či nad silou lásky islamských konvertitov na kresťanstvo. Píše aj o nutnej redefinícii úlohy emeritného pápeža a o exkardinálovi McCarrickovi, ktorý je hanbou cirkvi. Spochybnil aj Františkovu slávnu víziu cirkvi ako „poľnej nemocnice“ a varoval pred ohrozením náboženskej slobody v našej dobe.

Klamári, smilníci a zlodeji sa nesťažujú

Bývalý prefekt vatikánskeho sekretariátu pre ekonómiu si spomenul na šampióna ragby, ktorého vyhodili z austrálskeho ragbyového zväzu za údajný hate speech, nenávistný prejav. Israel Folau, protestant „jednoduchej viery“, na sociálnej sieti totiž publikoval kontroverzný status: „Opilci, homosexuáli, cudzoložníci, klamári, smilníci, zlodeji, ateisti, modloslužobníci. Čaká vás peklo. Kajajte sa.“

Pre katolíckeho preláta sa týmto „vytvorí precedens v boji za náboženskú slobodu“. Nie je zástancom toho, aby sa ľudia posielali do pekla, „lebo je to Božia vec“. Folau však podľa neho „jednoducho opätovne potvrdzuje učenie Nového zákona“: „uvádza zoznam činností, ktoré sú nezlučiteľné s príslušnosťou k nebeskému kráľovstvu“.

„Je zvláštne, že sa nesťažujú modloslužobníci, cudzoložníci, klamári, smilníci atď… Zaujímalo by ma, koľkí z tých Folauových nepriateľov sú kresťania. Tí, ktorí sú si istí svojou vierou sa príliš neobávajú vyjadrení rôznych či opačných názorov, najmä ak ich považujú za nezmyselné. Namiesto toho čoraz drsnejšie sily politickej korektnosti neakceptujú, že sa má so všetkými ľuďmi zaobchádzať s úctou a láskou. Avšak v mene tolerancie požadujú nielen to, aby boli homosexuálne aktivity legálne, ako aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ale aby všetci museli tieto činnosti schvaľovať aspoň verejne; a aby sa verejne bránilo každému, že sa hlásil ku kresťanskému učeniu o manželstve a sexualite. Toto by bol koniec náboženskej slobody.“

Aj preto podľa kardinála Pella vstupujeme do „nového sveta ideí“, v ktorom sa rúca monoteizmus a západná civilizácia, ktorá „z nás urobila to, kým sme“, obsiahlejší citát:

„Jeden z dôvodov jej úspechu je tvorivé napätie medzi Aténami a Jeruzalemom. Obe mestá čelia útoku. Jeruzalem a Rím, jeho spojenec, nesú najväčšiu časť tohto útoku, nie čelné útoky, ale slabosť (týchto miest, pozn. prekl.) sťažuje obranu Atén. Keď sa Boh stratí v hmle, či už je to hmla žiadostivosti, sebeckosti alebo moci, naruší sa obrana rozumu a pravdy.“

Utrpenie a sila lásky v komunistickej Číne aj u bývalých moslimov

V Denníku sa pristavil pri starozákonnej knihe Jób, kde protagonista Boha nezavrhol, aj keď stratil všetko vrátane zdravia. George Pell píše, že keď sa ho pýtali na nezaslúžené utrpenie, odpovedal, že ani „pre Božieho syna, Ježiša, to nešlo hladko“. Naopak, „pre kresťanov to vždy vedie k tomu, aby sa zastavili a zamysleli, a občas som ich požiadal, aby si pamätali aj na chvíle požehnania.“

Austrálsky prelát vzdal úctu veriacim, ktorých odsúdili komunisti v Číne (a nielen tam), keďže mnohí z nich neprechovávajú vo svojom srdci nenávisť, ale iba lásku. V tejto súvislosti priznal, že nemá rád „veľkých kresťanských spisovateľov, ako napríklad svätého Jána od Kríža, ktorí zdôrazňujú podstatnú a nevyhnutnú úlohu utrpenia, ak sa máme priblížiť k Bohu“. Jeho diela považuje „za trochu desivé, ale podarilo sa mi dokončiť Vnútorný hrad [1588] svätej Terézie z Avily, ktorá tiež nasledovala robustnú španielsku teológiu“.

Vyzdvihuje svojho priateľa Chena, „ktorý vzýval Boha pri malých problémoch, lebo bez nich by sa stal pyšný a vďaka nim sa chcel vyhnúť väčším ťažkostiam,“ citujem:

„Môj čas vo väzení nie je piknik, ale v porovnaní s inými zážitkami z väzenia sa z neho stáva čas dovolenky. Môj dobrý priateľ Jude Chen, pôvodom zo Šanghaja, mi napísal o svojej rodine, ktorú väznili čínski komunisti.“

Jeho brata a sestru väznili 30 rokov, lebo boli katolíci. Judeho starý otec bol bohatý a dal postaviť kostol. Keď mu prišli skonfiškovať celý jeho majetok, povedal, že „všetko prišlo od Boha a všetko sa mu vráti“. Po začiatku kultúrnej revolúcie v roku 1966 si „červení ozbrojenci“ prišli aj po jeho starého otca, no boli sklamaní, lebo ho našli mŕtveho. A tak zničili jeho hrobku, prinútili Judeho matku, aby spálila všetky náboženské predmety, a z Judeho otca učiteľa spravili školníka.

Ako jedenásťročný sa Jude musel pred 40 spolužiakmi „vyznať z toho, že je zločinec zo zločineckej rodiny“ a učiteľ ich varoval, aby si naňho dávali pozor, približuje kardinál Pell osud svojho priateľa z Číny a dodáva:

„V 17-tich rokoch ho na osem rokov poslali do pracovného tábora… Keď tam odchádzal, jeho rodičia mu povedali: „Jude, neprechovávaj vo svojom srdci nenávisť, iba lásku.“ Toto je posvätný oheň, ktorý dodáva cirkvi silu.“

Bývalý arcibiskup Sydney a Melbourne sa tiež potešil správe od miestneho kňaza, ktorý pokrstil šiestich moslimov, pričom dvoch z nich zavrhla ich rodina. Kňaz sa spýtal jednej ženy z tejto skupiny moslimov, prečo chce prijať kresťanstvo. „Chcela milovať Ježiša za akúkoľvek cenu,“ reprodukoval jej odpoveď kňaz a dodal, že „toto by mal byť náš jediný motív a cieľ“. Podľa austrálskeho duchovného „títo moslimovia sú súčasťou neustáleho podzemného prúdu islamských konvertitov“.

Františkova „poľná nemocnica“ nie je „najvhodnejší“ obraz cirkvi

Úryvok z Denníka austrálskeho preláta spochybňuje aj Františkovu slávnu víziu cirkvi ako „poľnej nemocnice“. Vychádza pritom z Pavlovho Listu Hebrejom, kde autor rozvíja „vernosť Kristovi a jeho učeniu“ ako „nevyhnutnú pre akýkoľvek plodný katolicizmus a akékoľvek náboženské obrodenie“.

Za nebezpečnú označuje kontroverznú argentínsku a maltskú interpretáciu pápežovej exhortácie Amoris laetitia z roku 2016. Argentínske a maltské pastoračné pokyny vraj schvaľujú „za určitých okolností prijímať rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom“ sviatosť oltárnu. Tým však podľa Georgea Pella „idú proti Pánovmu učeniu o cudzoložstve a učeniu svätého Pavla o nutných podmienkach pre adekvátne prijatie svätého prijímania“.

Na dvoch synodách o rodine v roku 2014 a 2015 niektoré hlasy pritom volali po cirkvi, ktorá by bola „poľnou nemocnicou či bezpečným prístavom“:

„Toto je však iba obraz cirkvi a zďaleka nie je najvhodnejší či najrelevantnejší, pretože cirkev musí skôr ukázať, ako neochorieť a ako uniknúť stroskotaniu, a tu sú nevyhnutné prikázania. Sám Ježiš učil: „Ak budeš zachovávať moje prikázania, zostaneš v mojej láske (Evanjelium podľa Jána 15,10).“

S ohľadom na dekalóg kardinál Pell vo väzenskom diári pripomenul, že ich už ako „dieťa vždy považoval za zásadné“. Ateistický filozof Bertrand Russell tvrdil, že Desatoro bolo ako záverečná skúška z desiatich otázok, z ktorých stačí odpovedať iba na šesť. „Inteligentné, ale príliš pohodlné,“ reagoval katolícky prelát.

Na McCarricka myslel aj v austrálskom väzení

Kardinálovi Georgeovi Pellovi vo väzbe napísal enfant terrible katolíckej cirkvi exkardinál Theodore McCarrick, ktorý zneužíval moc i mladistvých. Kedysi vplyvný americký prelát mu zaslal lístok s nečitateľným rukopisom, a tak austrálsky prelát nepochopil skoro nič z textu, azda okrem podpisu „Ted McCarrick, katolík, kedysi kardinál“:

„Vždy bol voči mne zdvorilý, bol zručný fundraiser, dobre nadväzoval kontakty a bol dobre prepojený na všetkých úrovniach hlavne s demokratmi (v USA, pozn. prekl.). Je hanba, že spôsobil veľa škody… Aj keď sa každý deň modlím osobitne za obete zneužívania, nikdy som v mojom modlitebnom zozname nemal kategóriu zneužívajúcich kňazov a previnilých biskupov. Mal by som to napraviť a modliť sa aj za Teda.“

Nová rola emeritného pápeža

Vo Väzenskom denníku kardinál Pell takisto apeluje na redefiníciu úlohy emeritného pontifika a na formálnu úpravu pápežskej rezignácie. Zastáva „tisícročnú tradíciu, keď pápeži nerezignujú, ale pokračujú až do smrti, čím pomáhajú zachovať jednotu cirkvi“. Pokroky v medicíne podľa neho skomplikovali situáciu a umožnili, že „dnešní a zajtrajší pápeži môžu zrejme žiť dlhšie ako ich predchodcovia, aj keď s oslabeným zdravím“.

Preto treba ujasniť „protokoly o úlohe pápeža, ktorý rezignuje“, aby „sa tak posilnili sily jednoty“ v cirkvi. Aj keď pápež podľa austrálskeho kardinála môže mať titul emeritný pápež, „mal by byť súčasťou kardinálskeho kolégia ako kardinál x, emeritný pápež“. Nemal by však nosiť biele pápežské oblečenie ani verejne učiť:

„Pre úctu a lásku k pápežovi mnohí nebudú ochotní zaviesť takéto obmedzenia voči niekomu, kto istý čas sedel na Petrovom stolci. Zrejme by bolo lepšie, ak by takéto opatrenia zaviedol pápež, ktorého predchodca nie je nažive.“

Denník kardinála Pella je viac než len knižná udalosť tohto roka, preto sa jej ešte budeme venovať.