Chcel som, aby tu bolo aspoň niečo, aspoň niekto, kto nám pripomenie, že slobodu si treba vážiť

Prečo práve Košice? Prečo ste neostali v Bratislave alebo nešli niekde inde?

Zo súrodencov som najmladší, a tak mi moji starší súrodenci naznačovali, že by bolo dobré, keby som sa vrátil. Tak som raz išiel po parku po Moyzeske a pozerám, že Inorga, výskumný ústav v oblasti ťažkého priemyslu a strojárenstva, pražský ústav, pobočka Košice. Vstúpil som do dverí, zaklopal na sekretariát a od 1. septembra 1980 som tu.

Takže Inorga sídlila priamo v tejto budove, v ktorej teraz sedíme a kde teraz sídli vaša firma a aj Múzeum obetí komunizmu?

Áno.

Aké boli začiatky v Košiciach?

V našom spoločenstve sme si uvedomovali, že okrem vnútornej by malo mať aj vonkajšiu funkciu. Že sa máme snažiť o to, aby nebolo len samo pre seba. Najprv sme to skúšali so starými ľuďmi, ale to nebol dobrý projekt.

Prečo?

Po prvé, ľudia na sociálnych odboroch si týchto ľudí strážili, lebo keď zomreli, tak úrady do ich uprázdnených bytov umiestňovali nové rodiny. A oni si mysleli, že my robíme to isté. Že strážime tých ľudí, lebo máme záujem o ich byty. Z toho hrozil aj „malér“, už sme mali podozrenia, že sme sledovaní. A po druhé, neboli sme pripravení na to, čo znamená starostlivosť o starého človeka. Tomu treba aspoň trošku rozumieť. Tak sme sa odtiaľ pomerne rýchlo stiahli a debatovali o tom, v čom môžeme niekomu pomôcť.

A vtedy prišla myšlienka, poďme sa venovať detským katechézam a príprave detí na prvé sväté prijímanie. Erkár [eRko- Hnutie kresťanských spoločenstiev detí] Evžen Valovič nám dal nejaké školenia, z Nemecka doniesol literatúru, ktorú nám preložili naše nemčinárky. A hlavne, mali sme vynikajúcu knihu Viktorie Montany – Mariky Muráňovej z Kremnice, s ktorou sa veľmi dobre pracovalo. Bol v nej metodický pokyn, katechetická téma, boli tam otázky pre deti a podobne.

Prečo práve katechézy pre deti?  

Keď sme hľadali, s čím sa dá pomôcť, tak sme tu objavili a napojili sa na šesťdesiatosmičkárov, čo boli rodiny asi o desať rokov staršie ako sme boli my, ktoré mali deti a potrebovali pomoc.

Akých šestdesiatosmičkárov máte na mysli?

Ten pojem som zadefinoval svojsky. To boli ľudia, ktorí sa v rokoch 1968 až 1970 ako študenti pohybovali okolo mladého kaplána Bartolomeja Urbanca, najmä medici. Podobne ako v Bratislave vychovali laické hnutie Vlado Jukl a Silvo Krčméry a tajný biskup Korec, v Košiciach ho vychoval otec Urbanec. Ten tu vtedy robil bigbítové omše, zapájal mladých ľudí do kázní, po omši dával mladým ľuďom priestor, aby hovorili svoje svedectvá, robil veci, ktoré by možno dnes už ani neprešli, no vtedy bola veľmi uvoľnená atmosféra a to, čo robil, bolo veľmi populárne. Náš okruh sa napojil na týchto ľudí, ktorí v roku 1980, teda v čase, keď som prišiel do Košíc, už mali deti. Prvákov, druhákov, tretiakov. Navyše, v Košiciach sa vtedy na školách neučilo náboženstvo.

Čomu ďalšiemu okrem katechéz ste sa venovali?

Koncom osemdesiatych rokov sme začali s dabingom. V tom čase sa začali objavovať videoprehrávače, ale nebolo veľmi čo prehrávať, tak sme to cez kontakty na Bratislavu vymysleli tak, že tam sa z rakúskej televízie nahrávali filmy, my sme urobili preklady, tie sa následne prepísali a načítali. Najťažšou prácou bola synchronizácia videí.

Kde ste to robili?

Väčšinou asi u nás doma.

Vy ste u seba doma vyrábali dabing k filmom? Ako to prebiehalo?

Bolo to treba nahrať na kvalitné videoprehrávače, ktoré boli tuším štvorstopové, ale už si to presne nepamätám. Bolo ale potrebné, aby to malo viac stôp, aby sa pôvodný zvuk zanechal a do novej sa vložil synchronizačný záznam. To bola taká malá manufaktúra prekladačov, prepisovačov, potom nasledovalo načítanie, ktoré väčšinou robila moja manželka. Potom nasledovala synchronizácia, na ktorú sme mali dvoch technikov a následne ešte rozmnožovanie a distribúcia.

Ako vyzeral ten dabing? Každá postava mala vlastný hlas, rovnako ako to poznáme zo súčasnosti z televízie, alebo to hovoril všetko len jeden človek?

Všetko to načítala jedna osoba. Na Slovensku boli aj iné pokusy, ale my sme chceli, aby bolo počuť pôvodný hercov hlas a k tomu sme synchrónne, rovnomerným hlasom, bez zmeny osoby alebo intonácie pridali slovenský hlas. Zdalo sa, že to nerušilo pôvodný zvuk. Dnes sa tomu hovorí audio description, ešte stále sa tomu trochu venujem, no v súčasnosti už, samozrejme, máme softvéry, ktoré to robia.

A čo samizdat? Máte tu samizdatovú knižnicu.

Ja som bol skôr v distribučnom súkolí. V Košiciach sme však mali veľmi dobré prepisovateľky. V čase, keď sme používali počítače, sme už niečo vydávali aj pre jezuitov…

Počkajte, to ste samizdaty vyrábali priamo tu, vo firme?

Nie, doma.

Ale tak vravíte, že ste pri tom používali počítače.

Ja som v tom čase už mal počítač aj doma.

Áno? Nevedel som, že v tej dobe už niekto mal doma počítač.

Okolo roku 1985 som mal doma Sinclair, bol to home computer, pomerne šikovný počítačik, ktorý mal už tú x-drive pásku, či ako sa to volalo. Takú, nekonečnú pásku. To bola páska ako od magnetofónu, ktorá sa už vedela sama otočiť, nebolo ju potrebné mechanicky otáčať, čo bolo v tom čase pre nás zaujímavé médium. V tom období som už mal aj vážnejšie zákazky a fušky, tak som založil výrobné družstvo, a preto sme doma mali aj stolový počítač, taký možno tridsaťkilový. Aj tlačiareň. No a keď sa niečo napísalo alebo niekto niečo potreboval vytlačiť, tak sme tlačiareň položili doma do postele, zakryli sme to vrchom a poprikrývali dekami, lebo tie ihličkové tlačiarne robili dobrý rámus.

Takže u vás doma sa tlačil samizdat?

My sme robili len technickú podporu. Doma sme si tlačili skôr len veci pre osobnú potrebu alebo pre priateľov. Napríklad nejaké brožúrky alebo tak. Ja som tieto zákazky skôr manažoval a organizoval. Ale to boli predovšetkým knihy. Periodický samizdat v Košiciach tlačil Jožko Gunčaga, ktorý je teraz niekde v Rusku. To on zásoboval východ. Ale to som sa dozvedel až potom. V tom čase som nevedel, kto to robí, lebo o týchto veciach sa nerozprávalo.

Poznal sa košický náboženský a občiansky disent?

Pravdupovediac, nie. Ja som Marcela Strýka spoznal až 26. novembra 1989 v byte oproti Dómu sv. Alžbety, kde sa zišli zakladatelia Občianskeho fóra. U nás vo firme, dokonca v mojom tíme grafických systémov, pracoval Vlado Chlípala, ktorý bol liberálny typ a hudobník a mohol byť disidentom, ale ja som s ním o tom nerozprával. Potom sme mali kolegu, ktorý bol v jazzovej sekcii. Po čase som si všimol, že sem za ním chodia eštebáci, tak som sa ho opýtal, Števo, čo sa deje? A on odpovedal, že má nejaké platne a nahrávky, tak sa chodia pýtať, že čo to je. Ale okruh Marcela Strýka som nepoznal. Som veľmi vďačný, že títo ľudia teraz vydali knihu Zakázaná výstava, kde sú aj mená, z ktorých viaceré poznám, ale až z tejto knihy som sa dozvedel, ako vlastne fungovali.

Kde vás zastihol november 89?

Sedemnásty november bol v piatok. Cez víkend sme sa stretli so známymi z krúžkov a rozmýšľali sme, čo budeme robiť. V pondelok ráno sme klasicky prišli do práce. Nepamätám si už presne, ako sa to zbehlo, ale myslím, že Miro Polák prišiel k nám do Inorgy s nejakou dievčinou z bábkového divadla, s ktorou potom Rudo Bauer, Vlado Chlípala a Miro išli do divadiel podnecovať hercov, aby sa pridali k pražským divadlám a prestali hrať a začali organizovať besedy o spoločenskej situácii. V bábkovom divadle z toho herci neboli nadšení, no bol tam český režisér, ktorému, keď sa povedalo, že netreba hrať, ale pridať sa k pražským hercom, tak s tým problém nemal. Potom sa šlo do štátneho divadla. Myslím, že to boli tí istí traja ľudia. Divadlá napokon vyhlásili, že nebudú hrať. To bol prvý krok.

V priebehu týždňa sme následne založili štrajkový výbor, kde sme sa prihlásili k štrajku, ktorý bol ohlásený na dvadsiateho siedmeho. Už v utorok mali študenti prvý štrajk pred školou a potom v stredu pred knižnicou. Miro Polák a Peter Vojtáš ako vysokoškolskí učitelia dozerali na postoj vedenia Vysokej školy a jej zložiek, aby nemanipulovali aktívnych profesorov a študentov. Rovnako tam bolo mnoho našich mladých zo stretiek. Viedol ich Marek Fodor, študent elektrotechnickej fakulty, ktorý bol iniciátorom štrajku, ale najmä jeho podoby. Marek trval na politických cieľoch štrajku v zmysle vyhlásenia štrajku študentov v Prahe – aby nebol zmanipulovaný na zber papiera okolo školy a odstraňovanie nedostatkov vo výučbe. V piatok už bola mohutná občianska manifestácia, nielen vysokoškolská, na ktorej vystúpil Rudo Bauer s vyhlásením, ktoré sme tu v Inorge pripravili.

Čo ostatní ľudia z vášho spoločenstva?

V nedeľu 26. novembra sa v rodinnom dome svokrovcov Petra Vargu konalo stretnutie KLARu – kurzu laického apoštolátu rodín. Boli tam zástupcovia z väčšiny okresov Východoslovenského kraja, z Humenného, z Bardejova, zo Sabinova a mnohých ďalších miest. Pri obede sa rozvinula debata o spoločenskom dianí za posledný týždeň. Viem, že vtedy padla aj otázka: „Ideme do toho?“ U mnohých to bolo rozhodné, u niektorých možno aj trochu bojazlivé áno. Hneď na stretnutí sme sformulovali vyhlásenie kresťanských rodín k udalostiam 17. novembra a dohodli sme sa, že s ním pred vedeckou knižnicou vystúpi Peter Záhoránsky, v Dóme sv. Alžbety ho mal prečítať Lojzo Rajnič. Na večernú diskusiu do Mestského divadla mal ísť Peter Vojtáš a ja som mal ísť do ateliéru pána Zbyňka Prokopa, ktorý bol oproti Dómu sv. Alžbety a kde sa o 15. hodine zišli aktivisti zakladajúci košické Občianske fórum.

Ako prebiehalo toto stretnutie?

Na stretnutí bol Marcel Strýko, s ktorým ma zoznámil Vlado Chlípala, a ďalších možno 12 až 15 ľudí. Všimol som si, že tam boli aj dvaja eštebáci, a preto som zavolal domáceho pána, ktorému som to diskrétne povedal. Jeho odpoveď, ktorá ma však veľmi zarazila, bola, že je demokracia, tak tu môže byť každý. Na stretnutí sa dohodol postup pri organizovaní štrajku, ktorý bol v nasledujúci deň a tiež postup pri zabezpečení priestorov na Alžbetinej ulici.

V Košickom občianskom fóre a neskôr vo VPN sa však náš okruh veriacich angažoval už iba niekoľko dní, pretože v nasledujúcom týždni sme už mali k dispozícii vyhlásenie o zakladaní KDK – kresťansko-demokratických klubov. Samozrejme, aj naďalej sme podporovali iniciatívy VPN a mnohí veriaci sa vo VPN aj angažovali, ale my sme v tom mali jasno. Keď som videl, že VPNkári alebo aj Občianske fórum idú aj s komunistami a eštebákmi, tak som povedal, že toto nie. A môžem povedať, že my sme ich v KDH na východnom Slovensku v prvej línii nikdy nemali.

Ako to, že k vám sa neinfiltrovali eštebáci?

My sme videli, že sa tam mocú všelijakí ľudia poza stĺpy. Keď sme sa modlili, tak oni len otvárali ústa, v tom čase sa to dalo celkom efektívne rozpoznať. Poznal som aj vplyv eštebákov na ľudí v KDH. Ale do prvej línie nevliezli. Áno, aj u nás boli nejakí, ale nemali vplyv. Preto sa mi nezdá, aby intelektuáli typu Fedor Gál, Milan Kňažko či Ján Budaj nevedeli, že ich tam majú. Veď oni to museli vedieť.

Viem, že v roku 1990 ste boli kooptovaný aj za poslanca do parlamentu.

Áno, za okres Bardejov, to urobili chlapci v Bratislave bez môjho vedomia. Ale ja som povedal, že mám malé deti a že neodídem. Navyše som začínal podnikať a angažoval som sa v cirkvi.

Takže ste z politiky vycúvali a dali ste sa na podnikanie?

Nie, výrobné družstvo som spolu s chlapcami z Ostravy založil ešte pred revolúciou. Takže 1. januára 1990 som už mal v Inorge prenájom. Politike som sa však aj naďalej venoval, bol som košickým predsedom KDH a aktívny som bol, až kým sme nepovalili Mečiara.

Najznámejšou osobnosťou z Košíc vo vysokej politike bol pomerne dlho Rudolf Schuster, ktorý bol starý komunista, ktorý sa po novembri na chvíľu stiahol z Bratislavy späť do Košíc, no neskôr sa vrátil, dotiahol to na prezidenta a teraz cestuje a píše knihy. Ako ste vnímali, keď ste videli, že tento starý komunista sa vrátil späť do vrcholovej politiky?

Veľmi ťažko sa mi počúvalo to, keď ste povedali, že Schuster bol z Košíc. On je z Košíc, ale nezastupoval Košice. To, že sa počas revolúcie stal predsedom Národnej rady, som vnímal ako jeho podvod. Ale potom, keď už boli riadne voľby a cez ne ho tam stále niekto ťahal či tlačil a nakoniec nám ho Dzurindova koalícia navrhla a nadirigovala na prezidenta, vtedy som to cítil ako hanbu a aj teraz to cítim ako hanbu. Ešte v roku 1987 sa vytváral v rámci akcie Norbert zoznam. Išlo o 9-tisíc ľudí, ktorí by v prípade spoločenských pohybov skončili vo väzení alebo v pracovných táboroch. A tieto zoznamy sa vyrábali na krajských národných výboroch, keď bol Schuster šéfom. Chvalabohu, tí ľudia neskončili v lágroch. Ale vytvárať tieto zoznamy je podľa mňa rovnako vážna vina ako ich tam poslať.

Nespravila sa v novembri 1989 nejaká chyba, keďže nikto nebol nepodmienečne odsúdený za všetky zločiny bývalého režimu? Ľudia ako Schuster si tu žijú vysmiati a eštebáci ešte donedávna dostávali za svoju prácu vysoké dôchodky, zatiaľ čo politickí väzni a disidenti často živorili. Zdá sa, akoby spravodlivosť u nás nenastala.

Rozdeľme to na dve časti. To, že komunisti ostali pri moci, to im umožnil ten demokratický či disidentský vŕšok. Občianske fórum si nevedelo predstaviť iného predsedu vlády ako Mariana Čalfu a VPN si nevedelo predstaviť iného predsedu parlamentu ako Schustera. Je to problém a aj hanba. Minimálne na vrchu sa to malo čistiť.

A čo sa týka spravodlivosti, raz som na kázni počul jedného mladého kňaza hovoriť, že keď boli v Juhoafrickej republike prvé slobodné voľby a Mandela vyhral, tak najprv spravili zákon, v ktorom odsúdili apartheid a odsúdili zodpovedných ľudí za zlo, ktoré vykonali. Hneď nato im Mandela dal amnestiu. Aspoň takýto krok podľa mňa u nás chýbal. Bolo potrebné jasne pomenovať, kto boli zločinci a dať im možno podmienečné tresty. Neviem, či sa táto myšlienka nedá zrealizovať aj dnes, lebo kým nepomenujeme zlo, tak sa nám tu stále neskutočne miešajú veci dobra a zla. Niekto by mohol povedať, že to je len symbolické gesto. Ale to nie je len symbolické, lebo to je právne pomenované a odsúdené zlo.

Vy ste tento rok otvorili Múzeum obetí komunizmu. Celé vás to muselo stáť množstvo energie, času a napokon aj peňazí. Prečo ste sa do toho pustili?

Boli tam dva motívy. Prvým je, že som z roľníckej rodiny, ktorá bola o všetko obratá. Naša rodina so štyrmi deťmi tak ostala bez živobytia, otec ešte k tomu ochorel a mamka pracovala sama. Takže z úcty k mojim rodičom.

Ďalšia vec je, že my tu ešte stále nemáme zoznamy roľníkov, ktorí boli trestaní. V Múzeu máme tabuľu, na ktorej je údaj od docentky Hlavovej, kde sa uvádza, že trestaných bolo 148-tisíc roľníkov. Pán Dobiáš a Konfederácia politických väzňov však uvádzajú, že zlikvidovaných bolo až 470-tisíc rodín. Ale menovite nemáme skoro nikoho. Inak, v tom čase tu bolo 530-tisíc roľnícky hospodáriacich rodín. To znamená, že 1,1 milióna ľudí, 48 percent dospelého obyvateľstva bolo zamestnaných v poľnohospodárstve. Naša krajina bola v tom období najmä poľnohospodárskou a toto celé sa zničilo. Niekto nám dokonca hovorí, že družstvá boli super, pritom to bol čisto ideologický projekt na likvidáciu roľníkov. My teraz hľadáme v archívoch a snažíme sa nájsť konkrétne mená tých ľudí.

Keď vás tak počúvam, tak sa mi zdá, že toto všetko by mal robiť napríklad ÚPN či univerzity, ale tí to asi veľmi nerobia. Ak k tomu prirátame aj to, o čom sme sa bavili predtým, tak mi z toho vychádza, že my sme síce zmenili režim, ale s tým predchádzajúcim sme sa ani za tridsať rokov demokracie nevysporiadali.

Je to tak. My Slováci máme radi hrubé čiary. Každá vláda začína akoby od nuly, lebo vraj treba hrubú čiaru, a to je naše nešťastie. Iné národy všetko dokumentujú, a nám v gulagoch zmizne 39-tisíc ľudí a my sa vôbec nezaujímame o to, kto to bol, kde zomrel, prečo zmizol. Tie zničené životy roľníkov, veď každý jeden z nich je samostatný ľudský príbeh. A my sme na nich zabudli? Nie že by som nemal čo robiť, ale keď som desať rokov počúval, že už bude, že už sa zakladá, také vyhlásenie som podpísal, aj iné a stále nič, tak sme ho založili. Síce také malé, ale téma je veľká. Jasné, že my tu na týchto 300 štvorcových metroch neurobíme európsky zázrak, ale otvárame tému.

To bol teda ten druhý dôvod? Je to kvôli všetkým tým obetiam?

Áno, veď tí ľudia si to zaslúžia. Náš hlavný headline je, že obete komunizmu nám pripravili cestu k dnešnej slobode. My tu dnes vďaka tomu veselo podnikáme, hádame sa v politike, združujeme sa, ale nevážime si ľudí, ktorí trpeli za svoje postoje, názory. To je niečo divné, zvláštne. Chcel som, aby tu bolo aspoň niečo, aspoň niekto, kto nám pripomenie, že slobodu si treba vážiť.