Ján Figeľ

Jeden z odkazov, ktorý mi vždy napadne pri spomienke na Bielu légiu, je tento: Len ak sa matka, otec, vychovávateľ, starosta, štátnik obetujú pre dobro detí či zverených osôb, pripravujú im lepšiu budúcnosť. V opačnom prípade ide len o administrovanie podmienok života, v horšom prípade o konzumáciu budúcnosti. Pravda o obetiach a výzva k obetavosti sú nepopulárne a často opomínané. Veď dnešný marketingový svet ponúka rýchle a bezohľadné úspechy, má väčší zmysel pre percepciu, pocit a zdanie než pre fakty, realitu a trpezlivé poctivé úsilie. Funguje to len zdanlivo a dočasne. Pravda nás dobieha, pretože je silnejšia.

Dňa 20. februára 1951 boli v Bratislave v Justičnom paláci popravení obesením traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár. Prvý bol študentom medicíny, druhý techniky a tretí študoval právo. Nemali ani 30 rokov, keď boli odstrašujúco zbavení života ako lídri protikomunistického hnutia Biela légia. Slovensko po 2. svetovej vojne nevítalo komunizmus s potleskom. Vo voľbách v roku 1946 vysoko zvíťazila Demokratická strana. Komunisti však postupne ovládli silové zložky nielen v Čechách, ale aj na Slovensku a po mocenskom puči v takzvanom Víťaznom februári 1948 ovládli celý štát. Československo sa na vyše 40 rokov zaradilo do sovietskeho bloku a na svojich západných hraniciach vystavalo ako v obrovskej väznici železnú oponu.

Tunega, Púčik a Tesár patrili k mladej slovenskej generácii, ktorá si uchovala kresťanské a národné ideály a túžila ich rozvíjať v demokratickom duchu. Nemali mocenské prostriedky, ale mali odvahu vzoprieť sa nastupujúcemu totalitnému režimu vo forme nenásilného hnutia.

Pomáhali šíriť informácie o nebezpečenstve komunizmu, pomáhali utečencom pri prechode hraníc, dodávali informácie rozhlasovej stanici Biela légia, ktorá vysielala v slovenčine z Rakúska. Bola to predchodkyňa neskoršieho rádia Slobodná Európa. Na rakúskom území tiež spolupracovali s americkou službou CIC (Counterintelligence Corps), predchodkyňou CIA. Biela légia bolo rozsiahle hnutie, ktoré pôsobilo v rokoch 1947 až 1955 s ideovým presahom do 60. rokov. Bolo dlhodobo a tvrdo prenasledované komunistickou mocou. Vrcholom represie bol politický monsterproces v roku 1949 až 1950, jeden z najrozsiahlejších v ČSR. V jeho finále bolo 62 obvinených, 48 odsúdených a traja popravení. V rámci potláčania hnutia však útoky a fyzická likvidácia jeho spolupracovníkov pokračovali systematicky a dlhodobo po celom území Slovenska.