Ako padol mýtus o xenofóbnych Slovákoch

Podľa posledných zverejnených údajov od polície prekročilo východnú hranicu nášho štátu od začiatku ruskej agresie voči Ukrajine takmer 114-tisíc osôb. Drvivú väčšinu z nich tvoria práve Ukrajinci a v menších počtoch u nás nachádzajú útočisko aj ľudia z desiatok krajín doslova celého sveta.

Utečencov čaká už na prahu našich dverí občerstvenie a pomoc s prvou administratívou, neskôr sa im dostane bezplatnej prepravy tými najrôznejšími spôsobmi a napokon aj strechy nad hlavou. Sklady s humanitárnou pomocou pre núdznych sú plné, nezabúda sa ani na pomoc finančnú.

Solidaritu prejavuje nielen náš štát, ale najmä dlhý zoznam kresťanských aj sekulárnych charitatívnych organizácií, súkromných firiem a v neposlednom rade bežných Slovákov.

Ak si odmyslíme niektoré problémy objektívne prameniace zo samotnej veľkosti migračnej vlny či naratívy extrémistov, ktorí sa snažia vytĺcť politický kapitál z každého utečenca tmavšej farby pleti, možno skonštatovať, že robíme to, čo je treba. Dobre to zachytili reportáže Michala Čopa a oceňujú to aj západní politici, napríklad predsedníčka Európskej komisie.

Tento pozitívny obraz potvrdzujú aj tvrdé dáta. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky podporuje vyslanie humanitárnej pomoci 77,8 percenta respondentov. Prijatie utečencov z oblasti vojnového konfliktu zasa podporuje 74,6 percenta opýtaných Slovákov.

Nie je to tak dávno, čo sa postoj našej a okolitých krajín z V4, ktoré sú teraz epicentrom pomoci, hodnotil v migračnej kríze 2015 presne opačne. Čo sa to za posledné roky zmenilo zmenilo? My či situácia?

Od vypuknutia predošlej migračnej krízy v roku 2015 nás predsa liberálna elita systematicky presviedčala, že reči o pohostinnosti Slovákov sú umelo pestovaný mýtus a že priestor od Tatier až po Dunaj takmer skrz-naskrz okupujú obmedzení xenofóbi neschopní solidarity s trpiacimi. Ako je možné, že zrazu je všetko inak?

Keďže ľudia tu žijú tí istí, najpravdepodobnejším vysvetlením je, že sa nezmenilo vôbec nič a že priemerný človek s povestným sedliackym rozumom vie predsa len utečeneckú problematiku vnímať pomerne triezvo a na základe toho formulovať svoj postoj.

Najlepšie to pochopíme pri porovnaní hlavných parametrov kríz rokov 2015 a 2022. Slovenský pohľad tu pritom pokojne možno zameniť za pohľad stredoeurópsky.

Pri súčasnej utečeneckej vlne niet najmenších pochýb o tom, že k nám prúdia ľudia z krajiny nachádzajúcej sa vo vojnovom stave, teda osoby v priamom ohrození života. V minulosti bolo len ťažko možné hovoriť o takto homogénnej skupine migrantov, ale vo veľkej miere aj o ľuďoch prichádzajúcich z viacerých štátov. Takéto správanie len znásobovalo oprávnené podozrenia z účelovej ekonomickej migrácie.

Po druhé, nezabúdajme, že zatiaľ čo v roku 2015 prichádzali do Európy neproporčne zastúpení mladí muži, dnes sú to ženy s deťmi.

Po tretie, vojna je za hranicou a dnes sme pre utečencov prvým bezpečným štátom. Odmietať ich preto nemôžeme a ani nechceme. Ak sa migračné toky prelievajú medzi susediacimi krajinami, je to pre verejnosť prijateľnejší obraz ako ten spred siedmich rokov, keď bolo v roku 2015 žiadosťami afrických či blízkovýchodných azylantov proporčne najviac zaťažené Švédsko nachádzajúce sa v rohu Európy, počtami zase Nemecko.

Štvrtý rozdiel je tiež v tom, že aktuálne k nám prúdia utečenci legálne, cez riadne hraničné priechody, trpezlivo a s platnými dokladmi totožnosti. Hranice teda fungujú a štát má všetko pod kontrolou. Početné obrazy skákaní do návesov kamiónov alebo obhadzovania pohraničníkov kameňmi dnes nevidno, hoci, samozrejme, nešlo o komplexný obraz migrácie v roku 2015. Každopádne, identifikácia toho, kto, odkiaľ a prečo k nám prichádza, nie je byrokratický nezmysel a pomáha budovaniu dôvery. Navyše, tento prehľad efektívne zabráni situáciám, ako napríklad tej z Paríža, keď nedávno vysvitlo, že takmer 95 percent identifikovaných „detských“ migrantov (obdobie zhruba od začiatku roka 2020 po jar 2021) sú v skutočnosti dospelí ľudia.

Po piate, ak sa pohyb cudzincov uskutočňuje medzi kultúrne a náboženskými blízkymi krajinami – čo dnes platí –, je to z hľadiska asimilácie výhodou pre utečenca, ale aj pre hostiteľský štát. Poučky o nesmiernych výhodách multikultúrnej spoločnosti možno vyzerajú na papieri lákavo, ale dnes vieme, prečo migračný kohútik dlhodobo regulujú a zatvárajú štáty ako Dánsko. Tento bod navyše platí podmienečne, keďže otcovia rodín utečencov bojujú za svoju krajinu, tieto rodiny sa budú chcieť domov vrátiť. Toto nie je emigrácia, to je žiadosť o ochranu ohrozených a slabých.

Samostatným bodom asimilácie je aj schopnosť uplatniť sa na pracovnom trhu a neostať tak odkázaný na milosť ostatných. Ukrajinci, ktorí u nás už teraz dlhé roky pracujú v nezanedbateľných počtoch, túto schopnosť preukázateľne majú. Nie je vylúčené, že sa situácia zmení, no čiernym scenárom ako tým zo Švédska, keď pred dvomi rokmi vysvitlo, že zamestnanosť migrantov je zhruba 10 percent, sa zrejme vyhneme. Niektoré kvalifikované odhady hovoria o tom, že slovenský pracovný trh vie pri vytvorení podmienok pojať až 100-tisíc Ukrajincov. Aktuálne je na trhu dopyt po 70-tisícoch pracovných miest.

Svet nie je čierno-biely. Možno to povedať aj pri oboch týchto krízach. Tak ako platí, že aj tá minulá vytvárala státisíce ľudí, ktorých nároky boli legitímne, platí, že aj dnešná nás môže niečím nemilo prekvapiť. Náznaky na zneužívanie osudov mladých žien sa už objavili.

Každopádne, z toho, čo dnes vieme, možno odvodiť, že karikatúra xenofóbneho Slováka, ktorým lomcuje strach a netolerancia, ktorú u nás roky kreslila bratislavská kaviareň, je falošná.

Srdce máme na správnom mieste. Rozum detto. Chvalabohu.