Od Azova po LGBT

Pripomeňme slová ruského prezidenta Vladimira Putina o tom, ako chcú Rusi svojím útokom len „odzbrojiť a denacifikovať“ Ukrajinu. Slová o nacizme na Ukrajine nie sú úplne bez opodstatnenia – avšak predstava nejakého rozšíreného fenoménu je nanajvýš zbožné želanie ruskej strany na získanie lepšej casus belli.  

V tomto kontexte sa najčastejšie spomína ukrajinský pluk Azov, ktorý je známy minimálne pre rozšírenú krajne pravicovú symboliku (čierne slnká, značky SS či hákové kríže), za ktorú by vo zvyšku Európy klopala ľuďom na dvere polícia. Takzvané čierne slnká sa občasne objavili aj na fotografiách medzi Ukrajincami, u ktorých nevedno, či patria k Azovu.

Toto dobrovoľnícke zoskupenie je však jednoznačne najväčšie a najznámejšie, pričom má podľa dostupných informácií zhruba tisíc členov. Na rováši majú jeho členovia okrem bojov proti Rusom i útoky na niektoré menšiny či LGBT komunitu. Homosexuáli či osoby z prostredia LGBT hnutia sa však tiež začali na Ukrajine organizovať proti ruskému vpádu. Tí sú zase alergickí na Putinove vyjadrenia odmietajúce zmeny pohlavia či na ruský zákon z roku 2013, ktorý zakázal propagáciu homosexuality pre deti.

Sprava i zľava

Inak to nie je ani na ruskej strane, tam sa rovnako našli ultrapravicoví extrémisti, ako dokladá napríklad štúdia Viačeslava Lichačeva z Francúzskeho inštitútu pre zahraničné vzťahy (IFRI) ešte z roku 2016. Ten zhodnotil, že počet ľudí z prostredia krajnej pravice bojujúcich na Donbase bol vyšší na ruskej strane ako na ukrajinskej – avšak všeobecný vplyv oboch skupín bol menší, ako to prezentovali médiá jednej i druhej strany.

Nedá sa tiež opomenúť neslávne známu ruskú skupinu vagnerovcov, pričom jeden z jej pravdepodobných veliteľov je potetovaný toľkými znakmi s odkazom na Tretiu ríšu alebo SS, že vyzerá, ako keby šiel na čele hitlerovských vojsk dobýjať Moskvu. Podľa viacerých informácií sa títo žoldnieri zúčastňujú na vojne proti Ukrajine.

Z pravého krajného spektra prejdime rovno do ľavého. Počas ruskej invázie sa objavili fotografie i videá strojov s komunistickými symbolmi. Na niektorých ruských tankoch zaviali napríklad vlajky ZSSR, sovietske symboly sa však medzi ruskými separatistami objavovali už dlhé roky. Koniec koncov, separatisti z Donecka a Luhanska o sebe hovoria ako o "ľudových" republikách. Okrem klasických kosákov a kladív sa však medzi separatistami objavili aj podobizne marxistického revolucionára Che Guevaru alebo ruské vlajky s nápisom Antifa.

Cár, Boh a Alah

Bizarnú mozaiku ideologických pozadí bojujúcich strán posilňuje náboženský aspekt. Na strane separatistov ešte počas prvej vojny bojovalo takzvané ruské pravoslávne vojsko alebo kozáci, ktorí podľa vlastných slov chceli obnoviť Ruské impérium na čele s cárom. Zástavy symbolizujúce pravoslávnu, respektíve kresťanskú vieru, boli tiež vidieť na niektorých ruských vozidlách počas vpádu na Ukrajinu. Na druhej strane sa však medzi separatistami objavili aj početní bojovníci vyznávajúci pohanské náboženstvo Slovanov, napríklad v pluku zvanom Svarožič.

Rady Rusov i Ukrajincov už od počiatku konfliktu na Donbase podporili moslimskí bojovníci z Čečenska. Niektorí sa objavili v radoch proruských separatistov v mene boja proti fašizmu, tí na strane Kyjeva prišli so zbraňou v ruke vyjadriť svoju vôľu vymaniť sa spod vlády Moskvy.

Krátko po začatí vojny boli Rusmi vyslané jednotky čečenských bojovníkov na Ukrajinu aj oficiálne. Podľa amerického ministerstva zahraničných vecí verbuje Moskva do boja proti Ukrajincom aj bojovníkov zo Sýrie. (Podľa iných analytikov to nie je pravda.)

Celý tento nábožensko-ideologický kotol má niekedy za následok aj riadne bizarné situácie. Napríklad keď krajne pravicový pluk Azov zverejnil video toho, ako jeho člen namáča náboje do bravčového sadla. "Drahí moslimskí bratia, v našej krajine sa nedostanete do neba," odkázal Azov Čečenom bojujúcim na ruskej strane.

Počin však vyvolal zdesenie medzi západnými liberálmi podporujúcimi Ukrajinu, ktorí ho označili za "islamofóbny" a "rasistický" krok. Otázne je, čo si o tom mysleli Čečeni bojujúci na strane Kyjeva. Aj tí sa totiž ochotne prihlásili, prišli najmä zo západu a zapojili sa do vojny.

Azov fighters of the National Guard greased the bullets with lard against the Kadyrov orcs👊

Бійці Азова Нацгвардії змастили кулі салом проти кадировських орків👊

Підписуйтесь на наш телеграм канал https://t.co/SBQltMr4bM pic.twitter.com/A1ci7tZL8r

— НГУ (@ng_ukraine) February 27, 2022

Pragmatizmus vyhráva vojny

Pri všetkých týchto často protichodných skupinkách treba pamätať na to, že ich vplyv a počet je všeobecne len kvapkami v mori ruského i ukrajinského vojska. Snaha vykresliť jednu či druhú stranu ako nacistickú/komunistickú/inú „istickú“ je zvyčajne len stratégia na získanie dobrej vôle zvyšku sveta.

Predstava Ukrajiny ako všeobecne nacistickej je ozaj len propagandistická páka Rusov. S prezidentom židovského pôvodu navyše aj smiešna.

Rovnako jalovo však vyznievajú aj obvinenia Ruska z fašizmu, ktorého vláda má podľa všetkého pramálo spoločné s režimom talianskych zväzákov z prvej polovice 20. storočia. Tamojšia garnitúra síce prechádza z autoritatívnych sklonov na totalitné a je agresorom vo vojne, každá nesloboda či vojenský vpád sa však nerovná fašizmus.

Na pamäti preto treba mať jedno. Obe strany chcú vyhrať a obe strany využijú to, čo je v ich silách vrátane propagandy či rôznorodých ochotných bojovníkov, aby to dosiahli. To nie je nič nové ani zvláštne. Pragmatizmus zvykne vyhrávať vojny, ako sme mohli vidieť nespočetnekrát v ľudských dejinách.

Preto, aj keď som na strane Ukrajiny, držme sa pri hodnotení konfliktu a bojujúcich strán stále úzd pravdy a objektívnosti – akokoľvek je to v opare vojny i v rámci spoločenského tlaku možné.