Po druhé, absencia špecifikácie konkrétneho škodlivého obsahu a možnosti, aby prevádzkovatelia webu problematickú informáciu zmenili či odstránili z vlastného informovaného rozhodnutia, podľa ESĽP umožnila svojvoľný postup zo strany ruských orgánov. To, že zákon nevyžadoval nijakú účasť zo strany prevádzkovateľov webov v konaní o ich blokovaní, súd tiež vnímal ako problematické.
Vráťme sa však k slovenskému predpisu. Zákon síce definuje „škodlivý obsah“ ako zahŕňajúci aj „závažné dezinformácie“, avšak NBÚ nedisponuje legálnou definíciou termínu „dezinformácia“. Navyše podľa NBÚ dezinformácia nezahŕňa len „nepravdivú či zmanipulovanú informáciu ... šírenú zámerne s cieľom zavádzať a škodiť“, ale vzťahuje sa aj na „pravdivú informáciu, ... ak je podaná manipulatívnym spôsobom“.
Výraz „závažná dezinterpretácia“ je však pomerne vágny pojem (pripúšťajúci aj svojvoľnú interpretáciu), keďže zahŕňa aj pravdivé informácie, ak sú v očiach cenzora vnímané ako prezentované „závažne“ manipulatívnym spôsobom. Aký prah závažnosti štát v tomto ohľade bude aplikovať, nie je celkom predvídateľné.
Dokáže štát spoľahlivo odlíšiť krajne netypickú interpretáciu pravdivých informácií od jej manipulatívneho výkladu? Ako ovplyvní hodnotové nastavenie cenzorov to, kde bude vytýčená deliaca čiara medzi zákonnou a nezákonnou dezinterpretáciou?
NBÚ získal svoje cenzorské právomoci extrémne rýchlo a bez akejkoľvek verejnej diskusie, efektivita zatlačila demokratickú legitimitu do úzadia. Štát tak získal extrémne účinný nástroj na umlčanie názorov, ktoré cenzori vyhodnotia ako závažné dezinformácie. Svojím „ruským charakterom“ však pripustil disproporčné zásahy do slobody prejavu v porovnaní s európskymi štandardmi. Vylúčením autokorektúry a účasti dotknutých aktérov na blokovacom konaní, ich obral o možnosť účinne sa brániť voči cenzorským zásahom.
Kontrolná otázka. Predstavte si, že by na výkon cenzúry NBÚ mal zásadný vplyv konkrétny politik, ktorý má povesť šíriteľa závažných dezinformácií. Prečítajte si zákon ešte raz a odpovedzte si na otázku: Neohrozuje tento zákon budúcnosť slobody prejavu na Slovensku?
Platí, že akákoľvek demokraticky legitímna obrana pred (napríklad hybridnými) hrozbami musí byť primeraná týmto hrozbám. Judikatúra ESĽP nám aj v prípade cenzúry webových médií jasne ukazuje, čo presne v tomto kontexte znamená idea, že akékoľvek legitímne obmedzenie slobody prejavu musí mať nielen oporu v zákone a sledovať legitímny záujem, ale musí tiež byť v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.
Zdá sa, že slovenský cenzorský boj s ruskými dezinformáciami vykazuje viacero vážnych nedostatkov. V zmysle judikatúry ESĽP sa totiž javí ako neprimeraný – ako priveľmi ruský a primálo európsky. A hoci bol zákonodarca pri tvorbe zákona povinný zohľadniť túto judikatúru, neurobil tak. V dôsledku toho sa Slovensko vydalo (prinajmenšom do 30. júna 2022) na cestu demokraticky (viac či menej) neprimeranej formy cenzúry médií à la putinovské Rusko.
Nejde (našťastie) o nezvratný trend, na nápravu postačuje politická vôľa zosúladiť náš zákon s princípmi demokraticky legitímnej blokácie webových obsahov, ako ich formuloval ESĽP. Kým sa tak stane, štát by mal zachovať náležitú zdržanlivosť pri aplikácii tohto zákona tak, aby minimalizoval jeho možné kolízie s týmito princípmi.
