Džingischán by čítal Economist a popíjal latté

Podľa niektorých výpočtov pri nich zahynulo až 11 % všetkých ľudí. Najmä pre niektoré národy sa príchod Mongolov rovnal apokalypse a devastácii na skôr nevídanej úrovni. Napríklad Chórezmská ríša, rozkladajúca sa na území dnešného Iránu, prišla až o 25 % svojho obyvateľstva. Len na porovnanie, Sovietsky zväz počas druhej svetovej vojny prišiel asi o 13,7 % obyvateľov. Mongolské dobývanie teda naozaj predstavuje historicky výnimočnú deštrukciu. Kroniky sú plné zmienok o vyvraždených mestách a pyramídach z hláv porazených. Napriek tomu v súčasnej historiografii sú Mongoli hodnotení viac-menej pozitívne.

Jedným z posledných príkladov je nová kniha od Johana Norberga, v USA pôsobiaceho švédskeho historika ideí. Volá sa Open: The Story of Human Progress (Otvorené: Príbeh ľudského pokroku). Nie je len o Mongoloch. Jej cieľom je ukázať, ako v otvorenej spoločnosti, kde kvitne tolerancia, prúdi výmena názorov i ľudí, čo vedie k rozvoju a pokroku. Nevyhnutne je to hlavne v histórii najrôznejších ríš a toho, ako miera ich otvorenosti voči zvyšku sveta ovplyvnila ich vzostup a pád. Prišlo aj na Mongolov, ktorým sa dostáva pozitívna reflexia. Podľa Norberga jedným z dôvodov ich vzostupu bola etnická a náboženská tolerancia. Bola to meritokratická spoločnosť, kde sa na vrchol dostávali tí najschopnejší a najchytrejší. Stopäťdesiattisícová horda, ktorá v roku 1241 vtrhla do Európy, bola len asi z jednej tretiny tvorená etnickými Mongolmi. Na prekvapenie európskych obrancov bol jej súčasťou i anglický heretik, ktorý pred prenasledovaním doma utiekol k údajne tolerantnejším Mongolom. Norberg priznáva, že mongolské výboje boli krvavé, ale pre svoju domácu politiku by ich zjednotiteľ Džingischán bol dnes považovaný za „politicky korektného, svojou cnosťou signalizujúceho popíjača latté“.

Z barbarov zjednotitelia

Norbergovo tvrdenie vyvolalo menšiu diskusiu, i keď nie je vlastne v ničom nová. Prehodnotenie Mongolov z genocídnych krvilačných barbarov na kultúrnych zjednotiteľov, udržovateľov mieru a symboly tolerancie prebieha už niekoľko desaťročí.  Vyzdvihuje sa mongolská správa Hodvábnej cesty, ktorá sa prvýkrát v histórii ocitla z veľkej časti pod kontrolou jedinej ríše. Tým padli najrôznejšie bariéry a Mongoli tiež dôsledne vynucovali bezpečnosť na nej, čo viedlo k rozvoju obchodu. Zákutia ich ríše prepojil prepracovaný poštový systém. Americký historik Larence Bergreen opísal Mongolov ako „skoré praktiky globalizácie, ktoré sa snažili prepojiť celý svet. Boli to dobyvatelia a nájazdníci, ale aj viac než to, boli to zjednotitelia.“

Na pokuse prehodnotiť mongolskú históriu nie je nič zlé, i keď človek môže mať niekedy pocit, že  kyvadlo až príliš padá na druhú stranu. Nejde však len o Mongolov. Ako upozorňuje novinár Ed West, svetová ríša sa môže dočkať celkom priaznivého hodnotenia od západných historikov s jednou výnimkou, nesmie ísť o európsku mocnosť. Egyptológ Toby Wilkinson opisuje Egypt v storočiach po Kristovi ako miesto, kde „sa ľudia brali naprieč náboženstvami a kultúrami, kde reliéfy v egyptských chrámoch mohli zobrazovať zvláštne okrídlené bytosti z mytológie zoroastrizmu a kde ľudia z druhej generácie perzských imigrantov mohli dostávať egyptské prezývky … bol to dynamický taviaci kotlík ľudí a tradícií“.

David Levering Lewis zase opisuje Španielsko pod moslimskými Umajjovcami ako krajinu, kde „emirovi dobre slúžil káder vedený jeho umajjovskými príbuznými a obsadený Sýrčanmi, muládíovmi (Španieli, ktorí konvertovali na islam), Židmi a mozárabovmi (arabsky hovoriaci kresťania)“. Národy moslimského Španielska podľa neho „koexistovali v ohnivej symbióze“.

West takisto upozorňuje, že najlepšie hodnotenou ríšou je zrejme mosmanské Turecko, kde neboli takmer žiadne rasové bariéry, menšiny i ženy často dosahovali najvyššie posty. Jeden z najdôležitejších úradníkov osmanského dvora bol hlavný čierny eunuch, takto bola nazývaná funkcia, ktorú zastávali takmer výhradne ľudia afrického pôvodu, čo by hnutie Black Lives Matter určite ocenilo.

Samozrejme, všetky tieto ríše boli zároveň autoritárske a založené na represiách. Mohli svojim obyvateľom poskytovať kultúrnu a náboženskú slobodu, kým neohrozovali vládu. Najmä pri svojich ustanoveniach, ale i neskôr pri potláčaní najrôznejších vzbúr sa dokázali správať nesmierne brutálne. Bolo by celkom jednoduché napísať ich históriu založenú na útlaku, masakroch a vojnách.

Takýto opis európskych impérií, hlavne tých koloniálnych, sa takmer vyžaduje. V roku 2003 historik Niall Ferguson publikoval svoju knihu Britské impérium: Cesta k modernému svetu, kde tvrdil, že britská koloniálna ríša mala pre svet skôr pozitívny prínos. Vtedy to vyvolalo v akademickom svete búrlivú diskusiu, však nikto aspoň nevolal po konci jeho kariéry alebo zničení jeho knihy. V tomto smere sa správanie predsa len zmenilo.

Presvedčil sa o tom Bruce Gilley, ktorý v roku 2017 v akademickom časopise The World Quarterly zverejnil článok s tvrdením, že kolonializmus mal aj veľa pozitívnych prínosov. Potom čo na protest proti článku vznikla petícia, ktorú podpísalo 16-tisíc ľudí, časopis článok stiahol.

Obrana impéria? Radšej nie         

Gilley sa tento rok na začiatku októbra znova ocitol pod paľbou aktivistov, keď bol vymenovaný akademickým nakladateľstvom Rowman and Littlefield editorom novej knižnej série nazvanej Problémy antikolonializmu. Mal tiež napísať prvú knihu edície s názvom The Last Imperialist: Sir Alan Burns‘ Epic Defense of the British Empire (Posledný imperialista: Epická obrana britského impéria od sira Alana Burnsa). Znovu vznikla petícia a nátlak na internete. Nakladateľstvo potom radšej ohlásený titul zrušilo a Gilleymu odobralo editorstvo.

Pritom na obranu britského impéria by sa dali predložiť veľmi podobné argumenty ako na obranu Mongolov, a to má na konte násobne menej mŕtvych. Zjednotilo Indiu a prinieslo jej stabilitu, kráľovské námorníctvo sa pričinilo o bezpečnosť morí, a tým aj o rozvoj obchodu. Pokiaľ ide o skĺbenie umenia a vzájomné intelektuálne obohatenie, stačí sa pozrieť do Brightonu, kde stojí takzvaný kráľovský pavilón, obľúbený palác kráľa Juraja IV., celý v indickom štýle, s interiérom zariadeným čínsky. Alebo na Britmi postavenú časť Dillí, ktorá v sebe kombinuje európske a indické slohy.

Winston Churchill, celoživotne nenapraviteľný imperialista, tvrdil, že jeden z dôvodov, prečo Briti musia zostať v Indii, je strach o budúcnosť nižších kást a ďalších menšín. Tvrdil, že iba prítomnosť Britov zabraňuje ich utláčaniu. Briti sa tiež vo svojich kolóniách správali tolerantne k iným náboženstvám a indická štátna správa bola otvorená i domorodcom.

Napísať históriu britského impéria, nábožensky a kultúrne tolerantného, miešacieho rôzne štýly a silno meritokratického, by bolo teda celkom jednoduché. Ale nedeje sa to.

Hoci sa historici môžu tváriť, že prostredníctvom pohľadu na Mongolov a ďalšie neeurópske ríše z iného uhla napravujú príliš eurocentristické a možno aj rasistické videnie sveta, zdá sa, že námietky prichádzajúce mimo Západu ich iritujú a potom skĺzavajú k až urážlivému poučovaniu. Napríklad Linda Komaroffová v predhovore ku knihe sumarizuje akademické príspevky, ktoré vznikli pri príležitosti výstavy v Los Angeles s názvom Odkaz Džingischána: Dvorné umenie a kultúra v západnej Ázii v rokoch 1256 až 1353. Sťažuje sa tu na reakciu losangeleskej iránskej diaspóry, ktorá výstavu kritizovala. Myslenie amerických Iráncov vraj nepripúšťalo možnosť, že pomoc mongolských dobyvateľov panázijskému obchodu, ich metóda vlády, vášeň pre luxusný tovar a prax premiestňovania skúseného personálu mohli vyústiť do bezprecedentného vzájomného obohacovanie kultúrnymi myšlienkami naprieč Euráziou. Taktiež nezvažujú, že takzvaný Pax Mongolica by mohol mať efekt dodania energie iránskemu umeniu a inšpirovať ho k novým významom a formám, ktoré sa potom rozšírili naprieč islamským svetom. Na inom mieste sa zas rozplýva nad prenikaním čínskych prvkov do iránskeho umenia. Že tieto slová môžu potomkom ľudí, ktorí zažili vinou Mongolov apokalypsu, pripadať nevkusné, jej akosi neprichádzajú na um. Pravda, tento názor je trochu starší, kniha bola vydaná v roku 2006, človek sa však nemôže zbaviť pocitu, že v tomto ohľade sa spoločnosť príliš nezmenila.

Pôsobenie Mongolov môžu pozitívne hodnotiť aj ekológovia. Vďaka nim z atmosféry zmizlo vari až 700 miliónov ton CO₂, keďže vo vyľudnených oblastiach vyrástli nové lesy.

Čo teda stojí za nadšením pre mimoeurópske ríše, nech sú akokoľvek krvavé? Je to len politická korektnosť a naivný progresivizmus, veriaci, že iba ľudia zo Západu sú schopní nebývalých ukrutností? Možno. Ed West však prináša ešte jedno vysvetlenie. Vládcovia veľkých ríš, podobne ako dnešná liberálna elita, boli technokrati. Ich cieľom bola čo najlepšia správa impérií. Ak obyvateľstvo neohrozilo ich moc, mohlo si robiť, čo chcelo. Miešanie obyvateľov a obchod boli väčšinou dobré pre dŕžavy, podobne ako snaha, aby v správe slúžili čo najlepší ľudia. Etnické rozpory mali tendenciu ríše iba destabilizovať. Vlastne aj mongolskej masové vraždenie bolo technokratické. Nebolo to preto, že by Džingischán nenávidel iné národy, ale preto, že pokiaľ mesto vzdorovalo a následne bolo jeho obyvateľstvo vyvraždené, zväčšilo to šancu, že sa ďalšie mesto vzdá bez boja.

Názory budovateľov veľkých ríš tak celkom dobre korešpondujú s názormi dnešných liberálnych technokratov, ochotných prehliadať masakre a vojny, ktoré tejto stabilite museli predchádzať. Podľa Westa by dnes Džingischán bol predplatiteľom magazínu The Economist.

Možno je nespravodlivé navážať sa práve do Mongolov, keď je tu toľko iných príkladov ríš vytvorených pomocou neuveriteľného násilia. Lenže niekedy nám nové nazeranie na dejiny hovorí viac o súčasnosti než o minulosti.

Ondřej Šmigol

Text vychádza v spolupráci s českým týždenníkom Echo.