Portál Politico v utorok zverejnil návrh rozhodnutia Najvyššieho súdu USA, ktorým by sa malo zrušiť „právo“ na potrat. Od roku 1789, teda za 233 rokov od založenia tohto súdu, sa nikdy nestalo, že by unikol návrh rozhodnutia. Až doposiaľ. Aj to svedčí o tom, pred akým dôležitým rozhodnutím stoja jeho súčasní sudcovia a kto sú ich oponenti.
Ak si dnes otvoríte v Amerike noviny, všetky tie známe listy, ako napríklad New York Times, všade sa šíri strach a apokalypsa. Ešte aj mäkkí konzervatívci hlásajú, že zrušenie rozhodnutia Roe vs. Wade by diskreditovalo nielen súd, ale aj celý konzervativizmus.
A pritom je to celé naopak.
Veľká chvíľa
Ak na konci júna sudcovia skutočne potvrdia svoje predbežné rozhodnutie a po dlhých 49 rokoch zvrátia rozhodnutie svojich predchodcov, ktorým bolo v USA zavedené „právo“ na potrat, pre konzervatívcov to bude veľká chvíľa. Dôvod uvádza v predbežnom rozhodnutí sám sudca Alito, ktorý píše, že ani päťdesiat rokov od uzákonenia práva na potrat nestačilo na to, aby sa ukončila diskusia o tejto zvrátenej praktike.
A práve to je veľmi dobrá vizitka pre konzervatívcov, ktorí dokázali takmer päťdesiat rokov bojovať za práva tých najbezradnejších, za práva tých, ktorí nemajú hlas, a preto sa nemôžu sami brániť. V tomto zápase pritom proti nim stáli po celý čas takmer všetky veľké médiá, sociálne siete, veľké firmy, obrovská potratárska loby, dobre platení aktivisti, nemalá časť spoločnosti, akademická obec, americká vláda a dlhých 49 rokov aj súdy.
Konzervatívci však napriek tejto obrovskej presile bojovali a aj keď to bol často sizyfovský boj, nevzdali sa. Miestne parlamenty na juhu a stredozápade USA rok čo rok predkladali a schvaľovali zákony na ochranu nenarodených detí a súdy im ich rok čo rok rušili ako protiústavné. Aktivisti rok čo rok organizovali pochody za život a aj napriek nezáujmu médií z nich dokázali spraviť najväčšie demonštrácie za ľudské práva v histórii. No najmä, mnohí obyčajní ľudia so srdcom na správnom mieste sa snažili pomáhať, ako len vedeli nenarodeným deťom a ich matkám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách.
O všetkých tých bojoch by sa dalo písať ešte dlho, no myslím, že lepšie ako tisíc slov to vyjadrí jedno video. Je na ňom Eleanor McCullenová, 85-ročná žena, ktorá desiatky rokov chodila k potratovým klinikám, modlila sa tam a ponúkala pomoc matkám, ktoré išli na potrat. Mnohé ju prijali a Eleanor im desiatky rokov pomáhala materiálne, finančne, ale aj tým, že pri nich proste len stála vo chvíľach, keď im bolo ťažko. Ako sama hovorí, „keď žena kráča sama, advokáti na chodníku [sidewalks counselors, osoby, ktoré sa modlia pred klinikami, aby ženy zmenili názor a nešli na potrat, pozn. red.] sú tí, ktorí vtedy kráčajú s ňou... slúžime ako jediný hlas tých, ktorí nemajú hlas.“
Ak naša kultúra vyzdvihuje víťazstvá proti obrovskej presile, tak táto bitka by sa mala tiež zapísať do dejín. A ľudia ako Eleanor McCullenová by mali byť jej hrdinami.
Veľký tlak
Na druhej strane, nič ešte nie je vyhraté, keďže do zverejnenia finálneho rozhodnutia ostávajú ešte približne dva mesiace, počas ktorých si sudcovia môžu svoje rozhodnutia rozmyslieť. A ako som naznačil v úvode, progresívci tento čas určite využijú na vyvinutie čo najväčšieho tlaku na sudcov a ich okolie. Pričom málokto pochybuje, že nepoužijú aj špinavé prostriedky.
Stačí si spomenúť na obvinenie zo znásilnenia spolužiačky, ktorému musel čeliť Brett Kavanaugh po tom, čo ho prezident Trump nominoval na Najvyšší súd.
Podobne špinavá kampaň spojená s diskrimináciou pre vieru, obvineniami z korupcie či dokonca rasizmu sprevádzala aj nomináciu sudkyne Amy Coney Barrettovej. Progresívcov pritom nezastavilo ani to, že dve jej adoptované deti sú čierne.
No indícií je viac. Už len samotný fakt, že návrh rozhodnutia sa dostal na verejnosť, ukazuje, že sa nebude hrať čistá hra. Tá sa totiž hrá vtedy, keď sudcovia môžu pracovať nezávisle a nie sú pod neprimeraným mediálnym ani politickým tlakom. Avšak čo iné ako ošiaľ progresívnych médií, tlak z Bieleho domu a Kongresu a tiež od progresívnych aktivistov a pro-choice loby môže nasledovať?
Niečo také sa doteraz nikdy nestalo, lebo to bolo uplynulých viac ako 230 rokov považované za narušenie nezávislosti súdu. V prípade potratov však nezávislosť musí ísť bokom.
Niečo naznačuje už aj to, že túto informáciu zverejnil portál Politico. Ako pripomína americký žurnalista Glenn Greenwald, bol to práve tento portál, ktorý spolu so CNN najtvrdšie obhajoval klamstvo o tom, že emaily Huntera Bidena, syna Joea Bidena, ktoré ho usvedčovali z korupcie, sú dielom ruských dezinformátorov. Len pripomeňme, že táto informácia bola v čase vrcholiacej prezidentskej kampane na sociálnych sieťach mazaná ako dezinformácia.
No a, samozrejme, nebudú chýbať ani osobné útoky a urážky. V čase pohoršovania sa nad slovníkom na slovenských protestoch je dobré spomenúť aj tento aspekt boja proti potratom. Pritom mnohí sa obávajú aj útokov na rodiny sudcov.
Veľké poučenie
No a napokon, ak by Najvyšší súd zrušil „právo“ na potrat, tak by to bolo pre konzervatívcov na celom svete vrátane Slovenska veľkým príkladom, ako bojovať s liberálnou ľavicou. Päťdesiatročný boj s potratármi mal totiž mnohé podoby a ešte začiatkom nového milénia sa zdalo, že zvrátiť ho je priam nemožné.
Republikánska strana, ktorá je celé desaťročia domovom amerických proliferov, sa v tomto období totiž začala v rétorike, ale aj politike podobať demokratom. Dialo sa tam to, čo môžeme vidieť naprieč celou západnou Európou, kde kresťanskodemokratické a konzervatívne strany prestávajú byť ako kresťanské, tak aj konzervatívne a prijímajú liberálny naratív.
Symbolom tohto konzervatívneho marazmu v Amerike bol Mitt Romney, ktorý bol v prezidentských voľbách v roku 2012 kandidátom republikánov na prezidenta. Tento dlhoročný senátor je stelesnením toho, ako sa stierajú rozdiely medzi konzervatívcami a liberálmi, keďže v mnohých dôležitých témach stojí na strane liberálov. Bol jediným republikánom, ktorý na prelome rokov 2019 a 2020 hlasoval za uskutočnenie impeachmentu voči Donaldovi Trumpovi. Bol prvým republikánom, ktorý sa zúčastnil na pochodoch Black Lives Matter. Prvým republikánom, ktorý blahoželal Bidenovi k zvoleniu za prezidenta. A tiež prvým spomedzi republikánov, kto sa vyjadril, že podporí Bidenovu nomináciu Ketanji Brownovej Jacksonovej na Najvyšší súd.
No Romneyho kandidatúra v republikánskej strane naštartovala aj proces akéhosi znovuobjavovania svojej konzervatívnej pozície, ktorej vyvrcholením bol nástup ľudí, ako Donald Trump či texaský senátor Ted Cruz, ktorí sú presným opakom Romneyho a v roku 2016 zviedli tesný súboj o nomináciu strany v prezidentských voľbách.
Tesne vyhral Donald Trump a konzervatívci znova riešili dilemu. Pretože Trumpova politická rétorika bola konzervatívna, no jeho život bol skôr príbehom arogantného a drzého playboya, čo je presným opakom hodnôt, ktoré konzervatívci vyznávajú. Ten spor bol ťažký a konzervatívcov akoby oslabil, no dnes sa ukazuje v nových farbách.
Je totiž neodškriepiteľným faktom, že práve víťazstvo Donalda Trumpa nad Hillary Clintonovou v prezidentských voľbách v roku 2016 vydláždilo po politickej linke cestu tomu, že dnes sa zdá, že o dva mesiace môže byť po takmer päťdesiatich rokoch boja zrušený rozsudok v prípade Roe vs. Wade, ktorým boli legalizované potraty v USA.
A to nielen vďaka Trumpovým nomináciám na sudcov Najvyššieho súdu, kde Trump vždy vybral jasne pro-life kandidáta. Ide aj o nominácie na nižšie, federálne súdy, vďaka ktorým nebolo zablokované vykonávanie zákonov prijatých v miestnych parlamentoch jednotlivých štátov USA.
Najlepšie to ukazuje prípad zo štátu Ohio, kde Trump nominoval na odvolací súd šiestich sudcov, vďaka čomu tento súd neprijal predbežné rozhodnutie, ktorým by zablokoval vykonávanie zákona zakazujúceho eugenické potraty detí s Downovým syndrómom. Predtým bolo pritom na amerických súdoch bežnou praxou, že miestny parlament schválil pro-life zákon, súdy ho predbežným rozhodnutím zablokovali a Najvyšší súd ho napokon ani neprijal na rozhodovanie a rovno ho zrušil.
Toto všetko zmenili Trumpove nominácie a republikánska väčšina v Kongrese. A ako vravia americkí konzervatívci, republikáni tak ukázali, že voliť ich má zmysel a že progresívcom sa dá čeliť.
Trumpov prípad tak ukazuje dve veci. Po prvé, politikom ukazuje, že postaviť sa za konzervatívne hodnoty má nielen zmysel, ale môže mať aj voličský potenciál. A naopak, že snažiť sa stáť akoby uprostred toho boja, prípadne vykonávať z konzervatívneho tábora diverznú činnosť pre liberálov, je odsúdené na neúspech. V spoločnosti je skrátka hlad po konzervatívcoch, ktorí sa neboja konať to, čo sľubujú.
Po druhé, konzervatívnym voličom ukazuje, že vo voľbách majú premýšľať politicky, a teda voliť tých kandidátov, ktorí sa neboja postaviť za ich agendu a aj ju politicky presadzovať. Inak sa z progresívneho marazmu nikdy nedostaneme. Ten príklad teraz priam bije do očí. Ak by to v roku 2016 konzervatívci pre Trumpovo správanie hodili Hillary Clintonovej, dnes by sme žiadnu právnu bitku na Najvyššom súde nesledovali. Zákon z Mississippi by totiž zablokovali už federálne súdy a Najvyšší súd by bol Clintonovej nomináciami tak zabetónovaný, že zmena by nebola možná ani v najbližších desaťročiach.
To, samozrejme, neznamená, že konzervatívci majú byť slepí a hluchí voči prehreškom svojho kandidáta. Naopak, ich úlohou je prezentovať svoju náuku ako celok a nezatvárať si oči ani pred nevhodným životným štýlom ich reprezentanta či inými jeho prehreškami a poukazovať na ne. No zároveň nemajú veriť tomu, že slušnosť spôsobov je zárukou dobrého kandidáta. Na tento fakt poukazuje vo svojej knihe Rady skúseného diabla aj známy britský autor C. S. Lewis, ktorý diabla zasadil do kancelárskeho prostredia. Napokon, aj Eichmann, jeden z najväčších zločincov druhej svetovej vojny, bol údajne slušný pán s dobrými spôsobmi.
Z amerického príbehu sa môžeme naučiť ešte jednu vec. A to, že konzervatívni politici potrebujú prostredie, ktoré im dodá hlasy. Americkí republikáni by nikdy nedosiahli väčšinu, ak by v tamojšej spoločnosti nefungovalo mnoho autenticky konzervatívnych občianskych združení. Ak by tamojšia (nielen katolícka) cirkev nebola považovaná za jednu z najkonzervatívnejších. Ak by tam nefungovalo autentické cirkevné školstvo, ak by tam neboli konzervatívne médiá a intelektuálne prostredie, kde sa akademici či iní intelektuáli neboja byť autentickými kresťanmi či konzervatívcami, aj keď to znamená opovrhnutie od progresívnych médií, mnohokrát horšiu prácu či odvrhnutie od časti vplyvnej spoločnosti.
Skrátka, ten boj by bez autentických konzervatívcov nikdy nedospel do takého štádia, v akom sme teraz. Debata o potratoch by bola na úplnom okraji rovnako, ako je to v mnohých štátoch Európy, bez šance na zmenu. Alebo u nás, kde na mäkký návrh Anny Záborskej chýba nielen pár hlasov, ale aj otvorená podpora od politika, ktorý pred voľbami stál vedľa nej na bilborde s nápisom Kresťanskí kandidáti.
Cesta za úspechom môže byť dlhá, dôležité je začať.