Báli ste sa v tej chvíli o život?

V tej chvíli som sa ani tak nebál o môj život, skôr som uvažoval, ako zachrániť farníkov. Útočníkov sa dalo spomaliť zamknutím dverí, čo sa aj podarilo. Veriacich som požiadal, aby okolo oltára prešli do sakristie – tadiaľ mnohí utiekli. Ja som zostal v sakristii. Nemohol som odísť, pretože som bol obklopený deťmi a aj niekoľko dospelých ma pevne zovrelo. Pár detí sa schovalo pod môj ornát. Chránil som ich ako kvočka svoje kuriatka. Počul som výkriky farníkov: „Otče, prosím, zachráňte nás!“ „Otče, modlite sa!“ Povzbudzoval som ich a upokojoval. Povedal som im, aby sa nebáli, že sa budem modliť a Boh niečo urobí. Počul som tri alebo štyri výbuchy, jeden za druhým. Celý útok bol dobre naplánovaný a trval 20 až 25 minút.

Čo sa stalo potom?

Dostali sme správu, že útočníci sú preč. Vyšli sme zo sakristie a zistil som, že mnoho farníkov je mŕtvych a veľa je zranených. Bol som z toho celého v šoku, no naliehavo som prosil ľudí, aby ich začali odvážať do blízkych nemocníc. I ja som ich tam odnášal s pomocou členov farnosti, ktorí vedia šoférovať. Mŕtvych sme nechali v kostole, usilovali sme sa hlavne zachrániť ranených.

Hoci medzi pastiermi z kmeňa Fulbov a kresťanskými roľníkmi panovalo určité napätie, predsa bol v spolkovom štáte Ondo vždy pokoj (a to najmä v porovnaní so severnou a strednou Nigériou). Ako si vysvetľujete toto náhle prepuknutie násilia?

Počuli sme, že militantné skupiny mobilizujú ľudí na juhozápade krajiny aj v iných jej častiach. Zatiaľ sa však presne nepodarilo určiť, ku ktorému kmeňu, etniku či skupine ozbrojenci patrili. Počas útoku ich ľudia síce videli, ale nedokázali ich identifikovať, pretože vôbec neprehovorili. Niektorí z nich sa podľa všetkého vydávali za našich farníkov – do útoku boli prítomní na svätej omši.

Ako sa postaráte o zranených a smútiacich farníkov?

Venujeme im pastoračnú starostlivosť, navštevujeme ich, modlíme sa s nimi, vysluhujeme im sviatosť pomazania chorých a povzbudzujeme ich, aby si zachovali nádej. Staráme sa o ich rodiny i pozostalých. Diecéza vyzvala na podporu ostatné farnosti. Vládne a mimovládne organizácie ako Červený kríž a iné skupiny, ba dokonca moslimské skupiny a imámovia poskytujú ľuďom praktickú a finančnú pomoc.

Čo momentálne najviac potrebujete?

Potrebujeme materiálnu a finančnú pomoc, aby sme mohli zabezpečiť starostlivosť o pozostalých a podporu rodinám obetí. Potrebujeme tiež dobrú bezpečnostnú stratégiu. Pracovníci bezpečnostnej služby ani polícia nám totiž neprišli na pomoc, hoci boli nablízku a útok trval celkovo 20 minút, pričom boli odpálené štyri nálože. Potrebujeme teda vlastný bezpečnostný aparát.

Budú sa ľudia po takejto skúsenosti cítiť v kostole bezpečne?

Niektorí farníci stále prežívajú veľký strach. Sme pripravení pomôcť im, aby sa zotavili a aby sa ich viera posilnila. Chceme im prinášať útechu a byť im nablízku. Naším cieľom je nadviazať s týmito ľuďmi osobný kontakt, posilňovať ich a pripomínať im, že vyznávať vieru v Boha znamená zveriť mu celý svoj život. Tento život je len prechodom do večnosti – zamerať by sme sa mali na večnosť.

Tento útok posilnil alebo oslabil ich vieru?

Pri stretnutiach s farníkmi som nezaznamenal žiadne oslabenie viery, skôr jej posilnenie. Sú ochotní zostať neochvejnými vo viere. Každý deň sa za nich modlím. Za tých, ktorí sú v nemocnici, sa slúži svätá omša, aby sa rýchlo uzdravili. Svätá omša sa slúži aj za duše zosnulých, aby odpočívali v pokoji. A napokon sa slúžia sväté omše na úmysly všetkých farníkov, aby zostali pevní vo viere a živí v nádeji.