Michal Čop

Donedávna som rovnako ako väčšina slovenskej populácie neprikladal dúhovým podujatiam veľkú vážnosť. Každoročné dúhové pochody som považoval za zbytočný humbug zopár zranených či ideologicky pomýlených ľudí, ktorí neustále chcú, aby sa verejne rozprávalo o ich sexuálnom živote a ktorým z nejakého dôvodu obsedantne záleží, aby spoločnosť schvaľovala ich prehrešky. V podstate trápna vec. V deň, keď sa konal bratislavský Pride, som si pri sledovaní médií maximálne vzdychol a snažil sa nereagovať s nádejou, že potom bude aj tak zase rok ticho.

Tento rok to však vnímam inak.

V Štandarde totiž pomerne často pokrývam správy zo Západu, ktoré sa týkajú dúhových tém. Nuž a mnohokrát som bol z vývoja v tejto téme zdesený.

Jeden príklad za všetky. Raz sa ma priateľka, ktorá bola u nás na návšteve, pýtala, na čom práve robím. Spracovával som vtedy tento článok. Na jej otázku som preto vôbec nemal chuť odpovedať. Ani som nevedel, kde začať. Napokon som precedil medzi zuby, že píšem o drag show pre deti, ktorá sa odohrala v gay bare v Texase. Známa pokrútila hlavou a nastalo asi sekundové ticho, ktoré prerušila moja manželka otázkou, ktorú mali obe na perách. Čo to vlastne je?