Pride v žiadnom prípade nie je o tolerancii
Donedávna som rovnako ako väčšina slovenskej populácie neprikladal dúhovým podujatiam veľkú vážnosť. Každoročné dúhové pochody som považoval za zbytočný humbug zopár zranených či ideologicky pomýlených ľudí, ktorí neustále chcú, aby sa verejne rozprávalo o ich sexuálnom živote a ktorým z nejakého dôvodu obsedantne záleží, aby spoločnosť schvaľovala ich prehrešky. V podstate trápna vec. V deň, keď sa konal bratislavský Pride, som si pri sledovaní médií maximálne vzdychol a snažil sa nereagovať s nádejou, že potom bude aj tak zase rok ticho.
Tento rok to však vnímam inak.
V Štandarde totiž pomerne často pokrývam správy zo Západu, ktoré sa týkajú dúhových tém. Nuž a mnohokrát som bol z vývoja v tejto téme zdesený.
Jeden príklad za všetky. Raz sa ma priateľka, ktorá bola u nás na návšteve, pýtala, na čom práve robím. Spracovával som vtedy tento článok. Na jej otázku som preto vôbec nemal chuť odpovedať. Ani som nevedel, kde začať. Napokon som precedil medzi zuby, že píšem o drag show pre deti, ktorá sa odohrala v gay bare v Texase. Známa pokrútila hlavou a nastalo asi sekundové ticho, ktoré prerušila moja manželka otázkou, ktorú mali obe na perách. Čo to vlastne je?
Znovu som nevedel, kde začať. V miestnosti boli deti, mohli začuť náš rozhovor, aj keď v danej chvíli o nás nejavili záujem. Navyše som nevedel, čo z tých nechutností predvádzaných pri takzvaných drag show moje poslucháčky poznajú a od čoho sa mám odpichnúť. Nejako som už len začal a celé sa to skončilo tým, že sme na seba všetci znechutene pozerali a ja som vysvetľoval, že kvôli práci sa musím zaujímať aj o takéto nechutnosti, pričom si častokrát musím googliť, čo to vlastne je, pretože normálny človek tie výrazy ani nemá odkiaľ poznať. Mimochodom, drag show prístupná pre mladistvých bude tento rok súčasťou aj bratislavského dúhového pochodu.
Podobné situácie som počas uplynulého roka zažil viackrát. Schválne, skúste si vygoogliť, ako prebiehajú operácie, pri ktorých dochádza k zmenám pohlavia. Ako sa malým deťom podávajú hormóny opačného pohlavia, čo to s nimi robí, prípadne ako sa ženské prsia štrnásťročných dievčat prerábajú na mužské. Na YouTube sú k tomu aj videá, no nikto ich nechce mazať z dôvodu ochrany mladistvých či citlivosti voči jemným povahám. (Radšej to nerobte, je to všetko hnus.)
Tá téma na človeka doľahne. Moja manželka by vedela rozprávať, ako som jej po večeroch o tých veciach hovoril, ako sme boli spoločne smutní a znechutení, že sa také veci dejú a že o nich treba písať. Počas júna, ktorý je v USA takzvaným mesiacom hrdosti, som jej ukazoval videá, kde boli rôzne nechutnosti z dúhových pochodov, pričom som nemohol prestať myslieť na deti, ktoré tam boli, ktoré ich rodičia v rámci zvrátenej sexuálnej (údajnej) tolerancie predčasne sexualizujú. Smutné a odpudivé. Hnus, o ktorom väčšina spoločnosti na Slovensku netuší, lebo sa to tu zatiaľ, našťastie, ešte nedeje ani sa o tom veľmi neinformuje.
Opisujem to preto, že uplynulý rok mi znova, no tentoraz v inom a drsnejšom svetle ukázal, že dúhové podujatia sa nesnažia pomôcť homosexuálom či transsexuálom, ale priam s náboženským fanatizmom natlačiť spoločnosti víziu zvrhlej morálky, ktorá je postavená na absolútnej sexuálnej voľnosti a pokusoch na deťoch. Nemyslím bežných homosexuálov, ale zvrhlosť, akú reprezentovali "osobnosti" tejto ideológie, ako Kinsey, Money či Sangerová, ktorí boli zástancami eugeniky, falšovali vedecké výskumy, organizovali sexuálne orgie a ničili životy nevinným deťom.
Zmyslom dúhovej ideológie nie je žiadna tolerancia, ale tyrania jedného ideologického, nevedeckého a morálne zvrhlého názoru. Pozrite sa na Západ. Ľudia, ktorí odmietajú ich ideológiu, sú tam trestne stíhaní, pretože sa opovážili prezentovať biblický pohľad na homosexualitu, ako sa to udialo v prípade Päivi Räsänenovej, alebo preto, že nechcú mať nič spoločné s ich „svadbami“, ako to bolo v prípade cukrára Jacka C. Phillipsa, alebo sú proti mrzačeniu vlastných detí, ako sa to stalo v prípade Roba Hooglanda z Kanady. Podobných prípadov je obrovské množstvo.
O tolerancii extrémistov, ktorí organizujú Dúhový Pride, sa mohol len nedávno presvedčiť aj biskup Jozef Haľko. Tí, ktorí ho vyháňali z Pohody, pokrikovali po ňom a pred jeho spovednicou predvádzali nechutné divadlá, sú organizátormi slovenských dúhových pochodov.
Ako sme videli, títo ľudia nemajú s toleranciou nič spoločné. Keby sa nás pred dvadsiatimi rokmi snažil niekto presvedčiť o opaku, možno by im ešte niekto uveril. Dnes o tom nemôže byť ani reči.
Dúhový pochod preto netreba ignorovať. Treba sa mu postaviť. A to práve kvôli ochrane slobody a tolerancie, kvôli ochrane našich detí a kvôli budúcnosti našej spoločnosti. Napríklad aj účasťou na podujatí Hrdí na rodinu.
Inak to u nás o pár rokov môže vyzerať ako nedávno v americkom Seattli.