Koaličná kríza sa vyvíja presne tak, ako sme čakali. Matovič za Sulíkom nevyronil ani slzu, postupne chce vyskúšať všetky možnosti, ako vládnuť bez SaS. Napokon sú len dve. Získa nimi (v priaznivom prípade) pár mesiacov, potom sa reč opäť vráti k predčasným voľbám. Heger nemá na hru karty, Kollár čaká, čo bude, a snaží sa priložiť ruku k dielu (rozširovanie poslaneckého klubu). Nerastie význam silných hráčov (Matovič, Kollár), ale tých najslabších ohniviek v reťazi (Krúpa).
Lenže nič z toho (ani tesná väčšina, ani menšinová vláda) nemôže byť dlhodobým riešením. Veď si len predstavte jednoduchú úvahu: koalícia Matoviča a Kollára by ponúkla povedzme rezort hospodárstva Tomášovi Tarabovi. Jeho sila v parlamente je rovnaká, akú má Remišová, politicky to logiku dáva, inak to fungovať ani nemôže. Ale reakcia zvyšku koalície aj médií bude presne opačná a prudko hysterická. Bez ohľadu na to, či by sa ministrom stal Taraba osobne alebo nejaký jeho Doležal. Najmä ak by si Taraba alebo jeho nominant trúfol na čo i len trochu orbánovskú líniu voči Rusku.
Koalícia skrátka trpí Parkinsonom, trasie sa a snaží sa rozpamätať na svoju mladosť: prečo to vlastne vznikla pred dvomi rokmi.
Lenže vládnej koalícii môže zlomiť krk ešte niečo iné. Jesenné voľby.
Budeme voliť starostov, primátorov a županov plus všetky komunálne a regionálne zastupiteľstvá. A hoci kandidátky a kandidatúry ešte nie sú uzavreté, už dnes je jasných niekoľko vecí.
Po prvé, trápenie kandidátov OĽaNO.
Všetci kandidáti vždy zatajovali svoje strany, keď ich už nepopularita týchto značiek poškodzovala. Niektorí to prežili (Baška v Trenčíne), veľká väčšina nie. Robili to tak kandidáti Smeru, SDKÚ, HZDS aj KDH. Všetci.
Prišlo to zväčša po dvoch, troch volebných obdobiach. Lenže pani Jurinovej a pánovi Viskupičovi sa to stalo po dvoch rokoch OĽaNO pri moci.
Obidvaja urobia všetko pre to, aby boli od OĽaNO čo najďalej. Je to paradox, keďže Jurinová aj Viskupič sú to najväčšie jadro OĽaNO, dvaja zo štyroch pôvodných členov.
A tak je ich najväčšou nádejou, že sa im nepostaví silnejší kandidát (Viskupič) alebo sa im postaví toľko kandidátov, že sa hlasy rozdrobia a v jednokolových voľbách vyhrať môže aj menšinový kandidát (Jurinová).
OĽaNO má ešte jeden problém, aj keď zatiaľ len miestny. Že sa časť kresťanov vráti ku KDH a na Orave podporí Janckulíka namiesto Jurinovej.
Kandidáti OĽaNO, ale aj ďalší, ktorí so značkami vládnych strán kandidujú, sa však boja aj ďalšej veci. Že sa komunálne a regionálne voľby spolitizujú. Že z nich opozícia urobí zástupné referendum o vláde.
Smer a Hlas sú už totiž v krajine silnejší, ako vládne strany a zrejme aj ako ukazujú prieskumy. Najmä Smer môže počítať s hlasmi voličov, ktorí sa k nemu nikdy verejne neprihlásia, pretože sa sami pred sebou hanbia, že by volili stranu, kde je toľko bývalých komunistov a toľko novodobej korupcie. Lenže ak si musí volič vybrať medzi skorumpovaným a neschopným, ľudia si zvyknú vybrať skorumpovaného. Najmä po čerstvej skúsenosti s nekompetentnými. Netreba zabúdať, že Veronika Remišová nepotrebovala na predbehnutie Roberta Fica v negatívnych preferenciách ani dva roky.
Rozprával som sa nedávno s jedným marketérom, ktorý je roky aktívny v komunálnych voľbách a s veľkým prekvapením hovoril, ako sa podľa istého neverejného prieskumu súčet preferencií Smeru a Hlasu hýbe v Bratislave (!) okolo 30 percent. V Košiciach, Žiline, Banskej Bystrici a inde to bude ešte viac.
Opozícia má preto dobré šance, najmä ak by ľudia prijali celoštátnu optiku komunálnych volieb. Šťastie v nešťastí pre vládu je, že rozklad a úpadok vládnych strán postupuje rýchlejšie, ako sa zbližujú Hlas a Smer.
Hlas sa chcel po odstrihnutí od Fica najmä odlíšiť, rýchlo sa však ukázalo, že témy diktuje Fico. Ten sa ukázal taký silný, že Pellegrini si musel uplynulý rok uvedomiť, že Hlas by mal problém politicky prežiť, keby išiel do vlády s liberálmi a Fico by skončil v opozícii. To je však až letopočet po parlamentných voľbách, dovtedy platí pre Pellegriniho stranu opačná optika. Ak nechce vyzerať ako filiálka Smeru, nesmú sa príliš bratať, musia byť medzi nimi rozdiely. Aj keď reálne k sebe patria, pričom v regiónoch a medzi straníckymi sponzormi to platí dvojnásobne.
Výsledkom je komunálna realita 2022. Dištanc a blízkosť Smeru a Hlasu zároveň.
Smer napríklad podporuje za župana v Banskej Bystrici Adriána Polónyho, ktorý by mal mať bližšie k Hlasu (je to Pellegriniho kamarát), ale Hlas podporuje spolu so SaS, Progresívnym Slovenskom a KDH mladého Luntera. Ako sa budú správať voliči Pellegriniho strany? Trochu to pripomína situáciu, keď kedysi Lipšic s Krajniakom a Rybníčkom podporili pred prvým kolom za prezidentku Ivetu Radičovú, a nie Františka Mikloška. Nikto tomu veľmi neveril a sami sa tým poškodili. Odpoveď dajú aj teraz voľby.
Druhou veľkou témou týchto volieb bude otázka, ako dopadne strana Hlas. Formálne líder každého prieskumu verejnej mienky, reálne strana so slabým zázemím v krajine a špekulatívnym prístupom k voľbám.
Smer je navyše v regiónoch výrazne aktívnejší, postavil alebo podporil viacero kandidátov na županov či starostov väčších miest, ktorí majú šancu vyhrať. A stavia kandidátov aj tam, kde sa potrebuje vymedziť (Mažgut v Bratislave), aj keď pravdepodobne nemá šancu vyhrať. Hovorí to čosi o sebavedomí strany a plánoch do budúcnosti.
Po voľbách sa bude dať povedať, či bolo pre Hlas lepšou taktikou spolupracovať (ako v prípade župana Bašku v Trenčíne alebo pri očakávanej kandidatúre Michala Kaliňáka na župana v Prešove) alebo nespolupracovať (Žilina, Banská Bystrica).
Ak uspeje Smer, bude to odkaz aj do Bratislavy na hradný kopec.
Treťou témou volieb budú liberálni a progresivistickí kandidáti, mnohí z nich bývalí aktivisti. Pred štyrmi rokmi ich vyniesla vlna pri demonštráciách Za slušné Slovensko, teraz budú musieť primátori v Bratislave, Trnave, Nitre či Pezinku ukázať viac. Najviac im môže pomôcť slabá alebo žiadna konkurencia (Vallo v Bratislave).
Vráťme sa však k téme z úvodu. V pozoruhodnej situácii sa ocitá pred jeseňou Matovič. Vo veľkej politike je v ostrom konflikte s liberálmi, v krajine najmä so Smerom.
Otázkou je, čo (či) mu z toho (niečo) zlomí krk, respektíve či budú zlomeniny dve. Spoľahnúť sa možno len na jedno. Čím horšie to bude, tým viac bude Matovič konflikt eskalovať. So Sulíkom aj s Ficom.
Znamená to, že najdôležitejším postom vo vláde opäť môže byť minister vnútra. Ak majú Matovičovi koaliční partneri päť pohromade, mali by v auguste žiadať takú rekonštrukciu vlády, aby pre zmenu Matovič nezlomil krk im.