Polemika o pedagogike hanby: O politikoch, o akých dnes môžeme iba snívať

Jaroslav Daniška nepatrí medzi povrchných ľudí, preto si myslím, že jeho článok Pedagogika hanby o zlyhaniach slovenskej politickej elity v minulosti i dnes je potrebné chápať skôr ako provokáciu, ktorá ma za cieľ rozpútať diskusiu nad kultúrou súčasnej i minulej politickej scény na Slovensku.

O tom, že ide o svojho druhu „podpichovanie“, svedčí už to, že autor článku svoje závery zväčša nevyvodzuje na základe historickej faktografie. Dáta, ktoré predsa len uvádza, selektuje podľa svojsky masochistického kľúča. Daniška vo svojom článku tiež nezohľadňuje „vonkajší“ faktor, teda vplyv všetkých tých bohatších a vplyvnejších vo večnej „Európskej lige majstrov“, ktorý bol a je vo vývoji postojov slovenských politických elít vzhľadom na ich nepočetnosť a „slabosť“ determinantom číslo jedna.

Začnem však chronologicky. Pri výpočte zlyhaní slovenských politických elít začína Daniška štúrovcami v meruôsmych rokoch. Z neznámych príčin vynechal uhorských jakobínov na čele s Ignácom Martinovičom a Modranom Jozefom Hajnócim, ktorí po revolučnom zvrhnutí monarchie podľa vzoru Francúzska chceli v republikánskej forme federalizovať Uhorsko na národnom princípe. Okrem iného mala takto už na sklonku 18. storočia vzniknúť Slovenská provincia. Spolu s ďalšími členmi direktória boli pred hradbami Budína v roku 1795 popravení. Neboli ani prví, ani poslední, ktorí za slovenskú vec „pykali“ v nasledujúcich rokoch.

Ohľadom „zlyhania“ štúrovcov. História nie je exaktná veda, žiaden jej pokus sa nedá zopakovať. Iba zaznamenať a následne interpretovať. Takto na základe štúdia viaczväzkového súborného diela Daniela Rapanta Dejiny slovenského povstania r. 1848 – 1849 by som sa nikdy neodvážil pochybovať o správnosti rozhodnutia prvej Slovenskej národnej rady, vedenej Michalom Miloslavom Hurbanom, bojovať za mladého cisára Františka Jozefa. To, že ich Viedeň napokon zradila a Slovenské kniežatstvo ako dedičná habsburská krajina vyňatá z Uhorského kráľovstva sa nekonala, im nedávam za vinu. Viedeň rovnako zradila Chorvátov i Rumunov zo Sedmohradska.

Podobne posudzujem výkon našich politických elít v 60. rokoch 19. storočia. Tvorcovia martinského Memoranda slovenského národa a konceptu slovenskej autonómie na princípe národného samourčenia v rámci myšlienky Slovenského okolia v časoch postbachovského politického „odmäku“ sa pokúšali o slovensko-maďarské vyrovnanie. Dialo sa tak v našom hlavnom meste Pešťbudín. Tu hore v Pevnosti (Budínskej) slovenskí národovci na čele s Jánom Franciscim a neskôr so Štefan Ferienčíkom vydávali dva razy do týždňa po celých 10 rokov na svoj čas populárne politické Pešťbudínske vedomosti. Nuž a opäť to nebol nedostatok nášho intelektu ani vzdelania, ale vyššia mocenská hra, ktorá uprednostnila rakúsko-maďarskú spoluprácu nad záujmom spravodlivého riešenia národnej otázky v Uhorskom kráľovstve. Stará škola si potom zvolila za svoje centrum Turčiansky svätý Martin a začala vydávať Národné noviny.

Slováci však Budapešť celkom neopustili, ale nie preto, že to bolo najväčšie slovenské mesto. Slovenská politika sa tu spájala s inými nemaďarskými národmi kráľovstva. So Srbmi, Rumunmi, ale i Rusínmi. Okrem iného aj preto, že keby slávna maďarská demokracia prijala všeobecné a tajné volebné právo, ktoré Slováci chceli ešte v mikulášskych Žiadostiach slovenského národa z roku 1848, razom by Maďari boli v Uhorskom parlamente menšinou.

Slovenskej politickej reprezentácii však významne pomáhal aj slovenský exil sústredený v Spojených štátoch. Po skončení 1. svetovej vojny Slováci stáli na strane víťazov. Nebyť spojenia americkí Slováci, Milan Rastislav Štefánik v zahraničí a doma Milana Hodžu a principiálnych politikov, ako bol Svetozár Vajanský a po jeho smrti Matúš Dula, Jozef Škultéty a, samozrejme, aj Andrej Hlinka, nikdy by Česko-Slovensko, v podobe, ako ho poznáme, nevzniklo. Ani v tomto kľúčovom bode našich dejín, naša reprezentácia nezlyhala, naopak, martinskou Deklaráciou slovenského národa sa osvedčila za spoločný štát Slovákov a Čechov.

A slovenská politika nezlyhávala ani potom. Vďaka nedvojtvárnej politike Andreja Hlinku a jeho Slovenskej ľudovej strany sa podarilo po roku 1919 zmeniť Slovensko červené na Slovensko biele. Do roku 1938 politika hodnotovej spolupráce evanjelika Martina Rázusa (Slovenská národná strana) a Andreja Hlinku viedla slovenskú politiku v otázke štátoprávnej k 6. októbru 1938 v Žiline a k vyhláseniu slovenskej autonómie v rámci 2. Česko-slovenskej republiky. Autonómia síce bola Slovákom prisľúbená Tomášom G. Masarykom už v Pittsburskej dohode z roku 1918, bohužiaľ, faktom sa stala až po Mníchove. Ķeď v auguste 1938 zomieral Hlinka, prosil, nech Milanka (Hodžu) privedú k jeho smrteľnej posteli. Aj taká je kultúra slovenskej politiky.

Následne Karol Sidor vstúpil do dejín ako prvý politik, ktorý Hitlerovi povedal nie. Tretia ríša od neho žiadala prostredníctvom Seyss-Inquarta jednostranné vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Nepodrazili sme Česko-Slovensko, hoci ono Ústavou z roku 1920 podrazilo nás. Za svoje postoje však Sidor padol do nemilosti Tretej ríše podobne ako po ňom Ferdinand Ďurčanský. Minister zahraničných vecí si možno aj trochu prostoducho myslel, že možno robiť vlastnú slovenskú zahraničnú politiku. V porovnaní s dnešnými politikmi – aspoň sa pokúsil.

Zmarom celej tejto ťažko vypestovanej slovenskej politickej garnitúry bola opäť „vyššia hra“ (nezabúdajúc na jej vnútropolitické neodpustiteľné hriechy). O ďalšom smerovaní východno-strednej Európy totiž rozhodol „Efialtes“ Európy, ako hovoria Edvardovi Benešovi niektorí historici, keď prirovnávajú jeho Zmluvu o povojnovej spolupráci so Stalinom z 12. decembra 1943 s vpustením Peržanov do Termopýl.

Takto sa východno-stredná Európa na dlhých 40 rokov ocitla vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. A slovenskí politici, ktorí nesúhlasili s tým, že k nám komunizmus zavítal od západu, šli postupne z kola von. Takto bola do exilu, väzenia alebo aj na fyzickú likvidáciu odsúdená posledná a z posledných otrošiniek aj tá najmenšia otrošinka našej politickej elity medzivojnového obdobia. Inak len na okraj tejto veci, keď pôjdete okolo leopoldovskej väznice, pokloňte sa, lebo nikde inde sa v jednom čase slovenský intelekt neskoncentroval v hustejšej podobe.

Keď sa nad týmto stavom v apríli 1956 konečne zamyslela na 2. zjazde československých spisovateľov nastupujúca generácia slovenských intelektuálov, a sčasti aj budúcich politikov – Ladislav Mňačko, Vladimír Mináč, Dominik Tatarka –, náhle zistili, že už niet slovenských kultúrnych, ale tým ani politických špičiek. Slovenská vec zostala na nich.

Takto sa v prvej polovici 60. rokov začalo pamätné „slovenské predjarie“. Jeho tribúnou sa stal týždenník Kultúrny život na čele s Jurajom Špitzerom. Politikov, ekonómov, právnikov a vôbec ľudí usilujúcich sa o zhodnotenie slovenského postavenia voči českým krajinám i vôbec celkové nové kultúrne preformátovanie slovenského života bolo zrazu znova neúrekom, akoby ani neuplynulo viac ako poldruha dekády komunistického útlaku.

Cieľ tejto generácie bol jasný. S Čechmi podľa Košického vládneho programu z apríla roku 1945 sme mali ísť ako „rovný s rovným“. Faustovská otázka však znela, čo chcú Slováci viac? Konečné národné sebaurčenie v podobe revitalizácie základných slovenských ústavných práv alebo všeobecné riešenie politického systému v dobovej Československej socialistickej republike.

Slovenskí politici na čele s Gustávom Husákom, teda mužom, ktorý veľmi miloval moc, uprednostnili vrabca v hrsti. Treba však povedať, že ak by 1. januára 1968 nebola ústavne vznikla Slovenská socialistická republika v rámci federácie s Českou socialistickou republikou, dnes by Slovenská republika nebola.

Iná vec je morálna cena, ktorú za to Slovensko zaplatilo. Ale o morálke sa v dejinách štátoprávnych snáh a zápasov rozpráva len veľmi ťažko. Nasledujúcich vyše 20 rokov bozkával Husák ústa Brežneva. Nie inak ako to robil Edward Gierek, Todor Živkov, Erich Honecker, János Kádar a sčasti Nicolae Ceaușescu, a so šarmom sebe vlastným aj Fidel Castro.

Treba však dodať, že Husákove bozky sa diali s tými Štrougalovými a českí „soudruzi“ v politbyre pozorne sledovali každý ďalší slovenský sabaemancipačný krok. Treba to pripomínať, lebo len zázrakom sa tejto slovenskej komunistickej garnitúre podarilo v roku 1978 presadiť v Ríme (i napriek českému, ale i maďarskému odporu) vznik osobitej Slovenskej katolíckej provincie – slovenského arcibiskupstva. Šlo pritom o neobyčajne vážny krok, ktorého hodnotu sa neodvažujem ani s odstupom času vyhodnotiť. Nechcem nateraz a na tomto mieste súdiť či posudzovať generáciu slovenských politikov, ako bol Husák, Novomeský či Válek. Faktom zostane, že na „reťazi“ z Moskvy a s „náhubkom“ z Prahy dokázali pre kultúrnosť slovenského života (aj za cenu mnohých ťažko odpustiteľných vnútropolitických prešľapov) veľa. Dokonca toľko, že súčasný český historik Pavel Kosatík označil 20. storočie za „slovenské“. S čím asi možno súhlasiť. Na záver už len jedna veta k Vladimírovi Mečiarovi. Ak by nebol on, bol by iný. Slovenská štátnosť potrebovala a hľadala svojho politika.

https://standard.sk/231160/pedagogika-hanby/

Vec sa má teda s článkom Jaroslava Danišku tak, že súčasnú mizériu slovenskej politickej scény nemožno prosto premietať do minulých časov. Mali sme štátnikov s vysokými školami aj so skvostným humanistickým projektom.

Dnes o takých štátnikoch môžeme iba snívať.