Potom prišiel rok 1968, Dubček a Husák, a opäť to sklamanie z politickej elity. Z Dubčeka, ktorý najskôr ľahkovážne ignoroval geopolitiku a následne svedomie národa, a potom z Husáka, ktorý si urobil politickú doktrínu z oportunizmu. Nedokázal nakresliť čiaru voči Moskve ani myslieť na vývoj do budúcnosti. Čo je slabé, nech odpadne... ach! Ale prežili sme.
Ďalej: rok 1989 sme vnímali ako zázračný, lenže našu novembrovú tribúnu netvorili najmä tí, čo bojovali proti komunizmu, čo boli nespravodlivo väznení a perzekvovaní. Naopak, medzi takzvanými ľuďmi Novembra ich bola menšina. Výrazná menšina.
VPN okamžite zmutovala s komunistami, výsledkom bolo, že z jednej z dvoch hlavných revolučných strán sa zrodilo postkomunistické monštrum HZDS. Nikde inde sa hlavná sila postkomunizmu nezrodila v lone revolučného hnutia. Bola to priama zodpovednosť vtedajšej elity. Dodnes za to platíme cenu.
A napokon sme tu mali rok 1993, keď vznikol štát, pri ktorého zakladaní stál dnešný jubilant Vladimír Mečiar. Ale všimnite si to, nedávno sme si pripomínali 30. výročie zvrchovanosti 1a Mečiara nebolo. Tá nepodarená relácia v televízii potvrdzuje pravidlo. Štát sa podarilo založiť, ustál skúšky a prešiel pozitívnym vývojom, ale zakladateľský kult nevznikol. Mečiar a jeho generácia mu ho nedokázali dať. Nemali na to. Mečiar je symbolom kriminality a zdiskreditovania všetkého, na čo siahol.
Aj táto skúsenosť, ako vidíme, sa opakuje.
Máme svoj štát, čo je hodnota, v jeho pozadí vidíme sebavedomú evolúciu, národné spoločenstvo, ktoré dokáže pomerne triezvo hodnotiť dilemy doby vrátane vojny na Ukrajine, zmierenia s Maďarmi či spolupráce s Nemcami, ale stále znova mu chýba elita, ktorá by tomu dokázala dať formu.
Časť elity sa živí kopírovaním cudzích ideológií a vzorcov, potvrdzuje tým svoju periférnosť, aj keď sa cíti svetácky. A zvyšok elity stále znova nevidí za horizont dneška a svojej doliny. Nevníma geopolitiku ani zodpovednosť pred dejinami, hoci pri pohľade späť to bola práve medzinárodná politika, ktorá zásadne určuje náš vývoj. Čo rok, to konkrétny príklad: 1918, 1939, 1948 1968 aj 1989.
Sú aj nešťastnejšie národy, aj blízko okolo nás, ale to neospravedlňuje. Štát, ktorého elita stále znova testuje a ohrozuje vlastnú štátnosť, je vystavený každému riziku.
Azda je konečne čas, aby sme sa z tejto pedagogiky hanby pomaly začali vymaňovať.