1. Herci a režisér
Proti Matovičovi sa otvoril ďalší front. Jeho odchod už nežiadajú len SaS, médiá a prezidentka. Na ihrisko nastupujú aj herci a umelci okolo Richarda Stankeho, ktorý sa hral na ľudového tribúna aj v roku 2018. No hral sa na neho len dovtedy, kým ho aktivisti okolo Šeligu a Kisku nestiahli a neposlali domov.
A práve to ho diskvalifikuje.
Otázku, či má alebo nemá Matovič odísť z vlády a či by to vyriešilo jadro problému, necháme bokom. Aktuálne je otázne to, či sa majú politickí lídri riadiť „petičnými“ výzvami novinárov, infuencerov, hercov, umelcov a celebrít. Hlavne ak za nimi cítiť réžiu politických aktivistov.
Výzva hercov verne kopíruje líniu väčšiny médií, ktoré desí predstava, že Kolíková a SaS by opustili vládu a koalícia by sa po ich odchode opierala o podporu „fašistov“. Táto obava je pritom čisto fantómová. Taraba a Kuffovci nie sú fašisti. A s kotlebovcami či s Republikou nikto z koalície neráta.
Navyše na odchod SaS z koalície netlačí Matovič. Odchod oznámil Sulík. S vysvetlením, že Matovič je pre SaS neprijateľný.
Teraz, keď hrozí, že Matovič nebude ďalej ustupovať a Sulík s Kolíkovou sa z vlády vystrelia sami, tu máme zrazu malý poplach. Médiá spustili „protifašistickú kampaň“. Keď nezabrala (Matovič predsa s fašistami nerokuje), na bojisko nastupujú zálohy – herci, celebrity a ich tribún Stanke.
Práve pri Stankem pritom môžeme mať pochybnosti, či koná samostatne, alebo slúži iným záujmom.
Tie pochybnosti majú koreň v roku 2018. Aktivisti Za slušné Slovensko (blízki Prezidentskému palácu) pozvali Stankeho na tribúny. Stal sa hlasom masových verejných protestov, ktoré po vražde Jána Kuciaka žiadali koniec vlády Smeru a predčasné voľby. Protesty mali rekordnú podporu. A mimoriadnu silu.
Lenže keď smerovali do veľkého finále, prišlo nečakané a vysoko sporné rozhodnutie, aby organizátori protesty vypli. Dôvod: poniektorí ľudia v pozadí si neželali, aby to zašlo priďaleko, teda k predčasným voľbám. Pretože progresívci mali v prieskumoch štyri percentá. A povestná „Kiskova strana“ existovala len vo Worde (čakalo sa, kým Kiska skončí v úrade prezidenta v roku 2019).
Prezident Kiska v marci 2018 prikývol na plány Fica s pokračovaním vlády Smeru (pod vedením Pellegriniho). Na organizátorov protestov sa pritlačilo, aby sa odmlčali a vyparili. Viacerých z nich to pobúrilo, nesúhlasili, nechápali dôvody, cítili sa podvedení, zneužití, zradení… No aktivista Šeliga poslúchol a protesty odvolal.
A poslúchol aj „tribún“ Stanke.
Demonštrácie proti Smeru síce živelne pokračovali, no už bez podpory tretieho sektora a médií. Nakoniec vyšumeli. A čakalo sa na Kiskovu stranu.
Aktivista Šeliga sa dočkal. Stal sa prominentom strany Za ľudí.
A dočkal sa aj Stanke. Prezident Kiska mu udelil štátne vyznamenanie za mimoriadne zásluhy.
Odvtedy môžeme predpokladať, že zaslúžilý umelec Stanke – či už vedome, alebo nevedome – slúžil nielen záujmom ulice, ale aj záujmom Prezidentského paláca.
A zjavne mu to vydržalo až dodnes.
2. Keď EÚ konšpiruje
Je smutné, ak EÚ pracuje s klebetami a konšpiráciami. A ešte smutnejšie je, ak na ich základe zaradí občana na čierny zoznam a odstaví ho od majetku a bankových účtov. Bez súdu.
Ako sme informovali v utorok, presne toto sa stalo občanovi Slovenskej republiky Jozefovi Hambálkovi, ktorý v minulosti spolupracoval s ruským motorkárskym klubom Noční vlci. Rada EÚ jeho meno dopísala na protiruský sankčný zoznam. Medzi ruských oligarchov a politikov. Znamená to, že občan členskej krajiny EÚ Hambálek má mať zablokovaný majetok, účty. A nesmie sa zdržiavať na území EÚ.
Zarážajúce sú nielen sankcie (v podstate nevykonateľné – občana Hambálka predsa EÚ nemôže vyhnať z EÚ). Zarážajúce je aj to, že sú zdôvodnené nepravdivými tvrdeniami. Konšpiráciami o tom, ako vraj Hambálek využíva bývalé vojenské objekty, vyradené tanky a ako zabezpečuje výcvik Nočných vlkov pre boje na Ukrajine.
Nič z toho nie je pravda. Dokonca aj niektorí progresívni novinári tvrdenia Rady EÚ vyvrátili a Hambálka sa čiastočne zastali.
Ak by dôvody hoci len čiastočne sedeli, minister obrany Naď a vedenie Vojenského spravodajstva by mali okamžite skončiť.
Rada EÚ si svojím absurdným rozhodnutím urobila neuveriteľnú hanbu.
Môžeme však predpokladať, že zodpovednosť za tento omyl nenesie len Únia, ale hlavne jej slovenskí zástupcovia. Bez nich a bez ich nadpráce by sa niečo také sporné a prízemné asi nestalo.
Jediné, čo sa dá Hambálkovi preukázateľne vyčítať, je jeho spolupráca s ruským motoklubom Noční vlci. Dodajme, že bývalá spolupráca. Noční vlci majú zakázaný vstup do EÚ.
To bol dôvod, prečo proti Hambálkovi rozbehli kampaň ľudia ako Klus, Naď, Čaputová a ďalší. Už v roku 2018 žiadali, aby sa proti Hambálkovi zakročilo. Politicky. Žiadali o to prezidenta, vládu a parlament.
Prvý pokus im nevyšiel. Proti občanovi predsa môžu zakročiť trestné úrady, ak porušil zákon. Nie prezident s vládou a parlamentom…
Prokuratúra aj polícia Hambálka preverili. Bez „nálezu“.
Druhý pokus o politický proces proti občanovi Hambálkovi prišiel v júli 2022, a to politickým rozhodnutím Rady EÚ o rozšírení sankčného zoznamu. Tentokrát vyšiel.
Možno aj preto, že signatári výzvy z roku 2018 už nie sú atlantickí aktivisti, ale zástupcovia slovenskej vlády. A niektorí aj zástupcovia Slovenska v Rade EÚ (Klus).
Problém je len v tom, že pri svojej nadpráci akosi pozabudli domyslieť dôsledky. Občana členskej krajiny EÚ predsa nemožno sankcionovať (trestať) tak, že má zákaz zdržiavať sa v EÚ.
A vyhnať ho tiež nemôžu. Lebo by to bolo protiústavné.
Takto to dopadne, keď sa do vlády dostanú figúry, pri ktorých skúsenosť ďaleko zaostáva za ich inkvizičným nadšením.
3. Zelenského „protiofenzíva“
V stredu prišli z rusko-ukrajinského frontu prekvapujúco jednoznačné správy. Vrchný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl po rozhovore s kanadským kolegom priznal, že Rusi „pokračujú v postupe po celej frontovej línii“ v Donbase.
Jeho chladné slová mohli byť namierené nielen západným spojencom, ale aj Zelenskému. Totiž: viaceré ukrajinské zdroje hlásia, že medzi politickým vedením Ukrajiny a armádnym velením narastajú nezhody.
Prezident Zelenskyj pod tlakom Západu naliehal na masívne posilnenie južného frontu a na protiofenzívu ukrajinských síl. Dôvody boli prevažne politické. Aj Ukrajina, aj jej západní partneri potrebujú demonštrovať silu. A dokázať, že vyzbrojovanie Ukrajiny má zmysel. Dodávky zbraní z krajín EÚ totiž začali klesať. Aj pre pochybnosti európskych vlád, či politika masívneho vyzbrojovania Ukrajiny vedie k pôvodne sľubovaným výsledkom a riešeniam.
Neviedla.
Proti plánom Zelenského údajne vystúpili viacerí z veliteľov ukrajinských síl. Varovali, že vrhanie síl do protiofenzívy na juhu môže oslabiť ukrajinskú obranu na severe a v Donecku. Rusi by zrýchlili postup a Ukrajina by stratila ďalšie územia.
Zelenskyj však musel trvať na pokusoch o protiútok z juhu. Prípadné správy o „strategickej iniciatívne“ a „úspechoch ukrajinskej armády“ by mohli reštartovať dodávky zbraní z EÚ. V istom zmysle išlo o vojensko-politické PR, ktoré prevážilo nad armádnym velením.
Výsledok: vrchný veliteľ ukrajinských síl hlási ruský postup po celej bojovej línii. A Zelenského protiofenzíva zdola, do ktorej vkladali nádeje Británia, Spojené štáty a Kanada, akosi viazne.
Popri tom viaznu aj dodávky zbraní zo západnej Európy. Vojenská pomoc Ukrajine prichádza hlavne zo Spojených štátov, Kanady a Británie (čo sa snažili Biden aj Zelenskyj otočiť).
Na definitívne závery je asi priskoro, no tie priebežné sú pomerne jasné. Predpoklady, podľa ktorých vyzbrojovanie Ukrajiny povedie k porážke Ruska v Donbase a obnove ukrajinskej suverenity, sa ukazujú ako naivné.
Vyzbrojovanie Ukrajiny zrejme povedie len ku konzervovaniu vojenského konfliktu v Európe. Možno na roky.
4. Zrkadlo sankciám
Žiaľ, podobne kontraproduktívne to vyzerá aj s ďalšími zbraňami Západu: so sankciami namierenými na ropu a plyn.
Agentúra Reuters informovala, že Rusko v tomto roku ráta s masívnym rastom príjmov z exportu ropy a plynu. Tržby z vývozu energetických surovín majú narásť o 38 percent. Dôvodom je rast cien a rast dopytu v najväčších ázijských krajinách.
EÚ sa navyše v najbližších rokoch nedokáže definitívne odstrihnúť od ruského plynu a ropy. Sankcie tlačia na rast cien (a príjmov Ruska), no obchodovanie medzi Ruskom a EÚ ďalej pokračuje. Je to viac-menej nevyhnutné, keďže zabezpečenie náhradných riešení môže trvať dlhšie ako samotná vojna.
Pre presnosť však treba dodať, že ostatné sankcie – hlavne tie finančné – účinkujú. Ruská ekonomika padá. Poškodzuje ju hromadný odchod firiem z ruského trhu, sankcie v bankovom sektore, západná blokáda ruských lodí a lietadiel a nedostatok súčiastok pre strojárstvo. A ani rast príjmov z ropy a plynu nebude až taký štedrý, ako tvrdia ruské úrady. Rusi sú nútení ponúkať ázijským partnerom zľavy.
V skratke: energetické sankcie škodia viac Európanom ako Rusom. Na druhej strane, finančné a dopravné sankcie zasahujú ruskú ekonomiku a pre Európu sú takmer bezbolestné.
Treba dúfať, že európski lídri (ak ešte existujú) si to skôr či neskôr zrátajú. A nenechajú sa tlačiť do politiky, ktorá je v rozpore s európskymi záujmami.