Mená potenciálnych ministrov sú horšie, ako boli tie predchádzajúce

Média priniesli prvé mená údajných nových ministrov, ktoré by mali nahradiť odchádzajúcich politikov SaS. A je to katastrofa. Liberálov nahrádzajú progresívci. Akoby ich vyberali v Denníku N a Prezidentskom paláci a nie na koaličnej rade Matoviča a Kollára.

Ako o ministrovi hospodárstva sa hovorí o analytikovi Karlovi Hirmanovi, ministrom spravodlivosti by sa vraj mohol stať bývalý sudca Ľudovít Bradáč, ministrom školstva Daniel Bútora a ministrom zahraničných vecí Rastislav Káčer. Viaceré z týchto nominácií sú už v tejto chvíli – zdá sa – minulosťou, ale tie mená posielajú odkaz, že v OĽaNO a Sme rodina si niektorí nechcú streliť len do vlastnej nohy, ale rovno do hlavy.

Podľa dnešných správ z politických kuloárov, ktoré má Štandard k dispozícii, je predbežná zhoda na Karlovi Hirmanovi. Rezort by mal patriť pod kuratelu Sme rodina, Hirman by bol najväčším protiruským politikom na scéne, čo s jeho minulosťou a názormi vytvára takú rozbušku, že sa tomu budeme venovať v samostatnom texte.

Ministrom sa zrejme nestane ani sudca Bradáč, hoci jeho meno mal navrhnúť Igor Matovič. Nemá podporu Sme rodina a koalícia hľadá iné mená. Niektoré sa aj sami ponúkli, napríklad sudca Mazák.

Tretím kontroverzným menom je Rastislav Káčer. Súčasný veľvyslanec v Prahe, dlhoročný diplomat, silne orientovaný na Washington, za čo sa teší obľube liberálnych médií. Rád nahlas povie presne to, čo chce slovenský mainstream počuť. Ak liberálne média potrebovali diplomata, ktorý by im potvrdil ich naratív o Maďarsku, Poľsku, Trumpovi, ale aj našej opozícii, zavolali si do štúdia Káčera.

Káčer sa však preslávil aj tým, že už v roku 2016 ako veľvyslanec v Budapešti vyvesil v čase Gay pridu na našom veľvyslanectve dúhovú vlajku, dokonca to obhajoval ako prihlásenie sa k našim medzinárodným záväzkom (a neskôr sa vyhováral na svojho podriadeného). Ak by sa Káčer stal ministrom, tak by sme mali v jednej koalícii poslanca, ktorý chce zakázať vyvesovanie dúhových vlajok na štátnych budovách a zároveň ministra, ktorý ako jeden z prvých (ak nie vôbec prvý) vyvesil na štátnej budove dúhovú vlajku. A obaja by mali "mandát" tej istej politickej strany.

Aktuálne však počuť, že Káčer, ktorého vraj navrhla Veronika Remišová, je už mimo hry. A ako o nových kandidátoch na ministra sa špekuluje o niekoľkých veľvyslancoch, respektíve aj o jednom bývalom ministrovi zahraničných vecí z obdobia vlády Smeru.

Štvrtým menom je Daniel Bútora, ktorý by mal zasadnúť na post ministra školstva. Školstvo spolu so zahraničnými vecami majú patriť do kurately Obyčajných ľudí. Bútora aktuálne čelí vnútornej kritike, ale jeho nominácia nie je úplne z hry.

Daniel Bútora je uznávaným odborníkom v oblasti vzdelávania. Je synom z prvého manželstva Martina Bútoru, po matke je vnukom komunistického básnika Laca Novomeského. Sám sa k režimu staval kriticky, patril k študentským lídrom roku 1989, konvertoval na kresťanstvo a svojím založením je liberálny kresťan. To všetko nehrá väčší význam, ak teda od politika nečakáte, že by mal čeliť ideologickému tlaku. A tu je s Danielom Bútorom trochu problém. K jeho úprimnému presvedčeniu totiž patrí, že tomuto tlaku čeliť nechce.

Počas Gröhlingovho pôsobenia napríklad ministerstvo pripravuje takzvanú kurikulárnu reformu, čo Gröhling využil na to, aby otvoril dvere najrôznejším aktivistom a mimovládkarom všetkých farieb dúhy. Nuž, a práve Bútora bol človekom, ktorého si títo ľudia priniesli na jedno z rokovaní so sebou. Skrývajú sa za tým samé výbušné a sporné témy: zavedenie sexuálnej výchovy, participatívna demokracia, euroobčianstvo, boj proti dezinformáciám podľa "liberálneho" strihu atď. Zatiaľ čo Gröhling otvoril aktivistom dvere a zhoršil pomery v rezorte, Bútora by to posunul ešte ďalej. Ak OĽaNO navrhne ministra, ktorý bude väčším aktivistom ako Gröhling, niekde je problém.

O niečom svedčí aj fakt, že táto strana začala riešiť nominácie na uprázdnené ministerské kreslá až v týchto dňoch, aj keď na to mala dva mesiace.

Ešte horšou vizitkou je skutočnosť, že vôbec nahlas premýšľajú nad menami, ako je Káčer a Bútora. To ukazuje, že z vládnej krízy sa vôbec nepoučili. Veď tým, kto ich neustále napádal a s kým mali hlavný ideologický konflikt vo vláde, boli ľudia s rovnakou ideologickou výbavou, akú majú práve spomínaní páni.

Tento vzorec platí aj pri pohľade na súčasnú trojkoalíciu. Najslabším ohnivkom menšinovej vlády sú liberálni poslanci z OĽaNO a Za ľudí. Problémy nebude robiť Záborská, Kuriak či Gyimesi, ale Stančík, Čekovský alebo Šeliga. Teda ľudia podobní Káčerovi, Bútorovi či Hirmanovi.

Ak niekomu nie je jasné, že toto nemôže fungovať, tak buď uplynulé dva roky žil mimo slovenskej planéty, alebo je neskutočne naivný a v konečnom dôsledku aj hlúpy.

OĽaNO je skrátka naďalej nielen na ceste k deštrukcii svojej vlády, poslaneckého klubu, ale aj zvyšku voličov. Na otázku: "Dá sa to robiť horšie?" stále znovu a znovu prichádza tá istá odpoveď.