7 dní v kocke: Matovič požiadal o asistovanú samovraždu

1. „Strategos“ Matovič

Slovo stratég (strategos) je gréckeho pôvodu a znamená veliteľ alebo generál. Ak si niekto kládol otázku, ako vyzerá stratégia Matoviča pre menšinovú vládu, odkázanú na podporu časti opozície, v utorok videl a počul odpoveď.

Matovič sa načisto opustil. Priamo v parlamente, kde bude Hegerova vláda zháňať väčšinovú podporu, nasadil slovník ako z výčapu. Hrubo vynadal Sulíkovi – vraj dokoná zlo a zabojuje za návrat mafie. Ficovi vynadal, že je hajzel, skorumpovaný mafián, nehanebník a zmrd. Pellegriniho bez dôkazov obvinil, že je vagabund, ktorý rozdával ochrankárom guče hotovosti z trezora. Ušetril len poslancov Kotlebu a Republiky.

Matovič to urobil v čase, keď Hegerova vláda potrebovala rozbehnúť parlamentnú schôdzu – a dokázať, že vie pracovať aj v menšinovom režime. Matovič zasa potreboval zabrániť plánom na jeho odvolanie z postu ministra financií cez parlament.

Jeho besný pokrik spoľahlivo podkopal aj premiéra Hegera, aj ministra Matoviča.

Vysvetlenia, prečo Matovič vystrieľal plný zásobník do opozície práve v utorok, sú dve.

Prvá možnosť: nervovo labilný Matovič nedokáže svoju nenávistnú, agresívnu a konfliktnú podstatu potlačiť ani v situáciách, keď mu ide o krk.

Druhá možnosť je trochu zložitejšia. Strana OĽaNO je pod tlakom vyplašeného Hegera, prezidentky, nových ministrov (prevažne progresívnych) a médií, aby vzdala pokusy o konzervatívnu parlamentnú väčšinu. A aby sa preferovala parlamentná spolupráca so Sulíkom. Alebo v krajnom prípade s Pellegrinim.

Dokonca môžeme predpokladať, že dvaja noví ministri Káčer a Hirman, blízki skôr prezidentke ako trojkoalícii, si to dali ako zásadnú podmienku.

Na druhej strane: pre Matoviča je ďalšia spolupráca so Sulíkom (alebo Pellegrinim) celkom neprijateľná. Preferoval by neformálnu konzervatívnu parlamentnú väčšinu – trojkoalícia plus Taraba a jeho poslanci. Matovič však nemá dostatočnú autoritu a silu na to, aby tento scenár presadil (a aj keby ho presadil, stále by nemal spoľahlivú väčšinu).

Silu mal len na to, aby vrazil nohu do dverí. A aby rozstrieľal Sulíka s Pellegrinim skôr, ako by prikývli na dohody s Hegerom a s jeho novými posilami (Káčer, Hirman).

V istom zmysle tu máme stále dokola to isté. Pokračovanie bitky o Hegera a politickú líniu vlády. Matovič túto bitku od septembra prehráva. Dvaja z troch nových ministrov sú ešte radikálnejší a bližší prezidentke ako pôvodná zostava za SaS. Ich politika sa nebude riadiť podľa záujmov koalície, ale skôr podľa záujmov Prezidentského paláca.

Prípadne podľa postojov SaS. Sulík s Kolíkovou určite vzorne podporia domácu úlohu pre Káčera – schôdzu parlamentu k ratifikácii rozširovania NATO o Fínsko a Švédsko. Iné, napríklad sociálne priority, zrejme veselo zablokujú.

Politická prehra Matoviča sa prejavuje tak, že čoraz viac kričí a útočí na Sulíka s Pellegrinim. A čoraz viac tým ničí torzo koalície.

Je vysoko pravdepodobné, že za správaním Matoviča sú vlastne oba dôvody v súbehu. Je nervovo labilný, neschopný uvažovať racionálne. A snaží sa škodiť liberálnej frakcii koalície, ktorá mu blokuje spoluprácu so skupinou nezávislých konzervatívnych poslancov. A ktorá preferuje ďalšie flirtovanie so SaS (alebo v krajnom prípade s Pellegrinim).

Výsledok bitky o Hegera a Matovičovej zúrivej „pomsty“ je, samozrejme, ničivý aj pre vládu, aj pre Slovensko. V konečnom dôsledku je devastačný aj pre budúcnosť a politické prežitie Matoviča.

Je celkom isté, že takto to nemôže pokračovať.

Optimálnym riešením už nie je ani spolupráca vlády s Tarabom (neprijateľná pre časť ministrov a poslancov), ani tichá spolupráca vlády so Sulíkom (neprijateľná pre Matoviča). Optimálnym a zrejme aj neodvratným riešením sú nové voľby.

Čo najskôr.

A ak by niekto nariekal, že to zvýši riziko návratu Fica či Pellegriniho, mal by svoje sťažnosti adresovať Matovičovi. Bol to predsa on, kto spálil svoj volebný kapitál. A vypracoval sa na lídra vo verejnej nedôvere.

2. Keď Handzuš pózuje

Michal Handzuš odstúpil z vedenia Slovenského zväzu ľadového hokeja, za čo si okamžite vyslúžil pochvaly ako „hrdina“. Hadzuš nesúhlasil s Výkonným výborom, ktorý rozhodol, že slovenskí hokejisti v ruskej KHL môžu reprezentovať Slovensko.

Póza Handzuša je ukážkou dvoch vecí. Sklonov k rasistickému uvažovaniu. A sklonov uplatňovať dvojaký meter.

V tomto spore totiž vôbec nejde o kritiku a odsúdenie agresívnej politiky Ruska. Ide v ňom o širšiu aj hlbšiu otázku, či budeme okrem odsudzovania ruskej vlády paušálne potláčať aj bežných Rusov. Študentov, umelcov, spisovateľov, tenistov… Alebo dokonca Slovákov, ktorí pracujú v Rusku. Nie, nejde len o hokejistov, ale aj o slovenských vedcov a množstvo iných ľudí, ktorí pracovali a pracujú v Rusku – a narážajú za to na verejné odsudzovanie. Neprávom.

Lebo toto už nie je kritika Putinovej vojny. Toto je už nenávistný hon na všetko, čo súvisí s Rusmi. Je to vlastne ukážka rasizmu. Protiruského rasizmu, na ktorý už doplácajú aj deti alebo mladí študenti v Európe, ktorí sa previnili tým, že sa narodili v Rusku.

Princíp kolektívnej viny (Židov, Nemcov, kresťanov, moslimov, kohokoľvek) sme odsúdili už v 20. storočí. A je smutné, že sa zrazu vracia do hry v novej podobe.

Druhý problém, ktorý odkrýva pózovanie Hadzuša, je dvojaký meter.

Handzuš vyčíta slovenským hokejistom, že pôsobia v KHL a bol by rád, ak by za trest nemohli reprezentovať Slovensko.

Tu narážame na niečo, čomu sa hovorí nedostatočná osobná integrita. A dvojaký meter. Hadzuš predsa pôsobil v americko-kanadskej NHL v čase, keď Spojené štáty napadli Juhosláviu alebo neskôr Irak. Obe vojenské intervencie Spojených štátov boli porušením medzinárodného práva s množstvom civilných obetí. V prípade vojny v Iraku idú odhady do stoviek tisícov.

Pri Iraku vojenskému úderu predchádzali dezinformácie a falošné správy tajných služieb o údajných zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma (čo sa následne nepotvrdilo).

Handzuš v tom čase pôsobil v NHL. Zároveň reprezentoval Slovensko.

A bolo to tak správne.

Ak by sme uplatnili to, čo zrazu žiada Hadzuš, a zašli by sme do dôsledkov, potom by na čiernych zoznamoch končili izraelskí študenti v Európe, ak by Izrael opäť udrel na Libanon. Alebo by na čiernych zoznamoch končili slovenskí vedci pracujúci v Spojených štátoch, ak by USA opäť vojensky zasahovali v Sýrii…

A v takomto nenávistnom a rasistickom svete asi žiť nechceme.

3. Ukrajinská ofenzíva zabrala

Ukrajincom treba uznať, že ich plány na protiútok nakoniec vyšli a zabrali. Rusi boli nútení ustúpiť na severnom fronte. A pod tlakom sú už aj na juhu.

Rozsah vojenského úspechu protiútoku sa zrejme preceňuje. Rusi stále držia strategicky dôležité oblasti na východe (Doneck, Luhansk) aj na juhu (Mariupol a nárazníkovú zónu nad Krymom). To však pri plánoch Ukrajincov nie je až také podstatné.

Ukrajinci potrebovali demonštrovať silu a schopnosť prevziať bojovú iniciatívu. A to sa im podarilo. A ešte viac sa im darí na fronte informačnej vojny. Európske médiá – hlavne tie, ktoré neskrývane bojujú pod ukrajinskou vlajkou – denne reportujú ukrajinské úspechy.

Informačný front je teraz pre Ukrajinu dôležitejší ako reálne vojenské zisky. Zelenského vláda potrebuje presvedčiť EÚ, že vyzbrojovanie a financovanie Ukrajiny vedie k výsledkom.

EÚ má z Kyjeva na stole už dva týždne dve žiadosti. Ukrajina chce viac zbraní. A ďalšiu finančnú podporu v objeme päť miliárd eur.

Pokiaľ ide o vojenský význam ukrajinských operácií, tam si budeme musieť na výsledky počkať. O úspechu protiofenzívy rozhodujú jej záverečné fázy. Nie úvodné, ktoré sú takmer vždy pôsobivé.

Tí, ktorí sledovali ukrajinskú vojnu od jej začiatku (rok 2014), si možno všimli isté paralely so súčasnosťou. Ukrajinská armáda vtedy v rámci východnej protiofenzívy (alebo ofenzívy) zahnala sily proruských separatistov takmer k ruským hraniciam. Vyzeralo to na ich porážku. Krátko na to však ukrajinská armáda skončila v kotli a musela sa stiahnuť späť. Front potom zamrzol na osem rokov.

Ukrajinský odpor ale v každom prípade potvrdzuje jednu pozitívnu vec. Predstavy veľmocí, že aj s obmedzeným nasadením armády môžu ovládnuť napadnuté krajiny, sa ukázali ako nereálne. Takto to fungovalo v koloniálnych časoch, nie v 21. storočí. Tak ako Američania narazili v Afganistane, Iraku, Sýrii či Líbyi, tak Rusi narazili na Ukrajine. Rusko môže s námahou ovládnuť východné ruskojazyčné regióny Ukrajiny a udržať Krym s prevažne ruským obyvateľstvom, no na ďalší postup a zlomenie Ukrajiny by potrebovalo násobne viac síl.

Je to zlá správa pre imperialistov (západných a východných). A dobrá správa pre suverenistov.

4. Dvojtvárna politika NATO

Ukrajinci neriešia len dobré správy z postupu na severe, ale aj studenú sprchu z NATO.

Ukrajinská vláda si vyžiadala dokument, v ktorom by Aliancia spoločne s ukrajinskou vládou definovali bezpečnostnú budúcnosť Ukrajiny v horizonte desaťročí. Ukrajinci rátali buď s ružovým scenárom – teda s udržaním pôvodných prísľubov, že štáty NATO časom podporia členstvo Ukrajiny v Aliancii. Alebo aspoň s realistickým scenárom – že štáty NATO by časom pristúpili na zmluvné bezpečnostné garancie pre Ukrajinu.

Nedočkali sa ani jedného, ani druhého.

V dokumente s názvom Medzinárodné bezpečnostné záruky pre Ukrajinu: Odporúčania sa spomína len túžba Ukrajiny vstúpiť do NATO, čo má ukrajinský štát priamo v Ústave. Druhá strana ihriska, NATO a členské krajiny, ale zaradili neutrál. Ohľadom členstva už neponúkajú nijaké, ani len predbežné či rámcové prísľuby. Denník Guardian referoval, že „dlhodobé vojenské investície majú byť náhradou za členstvo Ukrajiny v NATO“ (neskôr titulok upravili do menej drsného odkazu).

V analýze sa píše, že členské štáty NATO nie sú pripravené v najbližších desaťročiach poskytovať Ukrajine priamu vojenskú pomoc, teda vojakov Aliancie v prípade napadnutia Ukrajiny.

Namiesto toho sa krajiny NATO hlásia k programu vyzbrojovania Ukrajiny, k výcviku ukrajinských vojakov podľa štandardov NATO a k pomoci podporovať ukrajinské zálohy armády a domobrany (vojenské zálohy majú tvoriť všetci civilisti nad 18 rokov). Čiže členské štáty NATO sa hlásia k niečomu, čo už robia od roku 2014.

NATO tiež sľubuje budúcu pomoc Ukrajine formou obchodných protiruských sankcií.

Záver: štáty NATO budú masívne podporovať, vyzbrojovať a trénovať ukrajinské sily územnej obrany, no v prípade budúceho napadnutia sa musia Ukrajinci brániť sami. Všetci dospelí Ukrajinci majú mať brannú povinnosť a zabezpečený primeraný výcvik.

Tieto závery sú chladné a cynické k Ukrajine, ktorá sa roky spoliehala na členstvo v NATO alebo aspoň na zmluvné garancie Západu. Takisto sú chladné k Európe, ktorá v najväčšom rozsahu nesie bremeno sankcií (tie poškodzujú aj Rusov, aj Európanov).

V konečnom dôsledku sú však aspoň zásadné, vojenské závery Aliancie správne.

NATO a hlavne jeho európski členovia nechcú riskovať priamu vojnu s Ruskom. Lebo by to viedlo k riziku svetovej vojny jadrových veľmocí. A tým aj k riziku zničenia Európy, ktorá slúži ako bojisko.

Problém je v tom, že obeťami tejto dvojtvárnej politiky NATO boli, sú a nadlho ostanú Ukrajinci.