Podstata návrhu

Právnym nástrojom, ktorý má funkcionárov na čele štátnych orgánov a verejných inštitúcií účinne odradiť od porušovania ústavy a príslušnej legislatívy, má byť zmena zákona o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní.

Ide o dve veci. Po prvé, o explicitný zákaz umiesťovať „symboly hnutí, organizácií, komunít a ideológií propagujúcich akýkoľvek druh sexuálnej orientácie“ na štátnych a verejných budovách (ako aj v nich). Po druhé, porušenie tohto zákazu by mohlo byť po novom sankcionovateľné pokutou pre danú inštitúciu do výšky 7 000 eur. 

(Aj) emotívne reakcie na návrh

Návrh sa stretol nielen s určitými vecnými výhradami, ale vzbudil tiež silné emócie na strane niektorých stúpencov LGBTI+ hnutia. Jeho kritici návrh označili za „nielenže hanebný, nelogický, ale navyše aj protiústavný“.

Osobitne emotívne reagovala napríklad poslankyňa parlamentu Jana Bittó Cigániková, ktorá vyhlásila: „Zabojujeme proti spiatočníkom a spiatočníckym návrhom tým, že sa zahalíme do dúhových vlajok, vystavíme si ich z okien a v postoch na Facebooku, a to preto, lebo chceme žiť v tolerantnej spoločnosti.“

Sú však tieto silné emócie celkom namieste? Je návrh ako taký demokraticky legitímny? Všimnime si niektoré otázky spojené s týmto návrhom.

Čo znamená pojem „ideológia“ v kontexte ústavy?

Termín ideológia môže mať negatívny, pozitívny, ako aj neutrálny význam. V neutrálnom zmysle odkazuje na určitý pohľad na svet – teda na nejaký konkrétny systematický súbor presvedčení, ktoré plnia sociálnu a psychologickú funkciu orientácie vo svete.

Pojem „ideológia“ má v ústavne relevantnom zmysle striktne negatívny právny význam. Slovenská republika sa totiž ako demokratický a právny štát v zmysle ústavy neviaže na nijakú ideológiu. Ide tu pritom o ideológiu, ktorá by bola právno-politicky nezlučiteľná s demokratickým charakterom štátu, ako to bolo napríklad v prípade komunistickej ústavy Československa (1960).

Akú ideológiu symbolizuje dúhová vlajka?

Dúhová vlajka je určite ideologický symbol (aj) v neutrálnom zmysle slova. Odkazuje totiž na LGBTI+ hnutie, komunity, organizácie a názorové pozície. Vzhľadom na ideovú rôznorodosť tohto hnutia by sme však mohli hovoriť aj o celej palete ideológií spojených so sexuálnou orientáciou či sexuálnou identitou.

Nie bez významu je tá skutočnosť, že v rámci tejto ideológie existujú aj principiálne vnútorné názorové pnutia. Ako už bolo plasticky ukázané, vejár ideológií pod hlavičkou LBGTI+ je do istej miery vo vzájomnom (niekedy až dramatickom) napätí.

Zatiaľ čo časť populácie vníma presadzovanie LGBTI+ agendy ako niečo pozitívne (ako progres smerom k „svetlejším zajtrajškom“), iní sú k nej viac či menej kritickí. Kritici ju totiž chápu skôr ako symptóm určitého intelektuálneho a mravného zmätku, ako výraz pochybnej antropológie, teda ako ideológiu v negatívnom zmysle slova. To však samo osebe ešte neznamená, že ide o ideológiu v ústavne relevantnom zmysle.  

To, že LGBTI+ ideológia nie je sama osebe ideológiou v ústavne relevantnom (teda neprípustnom) zmysle, však ale neznamená, že tu nedochádza k určitému (aj právnemu) problému. Prinajmenšom možno rozumne tvrdiť, že existuje zjavné ústavnoprávne napätie medzi niektorými požiadavkami tohto hnutia (najmä nárok na homosexuálne manželstvá) a ústavnou definíciou manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou (čl. 41, ods. 1 ústavy).

Ako už totiž bolo správne povedané: „Všetky štátne orgány musia rešpektovať ústavu, preto vyvesiť dúhovú vlajku alebo iný symbol, ktorý okrem iného odporuje ústavnej definícii manželstva, je podrývaním noriem našej ústavy.“

Verejná podpora ideológii založenej na sexuálnej orientácii?

Je zrejmé, že dúhová vlajka je viacvýznamový symbol. Môže odkazovať na hnutie lesieb a gejov, bisexuálov na jednej strane, ale tiež na transgenderovú agendu na strane druhej – pričom tieto pozície sú navzájom v principiálnom napätí.

Zatiaľ čo lesby a gejovia nepopierajú (ale naopak predpokladajú) objektívnu povahu dvoch odlišných (biologicky determinovaných) pohlaví, transgenderová ideológia chápe pohlavie ako sociálne konštruovanú skutočnosť, teda ako niečo, čo nie je biologicky dané. Radikálnosť tejto pozície viedla niektorých k záveru, že „transgenderová ideológia je dobovo a miestne podmienené šialenstvo“.

Dúhová vlajka – ako viacvýznamový symbol – tak môže na verejnej budove vysielať nekontroverzné antidiskriminačné posolstvo štátu smerom k osobám s minoritnou sexuálnou orientáciou či identitou, ako aj k spoločnosti ako celku. Odmietanie diskriminácie (neodôvodnene nerovnakého zaobchádzania) týchto osôb však treba vždy chápať v zmysle nášho právneho poriadku – najmä v zmysle antidiskriminačnej legislatívy.

Súčasne platí, že dúhová vlajka na verejnej budove môže symbolicky vysielať aj ústavne kontroverzné posolstvá – posolstvá, ktoré sú v napätí s našou ústavou, a to v prípade, ak je to prihlásenie sa k takej predstave diskriminácie (na základe sexuálnej orientácie), ktorá nemá oporu v našom ústavnom a právnom poriadku. Ide najmä o požiadavku legalizácie homosexuálnych manželstiev a adopcie detí zo strany homosexuálnych manželských párov.

Politická neutralita štátu v kultúrno-etických zápasoch

Vyvesenie dúhovej vlajky na budove sídla štátneho orgánu teda môže komunikovať neproblematické i problematické kultúrno-etické posolstvo, bez ohľadu na to, či tu ide alebo nejde o protiústavné konanie v striktnom zmysle slova.

Navyše, keďže ide o špecificky symbolický (teda neverbálny) prejav, verejnosť nemá k dispozícii spoľahlivý spôsob, ako odlíšiť politicky kontroverzné posolstvo tohto prejavu od nekontroverzného. V dôsledku tejto nejednoznačnosti sa štátny orgán týmto skutkom de facto nevyhnutne stáva politicky angažovaným aktérom spôsobom, ktorý mu neprináleží.

Aj jeden vyšší španielsky súd poukázal na to, že „vyvesením dúhovej vlajky [na štátnej budove] dochádza k porušeniu princípu ideologickej alebo politickej neutrality,“ a dodal, že „dúhová vlajka je symbolom s dostatočnou ideologickou váhou alebo významom, ktorý presahuje výlučne sociálnu sféru a preniká do sféry politickej.“

Ide o to, že práva a povinnosti osôb s minoritnou sexuálnou orientáciou či sexuálnou identitou sú legitímnym predmetom verejnej a osobitne politickej diskusie občanov, resp. ich politických reprezentantov. Neznamená to, že verejný ochranca práv má mlčať, keď ide o základné ľudské práva.

Znamená to, že ombudsman sa má zasadzovať o tieto práva striktne v zmysle ústavy a príslušných zákonov (vrátane zákona o verejnom ochrancovi práv). Súčasne platí, že určite by tak nemal robiť ideovo selektívne (výberom len určitej ľudskoprávnej agendy a ignorovaním inej – napríklad hnutia za práva na život od počatia po prirodzenú smrť) – ako je to v našom prípade.

V opačnom prípade je ťažké ubrániť sa dojmu, že osoba v úrade verejného ochrancu práv využíva svoju moc v zmysle akejsi ideologickej kolonizácie právno-politického diskurzu a správa sa nenáležite aktivisticky.

Legitimita návrhu v demokratickom kontexte

Napriek určitým právnotechnickým nedostatkom návrhu možno konštatovať, že jeho cieľ je demokraticky legitímny. Je celkom pochopiteľnou reakciou na nenáležitý aktivizmus (resp. svojvôľu) zo strany niektorých verejných funkcionárov v citlivých kultúrno-etických otázkach, ktoré spoločnosť hlboko rozdeľujú.

Úlohou štátnych orgánov a verejných inštitúcií totiž nie je aktívne vstupovať do demokratického politického zápasu či eskalovať kultúrne vojny. Ich úlohou je pomáhať občanom akejkoľvek sexuálnej orientácie či sexuálnej identity v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s aktuálnou legislatívou Slovenskej republiky.

Vyvesovanie symboliky viazanej na ideológiu určitej sexuálnej orientácie na budovách verejných inštitúcií je preto nežiaducou odchýlkou príslušných orgánov pri riadnom výkone ich právne vymedzených úloh. Symbolika dúhovej vlajky na sídle štátneho orgánu totiž stelesňuje aj také posolstvá, ktoré porušujú princíp názorovej neutrality štátu, a tak nelegitímne politicky polarizuje spoločnosť.