Čo odkázal Haščák slovenským voličom a ako to súvisí s Pčolinským

„Volič je hovno. Nevie nič. Fakt nevie nič.“ Tak znie jedna z najslávnejších viet z nahrávky Gorila, ktorú mal povedať Jaroslav Haščák vtedajšiemu politikovi Jirkovi Malchárkovi.

Odvtedy uplynulo 15 rokov. V politike z tej doby prežil iba Robert Fico, všetko ostatné je dnes inak.

A Jaroslav Haščák poslal slovenským voličom nový, tentokrát kultivovanejším jazykom povedaný, ale nemenej pohoršujúci odkaz.

Krátky citát z komuniké jeho advokáta:

„Štát sa ospravedlnil Jaroslavovi Haščákovi za nezákonné rozhodnutia a postupy vyšetrovateľky NAKA Martiny Babacsovej, prokurátora ÚŠP Ondreja Repu a sudkyne ŠTS Pamely Záleskej, na základe ktorých bol nezákonne zadržaný, obvinený a vzatý do väzby. Ospravedlnenie za Slovenskú republiku poskytlo Jaroslavovi Haščákovi ministerstvo spravodlivosti ešte pod vedením ministerky Márie Kolíkovej. Podpísal ho Ondrej Dostál. (…) Ministerstvo spravodlivosti dospelo k záveru, že obvinenie, zadržanie a vzatie do väzby Jaroslava Haščáka bolo nezákonné a bolo tak nezákonným zásahom do jeho základných ľudských práv.“

Pre slovenský štát je to politicky hlboko ponižujúce gesto. Ešte viac to diskredituje úroveň právneho štátu. Na tejto „kauze“ je však znepokojujúce, že to žiadna kauza ani nie je. A to ju robí vážnejšou. Jaroslavovi Haščákovi, ktorý sa stal symbolom korupcie v bielych golieroch, sa podarilo niečo, čo si zaslúži poznámku.

Smutné je, že to neprekvapuje. V januári tohto roku som napísal text s názvom: Ak si Haščák očistí meno, bude to zodpovednosť Hamrana, Mikulca a Matoviča.

Haščákova kauza zahanbuje elitné inštitúcie nášho štátu a nepriamo aj médiá, ktoré im robia mediálne krytie. Len si všimnite, ako o tomto písali (a čo nenapísali) liberálne médiá. Haščák a pitie kokakoly s ním je pritom pre nich symbol, ale nie ak to kompromituje Špeciálnu prokuratúru, policajtov z NAKA či policajného prezidenta Hamrana alebo špecializovaný trestný súd.

Máme problém, strážny pes nebreše, čiže problém poriadny. Politickej rovine som sa už venoval v januári tohto roku, keď Haščák zverejnil svoje obvinenie, nemám, čo by som k tomu dnes dodal.

Pozornosť chcem upriamiť na hlbší problém, keďže štát sa ospravedlnil za niečo, čo sa nerobilo len voči Jaroslavovi Haščákovi a tých nezrovnalostí tohto druhu je v posledných dvoch rokoch viac.

Po prvé, s vynucovaním práva máme na Slovensku vážny problém. V prípade Jaroslava Haščáka to priznalo oficiálne vedenie štátu. Aj jeho kauza však ukazuje, že ide o systémové zlyhanie.

Nezákonne nekonala len NAKA, nezákonne konal prokurátor špeciálnej prokuratúry Repa, nezákonne konala sudkyňa pezinského súdu Záleská. Všetko elitné zložky, ktoré sa majú navyše kontrolovať. Všetky, ako priznalo ministerstvo spravodlivosti ešte s Máriou Kolíkovou na čele, prekročili svoje právomoci.

Nefunguje ani deľba moci, ani dohľad nadriadených. Je to presne to, na čo Štandard dlhodobo upozorňuje.

Demonštratívny zásah v budove Penty v decembri 2020, kde na niekoľkých poschodiach postavili policajti z takzvaného Lynx Commanda (Útvaru osobitného určenia) zamestnancov Penty k múru, viedol vtedy Štefan Hamran. Dnešný policajný prezident.

V normálnom štáte by dnes plukovník Hamran čelil predvolaniu pred parlamentný výbor. Celú vec totiž treba objasniť.

Problémom bolo, že políciu vtedy z poverenia ministra Mikulca viedol Peter Kovařík, ten bol však riadne vymenovaný za policajného prezidenta až po novom roku 2021. Kovařík bol, ako vieme, slabým policajným prezidentom po riadnom vymenovaní, ešte slabším, keď pracoval iba z poverenia ministrom.

Otázka znie: Kto nariadil zásah proti Haščákovi v budove Penty, na ktorý zjavne nebolo dosť dôvodov? Ten, kto to nariadil, by mal byť známy a mal by niesť za túto celoštátnu blamáž dôsledky.

Kovařík aj minister Mikulec by o tom mali vypovedať pred parlamentným výborom spolu s Hamranom.

Osobitnú rovinu tvoria politici.

Policajný zásah proti Haščákovi viedol k veľkej eufórii medzi vládnymi politikmi. Od Igora Matoviča po Veroniku Remišovú sa k tomu priamo prihlásili a považovali to za priamy dôsledok volieb. Verejnosť by mala vedieť, či policajti konali tak, aby nadbiehali vládnym politikom (a Hamran sa napríklad stal policajným prezidentom vo vtedy blížiacom sa výbere nového prezidenta zboru), alebo si to politici nejakým dnes neznámym a nepopísaným spôsobom „objednali“.

Na zneužívaní moci štátu voči jednotlivcovi vznikol liberalizmus. Je preto povinnosť všetkých, ktorí radi rečnia o charaktere režimu, túto vec objasniť.

Po druhé, nezákonne konala aj polícia, zvlášť NAKA. Polícia pritom môže konať iba na základe zákona, ak sa toto pravidlo prekročí, od ministra vnútra aj policajného prezidenta by sme preto mali počuť vysvetlenie.

Problémom je, že na čele polície aj ministerstva stoja dvaja muži, ktorí sú do kauzy priamo zapojení. Preto by im aj tu mal pomôcť parlamentný výbor.

Za normálnych okolností by bolo možné dodať, že kontrolu nad výborom by mala mať opozícia, lenže to v tomto prípade nie je možné, keďže polícia vyšetruje práve mnohé kauzy a nominantov z radov dnešnej opozície. Aj to ilustruje problém.

Po tretie, z nezákonného jednania je usvedčený aj prokurátor špeciálnej prokuratúry Repa. Za toho nesie zodpovednosť šéf Špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic. Aj on by mal konať.  

Ak sa nevyvodzujú dôsledky pri takých závažných chybách, inštitúciu čaká ďalší vnútorný rozklad. Chyba prokurátora Repu môže prerásť na chybu prokurátora Lipšica.

Po štvrté, médiá – osobitne červené denníky, ktoré určujú tempo a témy písania o vyšetrovaných kauzách – sú akési mlčanlivé až pokojné. Predstavte si test Ficom, že by sa musel štát ospravedlniť Haščákovi počas Ficovej vlády, titulky a editoriály, možno aj listy hercov a aktivistov by nemali konca. Prečo teraz tá pohoda?

Pretože Haščákove práva porušili presne tí, ktorí našich novinárov informujú a ktorých naše médiá kryjú.

V skutočnosti je to ďalší škandál, o ktorom treba viac a otvorene hovoriť. Ak novinári považujú za dôležitejšie kryť svoje zdroje, ako brániť právny štát, volá sa to systém našich ľudí.  

A to je ten oblúk, ktorý sa opísal. Tí, ktorí mali priniesť riešenie takzvaného „uneseného štátu“, sa práve prizerajú na jeho znefunkčnenie. V ringu sú odteraz všetci zablatení, vstupujeme do politicky aj bezpečnostne nepríjemnej situácie.

Ilustráciou sú dve veci, dve mená.

Tým prvým je advokát Jaroslava Haščáka Peter Kubina. V tomto prípade slávil úspech, klient mu určite poďakuje tým najosvedčenejším spôsobom. Ale práve advokát Kubina je aktívnou zložkou celého tohto systému, ktorý Haščák vo svojom prípade napadol. Kubina je advokátom vyšetrovateľov NAKA (Čurillovcov), Kubina je advokátom Borisa Beňu, ktorého nepodložené obvinenia viedli k zásahu voči Vladimírovi Pčolinskému, je proste stavebným kameňom architektúry, ktorú tu politicky vybudovali Matovič s Mikulcom a ďalšími. Systému, kde nefunguje kontrola jednotlivých zložiek moci ani dohľad nadriadených. Systému, ktorý poškodzuje práva obvinených.

Dôkazom toho je aj Vladimír Pčolinský a ostatné rozhodnutie sudcu Špecializovaného trestného súdu, ktorý pre závažné nedostatky odmietol obžalobu Pčolinského a vrátil ju na dopracovanie. Samostatný text sme o tom písali tu.

Problém je, že tej účelovosti sa v tomto prípade skrýva – a verejne prehliada – ešte viac. Pčolinskému bola napríklad predĺžená kolúzna väzba kvôli prípadu Kučerka, sudca vtedy dôkazy hodnotil ako natoľko vážne, že Pčolinský musel ostať vo väzení o niekoľko mesiacov dlhšie. Tento prípad však medzičasom išiel úplne do stratena, Pčolinský už z neho nie je obvinený. Ako je možné, že dôkazy boli tak vážne, aby predĺžili jeho väzbu, ale dnes nie je potrebné nijako verejne reagovať na to, že už z toho obvinenia nič neostalo?

https://standard.sk/156441/ak-si-hascak-ocisti-meno-bude-to-zodpovednost-hamrana-mikulca-a-matovica/

Druhý prípad, po použití paragrafu 363 boli zástupcovia polície a špeciálnej prokuratúry pohoršení, že bol Pčolinský prepustený krátko predtým, ako stihli dokončiť a podať žalobu. Odvtedy uplynul viac ako rok a tento týždeň sudca špecializovaného trestného súdu pre závažné nedostatky odmietol a vrátil na dopracovanie.

Toto nie je právny štát. Niekto sa tu správa tak, ako keby bol nielen občan alebo jeho zástupca, ale rovno zákon.