Súd nehodnotil aktuálny stav dôkaznej situácie. Postup OČTK však sudca Stieranka neobvykle tvrdo označil ako „tendenčný, bez snahy o objektívne vyšetrenie tejto trestnej veci a v rozpore so zákonom“.
Sudca skonštatoval, že bolo porušené právo obvineného na svoju riadnu obhajobu, keďže Pčoliský nedostal možnosť v primeranej lehote preštudovať si spis.
Ako k tomu došlo? Vyšetrovateľ 4. mája ukončil vyšetrovanie a oznámil obhajobe, že si Pčolinský môže 9. mája prísť spis preštudovať. Obhajoba však obratom, ešte toho dňa, oznámila, že v určený deň sa obhajcovia nemôžu dostaviť pre kolíziu s inými pracovnými povinnosťami. Pčolinský zároveň uviedol, že sa na úkone chce zúčastniť so svojimi obhajcami, požiadal preto o nový termín.
Pár dní nato však Pčolinský ochorel a vyšetrovateľom zaslal aj potvrdenie lekára, že je zdravotne práceneschopný, pričom nemal povolené vychádzky od lekára. Vyšetrovateľ napriek tomu neakceptoval iný termín a trval na tom, že preštudovanie spisu sa musí uskutočniť v určený deň – keď sa úkonu nemohol zúčastniť ani Pčolinský, ani jeho obhajcovia. Táto odpoveď pritom prišla až v deň, keď sa mal úkon uskutočniť, teda 9. mája.
Podľa sudcu tak vyšetrovateľ nedodržal procesný postup, v dôsledku čoho bolo porušené právo obvineného na preštudovanie spisu v primeranej lehote.
Sudca porušeniu tohto procesného princípu prikladal veľkú váhu: „Tento inštitút zároveň slúži aj na preverenie procesného postupu vo vyšetrovaní a citeľne napomáha naplneniu zásady zistenia skutkového stavu v takej kvalite, ktorá vylučuje zákonné pochybnosti.“
Vyšetrovateľ neakceptoval ani Pčolinského návrhy na doplnenie dokazovania a v ten istý deň (9. mája) vypracoval návrh na podanie obžaloby. Vyšetrovateľ vyhodnotil Pčolinského žiadosti o nový termín na preštudovanie spisu ako obštrukciu.
Stieranka mu vyčíta, že konal bezdôvodne, pretože voči lekárskej správe, ktorá opisovala Pčolinského zdravotný stav a hovorila o režime „bez vychádzok, z dôvodu možného závažného zhoršenia zdravotného stavu“, neuviedol žiadne výhrady, len obvinenému „po troch dňoch (v deň nariadeného úkonu) stroho oznámil, že jeho ospravedlnenie neakceptuje“.
Sudca konštatuje, že OČTK „nie sú oprávnené preskúmavať a hodnotiť dôvodnosť lekárskych potvrdení, keďže v tomto smere obvykle nedisponujú odbornými znalosťami“.
V spise podľa sudcu tiež chýbajú doklady o doručení vyjadrenia vyšetrovateľa a prokurátora k návrhu obvineného na doplnenie dokazovania obhajobe.
Uponáhľaná obžaloba
Sudca Stieranka nepriamo vyčítal vyšetrovateľom zaujatosť, keďže dôkazy podľa neho nevykonávali „s rovnakou starostlivosťou v prospech aj neprospech obvineného“. Svedčí o tom podľa sudcu opakovane oneskorené oznámenie stanoviska vyšetrovateľa o odmietnutí dôkazov navrhnutých obvineným.
Stieranka orgánom činným v trestnom konaní vyčíta, že sa uponáhľali s cieľom čo najrýchlejšie podať obžalobu, v dôsledku čoho pozabudli rešpektovať práva obvineného: „Ani snaha OČTK o urýchlené skončenie vyšetrovania nemôže konvalidovať porušenie práva obvineného na spravodlivý a férový súdny proces vo forme neumožneniu mu riadne preštudovať spis.“
„Paušálne odmietanie sťažností s odkazom na skutočnosť, že obžalovaný ešte bude mať (v ďalších štádiách trestného konania) možnosť namietať pochybenia, ku ktorým už došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania, by spochybňovalo účel a význam predbežného preskúmavania obžaloby.“
Sudca v nezvyklom odôvodnení vyčítal vyšetrovateľom a prokurátorovi emotívny prístup ku kauze Pčolinský: „Orgány štátu nemôžu skĺznuť do subjektívneho (emóciami ovládaného) procesného postupu.“
Pčolinský mal právo na konfrontáciu s Kollárom
Sudca tiež neuznal ani odmietnutie Pčolinského žiadosti o konfrontáciu so svedkom Zoroslavom Kollárom, ktorý len pár dní pred obžalobou zásadným spôsobom zmenil svoju výpoveď.
Kollár sa vtedy priznal, že skutočne odovzdal 40-tisíc eur Borisovi Beňovi ako úplatok pre príslušníkov tajnej služby, za čo mali utlmiť jeho sledovanie. Kollár však Pčolinského ako adresáta úplatku nespomína. Zato Beňa spolu s Ľudovítom Makóom vypovedali, že sa Beňa mal o peniaze s Pčolinským podeliť. Ten to odmieta.
Podľa sudcu Pčolinský mal právo na vykonanie výsluchu a konfrontácie po tom, ako Zoroslav Kollár 3. mája prvýkrát vypovedal voči Pčolinskému.
Sudca tvrdí, že síce nemožno požadovať, aby sa neustále „prepočúvali“ osoby zainteresované v trestnom konaní: „To však neplatí v situácii, keď bývalý spoluobvinený (teraz ako svedok) zásadným spôsobom zmení svoje dovtedajšie tvrdenia, pričom OČTK túto zmenenú výpoveď vyhodnotia ako usvedčujúci dôkaz v neprospech obvineného a vyšetrovanie neväzobnej veci hneď ukončia.“
Sudca tiež skritizoval aj odmietnutie Pčolinského žiadosti o vypočutie svedkov z prostredia príslušníkov SIS. Návrh bol odmietnutý s tým, že vyjadrenia svedkov boli spísané vo firme úradných záznamov, ktoré vyšetrovateľ považoval za postačujúce.
Podľa sudcu by však ich svedectvá nemohli byť pred súdom použité, keďže listinné výsluchy vyhotovila tajná služba, ktorej chýba procesné postavenie. Títo svedkovia by mali byť pred súdom vypočutí osobne, nielen vo forme prečítania listinného dôkazu.
Podľa sudcu sa tiež nerozhodlo o Pčolinského námietke zaujatosti, ktorú podal voči dozorovému prokurátorovi Petrovi Kyselovi. O tejto sťažnosti mal rozhodovať Kyselov bezprostredne nadriadený prokurátor, teda vedúci oddelenia, na ktorom Kysel pracoval, a nie špeciálny prokurátor ani jeho zástupca.
O námietke zaujatosti tak mal zrejme namiesto zástupcu šéfa ÚŠP Daniela Lipšica rozhodovať Vladimír Kuruc, riaditeľ odboru všeobecnej kriminality.
Súd tak skonštatoval, že doteraz nebolo riadne rozhodnuté o Pčolinského sťažnosti voči Kyselovi. Kysel teda podľa sudcu nesmel podať obžalobu.
