7 dní v kocke: Ako „Západ“ sabotoval prímerie na Ukrajine

1. Premárnená šanca na mier

Prehľad začneme zvláštnym vyjadrením Angely Merkelovej, bývalej kancelárky Nemecka. Vyhlásila, že Putina treba vnímať ako partnera pre rokovania. A jeho varovné slová o možnej jadrovej eskalácii vojny treba brať vážne. Nie ako bluf. Rešpektovať hrozby podľa nej nie je prejav slabosti či ustupovania, ale prejav politickej múdrosti.

Slová znepokojenej Merkelovej naznačujú, že situácia v Európe začína byť vážna. Mimoriadne vážna.

Je pritom smutné, že to vôbec nemuselo zájsť až tak ďaleko. K hrozbe jadrovej prestrelky nad našimi hlavami…

Prestížny magazín Foreign Affairs informoval, že Rusi a Ukrajinci smerovali k stretnutiu Putin – Zelenskyj a k rámcom dohody o prímerí už začiatkom apríla. Krátko po začatí vojny. Rusi boli pripravení ústúpiť na pozície spred februára 2022. Ukrajina sa zasa mala zaviazať, že bude vojensky neutrálna. Za integritu neutrálnej Ukrajiny sa mali zmluvne zaručiť nielen Rusi, ale aj západné veľmoci.

Táto dohoda však veľmi rýchlo stroskotala. Podľa denníka Ukrainska Pravda sa mal o koniec rokovaní postarať vtedajší britský premiér Boris Johnson.

Johnson mal podľa ukrajinských médií v apríli neohlásene pricestovať do Kyjeva a odkázať ukrajinskému vedeniu dve zásadné veci. Prvá: Západ nepodporuje rokovania s Ruskom, k Rusom sa treba postaviť ako k zločincom. Druhá: ak Ukrajina pristúpi na prímerie, nech neráta so zárukami Západu. Inými slovami, Západ bude Ukrajinu masívne podporovať len v prípade, že Ukrajinci budú krvácať v bojoch s Ruskom.

Krátko nato Johnson neohlásene pricestoval do Kyjeva druhýkrát. Ukrajine ponúkol zbrane a výcvikový program pre jej vojakov v Spojenom kráľovstve.

Samozrejme, dohody na osi Rusko – Ukrajina vôbec neboli v apríli hotové ani isté. Platí, že Rusi sú nevyspytateľní, Ukrajinci majú zasa spory vo vedení medzi atlantickými jastrabmi a umiernenou frakciou (jedného z ukrajinských vyjednávačov SBU zastrelila už v marci). Rokovania a rámcové dohody boli krehké a ďaleko od riešenia a koncovky.

To však nie je podstatné. Podstatné je to, že existovala šanca na prímerie, zastavenie zabíjania a na ďalšie rokovania – a niekto (nie Ukrajinci) ju už v zárodku potopil.

Problém je od začiatku až dodnes v tom, že Spojené kráľovstvo a Spojené štáty sa vyhlasujú za Západ. No Západ pritom tvoria aj európske štáty. A tie boli v tomto prípade – v tomto zásadnom prípade, ktorý mohol ukončiť vojnu v Európe – hodené cez palubu. Francúzsko a Nemecko, ktoré by ochotne podporili rozhovory a dohody o prímerí, sa nedostali k slovu. Za „kolektívny Západ“, ktorý vraj odmieta rokovania a žiada zbrojenie, sa vyhlásil britský premiér.

Európski lídri a európske médiá by sa mali po zisteniach Foreign Affairs nahlas ozvať. A žiadať od Spojeného kráľovstva a ich amerického patróna vysvetlenie. A záruky, že podobné podrazy v štýle „o nás bez nás“ sa nebudú opakovať.

Európa by sa mala konečne správať suverénne. Nie ako nevoľník v rukách Britov a Američanov. Ak niekto aj Ukrajincov, aj Európanov drží pod krkom a zužuje priestor pre prímerie, je to neprijateľné.

Rokovania o prímerí a stiahnutí Rusov boli presne to, čo potrebovali nielen Ukrajinci, ale aj Európa. A čo zjavne nebolo v záujme mimoeurópskych veľmocí: Spojeného kráľovstva a Spojených štátov.

Žiaľ, namiesto pokusov o prímerie nasledoval po apríli pravý opak. Stupňovanie zabíjania, stupňovanie hrozieb, stupňovanie energetickej krízy, ktorá ničí európsku ekonomiku. A odstavovanie či vybuchovanie rusko-nemeckých plynovodov. V duchu toho, čo vo februári sľuboval Washington.

Vyzerá to tak, že dozrel čas na to, aby sa Európania konečne postavili. A aby našli odvahu na vážne rozhovory s britskými a americkými priateľmi. O tom, či sme pre nich partneri a spojenci, ktorých rešpektujú. Alebo sme pre nich len bezmocní pešiaci na Veľkej šachovnici…

2. Referendá na konci pušky

Aby sme však neboli kritickí len k Britom: jedným z následkov ruskej agresie a stupňovania vojny je potupné krájanie územia Ukrajiny. Rusi na východnej Ukrajine presadili „referendá“ o pripojení k Rusku. Časť občanov (hlavne v Luhansku a Donecku) ich privítala, no ďalšia časť spoločnosti pripojenie k Rusku odmieta.

Tieto referendá sú, tak ako všetky referendá vo vojenskom režime, manipulované a neprijateľné. Na obyvateľov tlačili z jednej strany Rusi, z druhej ukrajinská vláda, ktorá sľubovala za podporu hlasovania postihy. V takomto nastavení nemohli byť referendá z princípu slobodné a s reprezentatívnymi výsledkami.

Tieto praktiky by mali byť špeciálne neprijateľné pre štáty ako Slovensko, v ktorých vedľa seba žijú nielen Slováci, ale aj maďarské a iné menšiny.

Argument, že ide o ukrajinské oblasti obývané prevažne Rusmi a proruskými menšinami (ktoré Ukrajina potláčala), je pôsobivý, ale právne ani politicky neobstojí. Napokon, tieto argumenty by mali byť podozrivé aj z pohľadu Ruska. V Ruskej federácii žijú milióny moslimov. Niektorí z nich bojovali za nezávislosť (Čečenci). Rusko im stručne a jasne, teda vojenskou silou vysvetlilo, že ich boj je márny.

Referendá na východnej Ukrajine zásadným spôsobom menia povahu vojny. Putin avizuje, že územia pričlení k Ruskej federácii a na ich obranu použije všetky dostupné zbrane vrátane jadrových.

Ukrajinu aj EÚ to stavia do nepríjemnej situácie. Buď budeme tento drsný stav akceptovať, alebo budeme riskovať jadrovú vojnu v Európe.

Žiaľ, aj takto to môže vyzerať, ak sa konflikty neriešia včas. Najlepšie ešte pred ich preklopením do vojny.

Mimochodom, aj vtedy, v decembri 2021 a januári 2022, Rusko žiadalo rokovania o bezpečnostných zárukách NATO – Rusko a o neutralite Ukrajiny. A aj vtedy európske štáty deklarovali otvorenosť rozhovorom. Bezpečnostná atmosféra vo východnej Európe sa blížila k bodu varu a bola zrelá na nové dohody medzi Západom a Ruskom. No Spojené štáty a vedenie NATO to videli inak. Rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách, ktoré požadovalo Rusko, boli už v zárodku potlačené.

3. Prípad Matovič

V slovenskom parlamente sa riešilo to, čo sa rieši už od marca 2021. Budúcnosť Matoviča.

Matovičovi sa podarilo dotiahnuť do konca pokusy o novú, konzervatívnu parlamentnú väčšinu. Spolu s Tarabovou skupinou poslancov zrejme odrazí pokusy o odvolanie.

Jeho víťazstvo ale nie je politické. Je len osobné.

Matovič totiž novú väčšinu nemôže používať pre potreby vlády. Vládna politika sa riadi inými pomermi síl. Tými, ktoré diktovala SaS, médiá, prezidentka, mimovládny sektor… A ktoré pod ich tlakom akceptovala aj malá, ale pre počty dôležitá liberálna platforma OĽaNO. Výsledkom boli progresívne ladené nominácie na dve kľúčové ministerstvá, ktoré uvoľnila SaS: hospodárstvo a zahraničné veci.

Politika vlády a politika koalície sú dva oddelené svety.

V osobe Matoviča sa prepájajú len personálne. Určite nie programovo. Na to Matovič nemá. A nikdy nemal.

4. Progresívne experimenty v cirkvi

Prehľad zakončíme bizarnou udalosťou v Malom evanjelickom kostole v Bratislave. Konala sa v ňom dúhová konferencia s titulom Kráčajme spolu – LGBTQ ľudia sú súčasťou nášho života.

Na samotnej téme by nebolo nič zvláštne ani kontroverzné. Sexuálne menšiny sú súčasťou každej spoločnosti, a tým aj každej veľkej cirkvi. Ak by išlo o diskusiu v duchu a v réžii náboženskej komunity, všetko by bolo v poriadku.

Práve o „réžii“ však môžeme pochybovať. Z akcie bolo cítiť umelinu – bol to nevkusný pokus o zanášanie progresivistickej ideológie do kostolov. Medzi organizátormi boli zakladatelia Progresívneho Slovenska. Medzi rečníkmi exministerka Mária Kolíková. Alebo aktivisti ako Michal Havran či Pavol Hardoš. Obaja sú známi nenávistnými prejavmi voči veriacim. Na pôde kostola mohli so záujmom rečniť akurát tak o kráse dúhy.

Teologický rozmer Havrana je rovnaký ako ten ľavicový. Nulový. Je to pozér a z pohľadu mnohých veriacich prototyp „hejtera“ (za agresívne protikresťanské vyjadrenia bolo na neho podané trestné oznámenie).

Samozrejme, je normálne, že progresívni ideológovia sa snažia expandovať. Dúhovú agendu tlačia do štátnej správy, do politiky, do škôl, do médií. A skúšajú to už aj v kostoloch (ktorými tak okázalo pohŕdajú).

Menej normálne je, ak sa im pri týchto experimentoch podkladajú poniektorí zástupcovia cirkví. Ak im dávajú priestor. A ak vytvárajú zdanie, že ich agenda má širšiu cirkevnú podporu.

Nemá. Evanjelickí biskupi konferenciu kritizovali. A rečníci z konferencie im to zas vracali cez sociálne siete. S odkazmi, ako sa za biskupov hanbia.

Ak chceli politickí a ideologickí aktivisti citlivo pomáhať sexuálnym menšinám, veľmi sa im nedarilo. Záujem veriacich o konferenciu bol skromný.

Ak chceli politickí a ideologickí aktivisti rozoštvávať spoločnosť, farnosti a biskupov, dosiahli vynikajúce, naozaj vynikajúce výsledky.