Ruská armáda nie je neschopná. Čo stojí za jej ústupom a prečo mobilizácia zmení vojnu

Najskôr malé zhrnutie. Ofenzíva v Charkovskej oblasti, pri ktorej ukrajinská armáda dobyla územie s veľkosťou Walesu, zďaleka nebola koncom ukrajinských úspechov. Cez víkend Ukrajinci získali strategické mesto Lyman v Doneckej oblasti a v pondelok sa im podaril prielom na severovýchode Chersonskej oblasti, kde postúpili o niekoľko desiatok kilometrov pozdĺž rieky Inhulec. Ako to zhodnotil jeden z vojakov: „Krok za krokom, oslobodzujeme svoju krajinu od okupantov.“

PolitikaUkrajinské sily dosiahli na juhu najväčší prielom. Priznali to aj Rusi

Morálka Ukrajincov je vysoká, pričom Kyjev sa môže spoľahnúť na pokračujúcu vojenskú pomoc Západu v hodnote miliárd dolárov. Američania v utorok oznámili, že Ukrajine posielajú ďalšie raketomety a obrnené vozidlá. Nadchádzajúce týždne môžeme preto očakávať ich ďalší postup. Nie je vylúčené, že čoskoro budú v hre mestá Cherson či Melitopol.

Ruské jednotky sú oproti tomu v kríze. Presný počet padlých Rusov nepoznáme, no len zo zverejnených videí a fotografií je evidentné, že ide o desaťtisíce mužov. Kyjev hovorí o viac ako 60-tisíc zabitých a cez 100-tisíc zranených ruských vojakov. Toto číslo nemusí byť veľmi prehnané.

Oddýchneme si a prehráme

Posledné významnejšie mesto, ktoré Rusi dobyli, bol Lysyčansk v Luhanskej oblasti. To bolo začiatkom júla, keď Putin hovoril, že armáda si má „chvíľu oddýchnuť“, ale potom má pokračovať v „oslobodzovaní Donbasu“. Očakávali sa ďalšie drvivé ruské ofenzívy na mestá Sloviansk a Kramatorsk, ktoré Ukrajinci premenili na pevnosti.

Putinove ambície nevyzerali nereálne. Sociálne siete vtedy zaplavovali zábery so zajatými ukrajinskými vojakmi, ktorých Rusi nútili hovoriť: „Sláva Ukrajine… ako súčasti Ruska.“

Dopĺňali ich početné videá nespokojných ukrajinských jednotiek, na ktorých sa desiatky vojakov sťažovali na nedostatočné vybavenie, zlé velenie a palebnú prevahu Rusov. Ukrajinské velenie vtedy pripúšťalo, že denne zomiera až 300 vojakov, spolu so zranenými teda Ukrajinci prichádzali zrejme o viac ako tisíc mužov denne.

Nakoniec však pravdu mali tí, ktorí pád Lysyčansku považovali za Pyrrhovo víťazstvo, do ktorého Rusi vložili svoju poslednú šťavu. Odvtedy sa Rusi už len bránili a Ukrajinci postupovali. Má to svoje logické príčiny, priblížime si ich. Nad všetky však vyniká jeden hlavný dôvod.

Keď dvadsať vojakov drží kilometer

Kľúčovým dôvodom ruských prehier nie je neschopnosť veliteľov či málo zbraní, ale nedostatok vojakov. Ukrajinci mobilizovali už na začiatku vojny, keď bola ukrajinská 200-tisícová armáda početne vyrovnaná útočiacim Rusom. Svoje jednotky vďaka tomu Ukrajinci dokázali dopĺňať. Na strane Rusov sme postupne videli, ako pri ofenzívnych operáciách čoraz viac používajú vagnerovcov, separatistov a Čečenov.

„Žiadna rotácia. Jednotky 126. brigády bojujú od marca. Borci v lepšom prípade odišli na 5 dní na dovolenku. Neustále boje, zranenia, skúsených aj ostrieľaných postupne sedem mesiacov vyraďovali zo zoskupení. Nech sú naši bojovníci akýmikoľvek hrdinami, ak dedinu bráni 15 ľudí, zázraky sa nedejú.“ Tak sa o problémoch ruskej armády vyjadril ruský vojenský bloger RSaponkov.

Bloger Voenacher zase konštatuje, že rýchly ukrajinský postup v Chersonskej oblasti zo smeru Krivojho Rogu bol najmä dôsledkom obrovskej početnej prevahy Ukrajincov: „Dva, zďaleka nie plnohodnotné prápory boli na 20-kilomentrovej fronte, no podľa učebnice by ich tam malo byť desať.“

Hovorí o situácii, keď ruská armáda s dvoma prápormi bránila 20-kilometrovú frontu. Plnohodnotný prápor ruskej armády má 500 ľudí. To znamená, že na jedného vojaka by pripadalo 20 metrov frontu. Lenže plnohodnotný ruský prápor na Ukrajine dnes zrejme ani nenájdete. Ak majú prápory tretinové zloženie, čo nie je nezvyčajné, tak na vojaka pripadá 60 metrov na osobu. Inými slovami, ak kilometer drží 20 vojakov, môžete ich obísť takmer bez streľby.

Ani Ukrajinci nehovoria o neschopných Rusoch

Nejde pritom len o názor ruských vojenských blogerov. Český vojenský analytik Ján Ludvík poukazuje na reportáž Rádia Slobodná Európa o dobytí opevneného bodu Rusov pri Charkove. Ukrajinci v dokumente nespomínajú nejaké „superzbrane“, kľúčom k ich úspechu je dobrá koordinácia jednotiek, ktoré sú do veľkej miery stále vyzbrojené zbraňami východného typu.

„O ruských vojakoch nehovoria ako o neschopných hlupákoch, ktorí len kradnú práčky a ktorí utečú pri prvom kontakte s nepriateľom. Spomínajú, že ruské sily majú haldy munície, čo znamená, že ruská logistika sa ešte zďaleka nerozpadla,“ píše Ludvík s tým, že ukrajinský postup môžu skomplikovať dobre opevnené body Rusov. Tu však ruská armáda naráža na spomínané nedostatky so živou silou.

„Ak musela pre politické rozhodnutie poslať posily z juhu na východ (bez povolenia stiahnuť sa zároveň za Dneper), tak jej mohli zostať dve nedostatočne bránené oblasti,“ hodnotí Ludvík ruskú armádu. Pripomeňme, že ruské okupačné úrady po charkovskej ofenzíve uviedli, že Ukrajinci mali oproti Rusom početnú prevahu osem na jedného.

Zbraní má Rusko stále dosť

Moskva už na Ukrajine stratila miliardy dolárov v zničenej či Ukrajincami ukoristenej vojenskej technike. Nedostatok zbraní však hlavným problémom ruského ťaženia nie je. Pozrime sa napríklad na tanky.

Podľa blogu Oryx, ktorý mapuje straty oboch strán vo vojne, prišlo Rusko vo vojne o 1 200 tankov. Lenže až polovicu týchto tankov Rusi stratili počas prvých 50 dní katastrofálne naplánovanej invázie, keď dúfali v rýchle obsadenie Kyjeva. Následne si dávali „väčší pozor“.

Oficiálne majú Rusi až 10-tisíc tankov. Nevieme, koľko z nich je bojaschopných, no aj podľa konzervatívnych ukrajinských odhadov by Kremeľ stále vedel pozbierať dvetisíc až tritisíc tankov. Znamená to, že Rusko svoje zásoby obrnencov tak skoro nevyčerpá. A to nehovoríme o výrobe nových strojov či nebodaj o prechode na vojnové hospodárstvo.

O tom, že ruský arzenál zďaleka nie je na dne, svedčí aj pohľad na iné typy výzbroje. Presné zbrane, ako sú strely Iskander a Kalibr, zrejme Rusi nestíhajú vyrábať dostatočne rýchlo, no zároveň od Iránu kúpili efektívne samovražedné drony Šáhid. Jasnú prevahu Rusi udržujú vo vzduchu. To sa aj napriek efektívnej ukrajinskej protivzdušnej obrane tak skoro nezmení.

Kľúčová mobilizácia

Rusi sú v nevýhode aj v iných ohľadoch. Kyjev má vďaka Američanom a ich satelitom lepšie spravodajské informácie, a všetky indikátory hovoria, že morálka Ukrajincov je vyššia. Faktom však je, že ak by aj Rusi mali akokoľvek vysokú morálku či ten najlepší prehľad o bojisku, nepomôže im to, pokiaľ na Ukrajine nebude mať kto bojovať. Preto mobilizácia.

Marian Kechlibar sarkasticky píše, že tá dokáže do vojny vniesť akurát viac chaosu a že nemožno vziať hŕstku amatérov zvyknutých maximálne na posielanie e-mailov a poslať ich na front s tým, že sa z nich stanú kompetentní bojovníci.

Nemá však celkom pravdu. Presne to predsa dokázali Ukrajinci. Mobilizovali a počtami prevýšili Rusov. Súčasnú úspešnú ofenzívu na juhu vedú s bývalými elektrikármi, murármi, obchodníkmi, dnes kompetentnými bojovníkmi.

Títo muži pritom hovoria o rovnako kompetentných Rusoch, ktorí ich trápia dronmi, presným ostreľovaním či dobre vybudovanými tankovými úkrytmi. A hovoria tiež o obrovských ukrajinských stratách. Podľa niektorých odhadov sú porovnateľné s ruskými, podľa iných o niečo nižšie, no podľa ďalších prekročili 200-tisíc. Na internete sa dá nájsť hromada záberov, ktoré ukazujú ničenie početných ukrajinských jednotiek Rusmi.

PolitikaUnesené drony, prekvapení blogeri a plány na dobytie miest pred zimou. Čo sa deje na frontoch rusko-ukrajinskej vojny

Toto nie je zimná vojna

Moskva v rámci mobilizácie teraz na front posiela státisíce zúfalo potrebných mužov. Minister obrany Sergej Šojgu v utorok oznámil, že ozbrojené sily už posilnilo 200-tisíc vojakov. Prví z nich cvičia na Donbase. Ide zrejme len o prvú vlnu, pričom konečné číslo má byť až milión nových vojakov. Je dôvod myslieť si, že ich príchod zásadne zmení situáciu na bojisku.

Vojna na Ukrajine nie je druhá zimná vojna, pri ktorej Rusi utrpeli päťkrát väčšie straty ako brániaci sa Fíni. Pri padlých a zranených sú pravdepodobne Rusi s Ukrajincami v parite. Napriek rozšírenému presvedčeniu ruskí dôstojníci neposielajú vojakov bezmyšlienkovite do mlynčeka na mäso. Ruská armáda sa radšej stiahne, než aby prišla o väčší počet mužov. Spravila to pri Kyjeve aj pri Charkove, teraz to robí v Chersonskej oblasti. Zanechala pritom množstvo výzbroje a munície.

Dalo by sa povedať, že Rusi zažili na Ukrajine niekoľko Dunkirkov, ale žiaden Stalingrad. Nevideli sme žiadne väčšie počty ruských zajatcov. Podľa dostupných údajov Kyjev zajal len asi tisíc ruských vojakov, zatiaľ čo počet zajatých Ukrajincov Rusmi je päťnásobne vyšší.

Dva pohľady na mobilizáciu

To všetko znamená, že z vojenského hľadiska nie je situácia pre Rusov bezvýchodisková, pri dostatočných zdrojoch budú ďalej bojovať. Štandard už informoval, že predstavy o mobilizačnom fiasku sú skreslené. Mnohí Rusi narukovali s odhodlaním. Ruský vicepremiér Dmitrij Černyšenko uviedol, že od začiatku mobilizácie sa do nej dobrovoľne prihlásilo až 70-tisíc ľudí.

Kauzy sa neututlávajú, ale riešia. Zhrdzavené samopaly vymieňajú, opilcov posielajú domov a „premotivovaných“ náborových dôstojníkov verejne pranierujú. Mimochodom, všimli ste si, že o protestoch proti mobilizácii sa už akosi nepíše?

KomentárPredstava o mobilizačnom fiasku je skreslená. Mnohí Rusi narukovali s odhodlaním

Ešte pred mobilizáciou sociológ Greg Judin zhodnotil, že ohľadom postojov k vojne existujú v Rusku tri skupiny ľudí. Radikáli (25 percent), ktorí vojnu nadšene podporujú, disidenti (25 percent), ktorí sú principiálne proti vojne, a zvyšných 50 percent apolitických Rusov. Zdá sa, že prvý „pomobilizačný“ prieskum centra Levada mu celkom dáva za pravdu. Podľa neho 47 percent Rusov po mobilizácii pociťovalo znepokojenie, 13 percent hnev a 23 percent hrdosť na Rusko. Putinova popularita klesla o šesť percentuálnych bodov z 83 percent na 77 percent.

Tieto výsledky môžeme čítať ako prvý signál vyššej nespokojnosti ruskej verejnej mienky voči Putinovi.

Ale istým spôsobom ho možno vnímať aj opačne. Pokiaľ až 23 percent Rusov, ktorí mobilizáciu môžu pocítiť na vlastnej koži, cítia hrdosť, tak ide o nemalé číslo. V 150-miliónovej krajine sú to milióny mužov a žien ochotných ísť na front.

Proti vojne však nie je ani zmienená 50-percentná apolitická majorita, ktorá cíti znepokojenie. Spolu s radikálmi totiž tvorí tých 77 percent populácie, ktorá Putina stále podporuje. Netreba dodávať, že 77 percent je číslo, o ktorom politici na Západe ani nesnívajú.

Nečakajme preto, že mobilizácia prinesie skorý pád Putina. Rusi nechcú vojnu, ale nechcú ani Ukrajinu v NATO. Státisíce z nich, možno viac, ďalšie mesiace prídu na front a zmenia pomer síl, ktorý je dnes na strane Ukrajiny.

Kyjev tiež, pochopiteľne, nebude na ruských vojakov čakať so založenými rukami. Prezidentský poradca Oleksij Arestovvyč sa už vyjadril, že Ukrajina by vedela zmobilizovať až päť miliónov mužov. Ruský minister obrany Šojgu hovorí o 25 miliónoch.

Uvedomme si, že v špirále eskalácie ešte zďaleka nie sme na konci. Všetko nasvedčuje tomu, že vojna bude dlhá a front sa pri nej ešte môže hýbať oboma smermi.

Bohužiaľ.