Aj pri Dědečkovi by sme mali ostať pri zemi. Alebo keď sa zloba a hlúposť umocňujú

Počínanie vinníka tragickej nehody v Bratislave Dušana Dědečka je vo svojej podstate zrelé na zápis v učebniciach kriminalistiky: diaľničná rýchlosť v meste, vysoká hladina alkoholu v krvi, päť mladých obetí a niekoľko zranených.

To všetko sú zároveň parametre, ktoré vo vzájomnej kombinácii robia z niekdajšieho bezúhonného popredného športového funkcionára vyvrheľa numero uno.

A právom.

Konanie tohto druhu sa totiž nedá ani len náznakom ospravedlniť a ostáva dúfať, že orgány činné v trestnom konaní a súdy prípad uzavrú bez zbytočných prieťahov a spravodlivo.

Týmto suchým konštatovaním by sa dal komentár uzavrieť, no také jednoduché to nebude.

V pozadí tejto smutnej udalosti sa totiž črtá ešte jedna celonárodná tragédia. Tá spočíva vo verejnej reakcii na ňu. V reakcii, ktorá zúrivosťou často presahovala mantinely prirodzeného opovrhovania a nie vždy prichádzala z prostredia staničného bufetu, kde by sme ju čakali, ale naopak.

Ale pekne po poriadku.

Bezprostredne po incidente začali sociálne sieti zaplavovať otvorené a konkrétne výzvy na Dědečkovo mučenie a zabitie. Vinníka vraj bolo treba obesiť, zastreliť, rezať a soliť, lámať mu končatiny či naraziť do neho autom v 130 kilometrovej rýchlosti.

Známy a donedávna hojne citovaný politický analytik dokonca prišiel s pomerne jasnou výzvou na verejný lynč. Jeho príspevok následne zaplavili srdiečka a lajky.

To, prečo sú podobné metódy trestov akceptované možno v Amazonskom pralese a nie v rozvinutom európskom štáte stojacom na antickej múdrosti, kresťanskej morálke a rímskom práve, hádam vysvetľovať netreba.

Druhou rovinou bola nepochopiteľne zvolená terminológia, na ktorú naskočili aj jedny z najväčších nebulvárnych novín na Slovensku, keď Dědečka priamo v titulku nazvali „vrahom“.

„Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov“ alebo „kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestá sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov,“ hovorí náš Trestný zákon o vražde a úkladnej vražde.

Ako je zrejmé, túto skutkovú podstatu Dědeček nenaplnil a chápu to aj kompetentní, ktorí ho obvinili z úplne iného trestného činu – všeobecného ohrozenia.

Ak nerozumejú kolosálnemu rozdielu medzi vrahom a vinníkom ťažkej dopravnej nehody s následkom úmrtí laici, dá sa to ospravedlniť. Ak si ale mýlia pojmy s dojmami v takej citlivej veci špičkoví novinári, hraničí to s profesným zlyhaním.

Do tretice, sčasti pomýlené sú aj kritické reakcie na rozhodnutie bratislavského súdu, ktorý odmietol vyhovieť žiadosti prokurátora na väzobné stíhanie obvineného. Tie zvýraznila aj skutočnosť, že len krátko po tom, v obdobnom prípade vodiča z Čadce, ktorý opitý na chodníku zrazil matku s dcérou, súd v Čadci rozhodol presne opačne.

Na rozhadzovanie rukami pritom nemusí existovať dôvod a to hneď z niekoľkých príčin.

Pri rozhodovaní o väzbe sa neposudzuje vina a nevina. Rozhodovalo sa o tom, či bude Dědeček trestne stíhaný na slobode, alebo je nutná väzba, aby nepokračoval v trestnej činnosti, neovplyvňoval svedkov alebo neušiel.

Ak sudca dospel k rozhodnutiu, že riziko úteku alebo pokračovania trestnej činnosti v tomto prípade neexistuje, po právnej stránke je zamietnutie väzobného stíhania legitímny postoj. Navyše žiadnym spôsob nenarúša vyhliadky extrémne tvrdého postihu po súdnom procese. Nič sa predsa nemení na tom, že Dedeček je trestne stíhaný a čaká ho súd a trest.

Podľa súdnej zápisnice, ktorú má Štandard k dispozícií, Dedeček síce spáchal za posledných 11 rokov 16 priestupkov, no žiadny pod vplyvom alkoholu či inej návykovej látky a najvyššia sankcia predstavovala iba sto eur. Sudca, ktorého fotografia medzitým začala kolovať na internete v nenávistnom kontexte, uviedol, že Dědeček síce bol nedisciplinovaný vodič, ale nie cestný pirát. Muž v talári vzal do úvahy aj to, že páchateľ ešte nikdy nebol súdne trestaný, nebol ani závislý či nadužívajúci alkohol.

Pokiaľ ide o vodiča z Čadce, ten vyfasoval preventívnu väzbu nielen preto, že bol 12-krát trestaný, no v minulosti mu aj zadržiavali vodičák, čo je veľmi podstatné. „Indície o tom, že by mohol ujsť, zase sudkyňa videla v tom, že obvinený neposkytol žiadnu adresu ani mobilný telefón, na ktorom by ho mohol súd zastihnúť,“ dodal denník SME.

Už to znie zrozumiteľnejšie?

Dušan Dědeček pri nedávnom interview povedal, že jeho pocity sa zďaleka nevyrovnajú tomu, čo prežíva rodina zosnulých a že momentálne sa nachádza „v inom druhu pekla“ ako oni.

Práve to je jeho najväčším trestom, možno ešte tvrdším ako ten, ktorý sa napokon dostaví od súdu.

Horší trest ako mentálne a fyzické väzenie neexistuje. Rečami o mučení, preexponovanými nálepkami a výčitkami o skrivodlivosti škodíme skôr nášmu civilizačnému obrazu ako Dědečkovi. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie.