Je Slovensko homofóbna "čierna diera"? Čo znamená byť homofóbny?

Ohavný teroristický čin na Zámockej nepochybne hlboko otriasol vedomím a svedomím každého slušného človeka na Slovensku. Niektorí politici a médiá pripísali tragédiu na vrub homofóbnej atmosfére v spoločnosti.

Zodpovednosť za túto atmosféru však pripísali nielen extrémistom (kde by to bolo legitímne), ale aj konzervatívnym politikom, médiám, aktivistom a biskupom.

O Slovensku vraj máme uvažovať a hovoriť ako o homofóbnej krajine – teda ako o spoločnosti (a súčasne štáte), ktorá je hlboko nepriateľská a nespravodlivá voči ľuďom s menšinovou sexuálnou identitou. Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka ešte viac pritvrdil, keď v podstate označil Slovensko za homofóbnu „čiernu dieru“ na mape Európy, ktorá je dúhová.

Konzervatívne ladené média aj politici na tieto a obdobné obvinenia slovenskej spoločnosti (a osobitne slovenských konzervatívcov a kresťanov) z homofóbie pokojne a vecne reagovali. Podnetnú úvahu na túto tému ponúkla Eva Čobejová; Matej Gašparovič jasne poukázal na to, že liberáli zneužívajú tragédiu na Zámockej na vlastné politické ciele.

Konzervatívny člen vlády Milan Krajniak zdôraznil, že „Slovenská spoločnosť nie je homofóbna. Nie je homofóbiou, ak niekto nesúhlasí s LGBTI ideológiou a politickými požiadavkami LGBTI komunity. […] Homofóbiou trpel Islamský štát, homofóbna je súčasná Saudská Arábia alebo Afganistan„.

Ak máme férovo odpovedať na otázku či sme naozaj homofóbna spoločnosť, je potrebné vedieť, čo presne znamená homofóbia.

Čo všetko sa zmestí pod termín homofóbia?

Homofóbiu vymedzuje renomovaná encyklopédia ako „kultúrne vyvolaný strach alebo predsudky voči homosexuálom, ktoré sa niekedy prejavujú zákonnými obmedzeniami alebo v extrémnych prípadoch šikanovaním či dokonca násilím voči homosexuálom“.

Takto koncipovaná definícia pokrýva celé spektrum javov: od vnútornej (psychickej) sféry človeka (strach a predsudky), až po jeho vonkajšie (alebo šikanózne či násilné) prejavy (resp. skutky), resp. právnu úpravu (štátu), ktorá neodôvodnene odlišne (teda diskriminačne) pristupuje k osobám s minoritnou sexuálnou orientáciou.

Možno preto rozlíšiť internú a externú homofóbiu, pričom je pochopiteľné, že môžu spolu súvisieť. Ľudia totiž môžu napríklad vnútorne zastávať homofóbne postoje, ale navonok ich neprejavovať. Štát (resp. jeho právny poriadok) zas môže de iure diskriminovať sexuálnu menšinu bez toho, aby vykonávatelia štátnej moci boli vnútorne homofóbni.

Je teda Slovensko homofóbne?

Začnime internou homofóbiou. Do vnútornej sféry (mysle) človeka nemáme priamy prístup, ale postoje jednotlivca interpretujeme výlučne na základe vonkajších prejavov danej osoby. Spoľahlivo zistiť či väčšina obyvateľov Slovenska pociťuje strach a predsudky vo vzťahu k homosexuálom, je preto vecou sociologického výskumu.

Takýto výskum však vždy bude do istej miery čeliť nasledovnej výzve: je legitímne považovať odmietavý postoj respondentov k legalizácii homosexuálnych manželstiev za prejav homofóbie?

Ohľadom externej homofóbie zas platí, že jej seriózne hodnotenie predpokladá dôveryhodné zadokumentovanie prípadov šikanovania príslušníkov sexuálnych menšín, násilia voči nim, ako aj identifikácie incidentov ich diskriminácie v právnom slova zmysle. Následne je potrebné tieto dáta korektne interpretovať v komparatívnej medzinárodnej (prinajmenšom v európskej) perspektíve.

Preto zakaždým, keď niekto iného (či väčšinu obyvateľov vlastnej krajiny) obviní z homofóbie, je potrebné, aby jasne povedal, čo tým myslí.

Na Slovensku drvivá väčšina ľudí (s výnimkou extrémistov) odmieta násilie či diskrimináciu homosexuálov z dôvodu ich sexuálnej identity – a v tomto zmysle určite nie je homofóbna.

To, že tá istá väčšina súčasne podľa všetkého preferuje vyhradenie inštitútu manželstva pre jednu ženu a jedného muža, môže niekto chápať ako dôkaz homofóbie, resp. homofóbne motivovanej obhajoby diskriminácie (príslušníkov sexuálnych menšín). V zmysle slovenského právneho poriadku tu však nejde o prejav diskriminácie. Naopak, takáto koncepcia manželstva požíva ústavnú ochranu.

Odmietanie legalizácie homosexuálnych manželstiev preto nemožno automaticky považovať za prejav homofóbie.