Jazvy vyvolané touto nenávisťou sa zrejme neutlmia tak skoro, a to najmä preto, že liberálna inkvizícia je len v prvotnom rozbehu.

Väčšina spoločnosti sa podľa ich skresleného vnímania sveta stala vinníkmi bezohľadného zločinu, a to preto, že si dovolila mať svoje legitímne skeptické názory voči radikálnej dúhovej agende.

Ak ich preto označíte za vinníkov vraždy, čím ich vlastne vydierate, aby svoje názory stotožnili s najväčšími ideovými oponentmi, môže prísť len vojna. Nikto nezmení svoje presvedčenie len na základe toho, že ho ktosi hulvátsky a nespravodlivo označí za vraha.

Liberálne médiá predviedli závažnú ukážku sociálne patologizujúceho správania. Akoby nerozumeli základným mechanizmom a dynamike nenávisti, keď radikálny a nespravodlivý odpor, ktorý rozpútali voči názorom väčšiny, môže viesť k spätnej dynamike obranného hnevu – a ten môže mať za následok práve väčšiu nechuť podporovať menšiny. Ktoré sú v tom úplne nevinne. 

Väčšina má pritom k sexuálnym menšinám prevažne tolerantný postoj, radikálne zneužitie vraždy na netolerantné presadzovanie ideológie môže mať na jej toleranciu, jemne povedané, nepriaznivý účinok. Najmä v tých častiach spoločnosti, ktorých hnev má krátku zápalnú šnúru.

Ak nežijete v progresívnej bubline, nemusíte byť sociologický majster, aby ste si všimli, že práve toto je dnes na Slovensku ten základný pocit.  

Agresívna a násilná vlna démonizácie, keď bola väčšina verejnosti nielen krivo, ale najmä hlúpo obvinená zo strašného činu, prinesie svoje ovocie – rast nenávisti, ktorého nevinným obeťami budú práve menšiny. To je logika a mechanizmus rozdúchavania nenávisti.

Obludná vražda, ktorá pohla celou spoločnosťou, by ju mala spojiť. A to sa dá len na spoločnom základe. Je príznačné, koľko konzervatívcov, ktorými vražda úprimne pohla, sa po agresívnej a nenávistnej kampani vyvolanej voči nim odmietli zúčastniť na piatkovom bratislavskom pochode, a namiesto toho šli radšej pietne položiť sviečku na Zámockú. Toho davu sa – úplne vážne – obávali. Nie kvôli násiliu, ktoré by im tam hrozilo. Ale kvôli zoznamu rečníkov, od ktorých necítili rešpekt.  

Dejiny majú mnohorakú skúsenosť s tým, ako nás paušálne vyvolávanie kolektívnej viny za spoločenské nešváry doviedlo do temnoty. Najznámejším príkladom je ideový inšpirátor Juraja K. Adolf Hitler.

Identifikovať triedneho nepriateľa, paušálne ho obviniť z tragédie a priznať mu kolektívnu vinu za národnú traumu, to bola jeho metóda. Skúste si dnes položiť kontrolnú otázku, z ktorej časti spoločnosti je dnes vyvolávaný tento duch.

Moderátor vo vytržení

Znakom necitlivosti voči menšinovej sexuálnej identite, ktorá nepomôže rastu tolerancie v spoločnosti, bol, paradoxne, aj šokujúci výstup moderátora televízie TA3.

Nebolo to prvýkrát, čo sa museli diváci prizerať tomu, ako bolo homosexuálnemu moderátorovi dovolené prekročiť novinárske pravidlá, ale tiež byť neslušným voči hosťom aj divákom – a to len pre snahu upriamovať pozornosť a tému diskusie na svoju sexuálnu orientáciu.

Ak majorita, inak tolerantná voči homosexuálom, uvidí, že gejovia môžu všetko a za svoje zlyhania budú navyše odmenení potleskom médií, aké reakcie voči sexuálnym menšinám to v spoločnosti asi vyvolá? Kto bude takýmto médiám ešte dôverovať? To naozaj niekto príčetný verí tomu, že takéto vážne prešľapy pomôžu  akceptovať sexuálne menšiny? Nebude to skôr naopak?

Moderátor Rastislav Iliev sa svojím nátlakovým „vyoutovaním“ v priamom prenose politickej relácie (!) zároveň zaskvel necitlivosťou voči ostatným príslušníkom svojej menšiny, ktorú dostal pod tlak.  

Tlak moderátora voči gejom a lesbám, aby sa teraz povinne, hromadne a verejne priznávali, inak si nesplnia akúsi svoju morálnu povinnosť, bol nenáležitý. Aj priznaní gejovia by mohli chápať, že väčšina zdravých ľudí – homosexuálov aj heterosexuálov – je prirodzene presvedčených, že ich sexuálna orientácia patrí do osobnej intimity, a nie do priameho prenosu. A nás ostatných osobná intimita cudzích ľudí nemá čo zaujímať. Túžba prezentovať osobnú dôvernosť len medzi blízkymi ľuďmi a v súkromí patrí k základným reflexom psychicky zdravého človeka.

To platí aj o politikoch, ktorí sa k svojej orientácii nepriznávajú, pretože majú obavy, že by to ich politické ciele mohlo ohroziť. Obzvlášť to platí o najsilnejších stranách, takzvaných catch-all parties, ktoré majú záujem o všetky sociálne skupiny voličov, a prihlásenie sa k menšine by mohlo škodiť ich sebaprezentácii. Akýkoľvek pokus ich médiami do „coming outu“ dotlačiť – máme aj u nás túto skúsenosť – je porušením základnej novinárskej etiky.

Moderátor Iliev bol síce za svoj počin v istých kruhoch za hrdinu, ale len za cenu poníženia, ktoré v tej chvíli muselo cítiť množstvo iných gejov a lesieb – len preto, že z rozumných dôvodov nedokázali alebo nechceli konať ako on.

Táto udalosť nám ukázala, že jedným z dôsledkov súčasnej mediálne vyhrotenej polarizácie môže byť to, že sexuálne menšiny sa budú cítiť neslobodné vo svojom vlastnom rozhodnutí. Mediálna verchuška im predsa dala jasný rozkaz, aké je pre hrdinského geja to jediné „správne“ konanie. Tomuto režimového rozkazu sa teraz majú všetci homosexuáli podvoliť. Bez ohľadu na ich vlastné pocity. 

Áno, aj slová môžu zabíjať

Pozoruhodné je aj to, ako ľahkovážne liberálne prostredie prehliada nenávistné a agresívne útoky zo svojho vlastného prostredia. Radi hovoria o údajných prešľapoch tých druhých, ale svoje vlastné ignorujú.

Slová sa menia na skutky, slová majú význam, hovorí prezidentka Zuzana Čaputová. Tak si to teda rozoberme, kto tu používa slová s explicitne násilným potenciálom.

Najčerstvejším príkladom je vyjadrenie prominentnej slovenskej progresívnej aktivistky Hany Fábry. Po výrokoch politika v televízii, ktoré pritom neboli v ničom kontroverzné, na sociálnej sieti napísala, že má chuť zohnať si zbraň. V následnej diskusii pod statusom odprisahala, že by v takejto chvíli bola ochotná použiť násilie. Proti politikovi, ktorého úplne legitímny a slušne vyslovený názor sa jej nepáčil.

Mimochodom, keď sme na to upozornili, Fábry sa v diskusnom vlákne pod statusom začala tváriť, že po tej zbrani v skutočnosti túžila preto, aby ju použila proti sebe. Problém je, že táto dodatočná reinterpretácia nijako nezapadá do kontextu.

V súlade s prezidentkinou ideou napísal komentár o tom, ako sú slová a výroky politikov zodpovedné za tragédiu v Teplárni, aj Arpád Soltész. Podobne, ako je Robert Fico zodpovedný za vraždu Jána Kuciaka, analogicky je vraj verejná povaha Igora Matoviča podľa neho zodpovedná za aktuálnu dvojnásobnú vraždu.  

Čosi podobné by sa však dalo vyčítať aj Arpádovi. Keď som si kedysi dovolil napísať kritický článok o ideologizácii Investigatívneho centra Jána Kuciaka, pomenovanom po zavraždenom novinárovi, Arpád ako jeho zakladateľ so svojimi priateľmi na verejne prístupnom fóre diskutovali o tom, akú zbraň a aký kaliber treba použiť na moje odstránenie.

Nie, necítim sa jeho hlúpymi výrokmi ohrozený a Arpádovi som odpustil, hoci som z toho bol vtedy dosť na dne. Chcem upozorniť na iný aspekt. Ak slová podľa týchto ľudí naozaj dokážu zabíjať, prečo proti takýmto excesom vo vlastných radoch nie je liberálne prostredie schopné zakročiť aspoň jednoduchým verejným upozornením?

Žoviálne verejné debaty o potrebe zlikvidovať novinára len preto, že si dovolil byť voči niekomu kritický, je v liberálnom prostredí zjavne niečím normálnym. Arpád je stále prominentým komentátorom liberálnych médií, a hoci v našom prostredí patrí k tomu najneslušnejšiemu a najagresívnejšiemu, Denník N ho dokonca považuje za morálnu autoritu pri téme vhodnosti literatúry pre mládež.

Liberálne prostredie ho nedokázalo dotlačiť ani len k tomu, aby sa ospravedlnil. On sa síce „ospravedlnil“ – ale iba svojím známym za to, že museli čeliť zlyhaniu jeho prchkej povahy. Mňa zároveň vysmial a označil ma za skutočného vinníka jeho zlyhania. Takže som sa stal vinníkom dokonca aj toho, že Arpád so svojou skupinou agresívnych kamarátov žartovali o mojej likvidácii. Arpád bol teda celý čas len obeť.

Namieste je tak dôležitá otázka. Ako sa dá vysvetliť, prečo liberálne prostredie toleruje nenávistné, agresívne a vulgárne excesy vo vlastných radoch? Prečo hlavné liberálne médiá publikujú extrémistických autorov, vo svojich textoch pravidelne hecujúcich do nenávisti, ako sú Michal Havran, Pavol Hardoš či Peter Tkačenko? Prečo médiá podporujú extrémistické akcie, akou je napríklad Homofób roka, zamerané na vyvolávanie nenávisti voči množstvu slušných ľudí za ich legitímne názory?

Odpoveď môže byť jednoduchá, no zarážajúco ju indikuje aj súčasný kontext. V tomto prostredí sa totiž nenávistný boj proti oponentom považuje za „dobro“. Oni sú predsa tí, čo bojujú za lepší svet. A preto oni môžu šíriť nenávisť a keď treba, aj latentne propagovať násilie. V ich svete to nie je prešľap, ale záslužný čin hrdinu, ktorý svojou agresivitou vlastne len bojuje za lepší svet.

Tento prelud je v istom zmysle nástupom na podobnú mentálnu cestu, na ktorej konci sa ocitol aj terorista Juraj K. On vo svojom pomýlenom svete vraj nespáchal zlo – on bol vraj jeho hrdinskou obeťou. Pustiť sa na podobne krivý chodník môže byť cesta do pekla.

To platí pre každého, aj pre duše, ktoré sa cítia podobne osvietené, ako sa cítil on.

Jeden z cieľov Juraja K. bol predsa len naplnený. Dosiahnuť rozkol v spoločnosti. Sám by bol zrejme prekvapený, z ktorej strany sa mu v tom dostalo spojencov.