Vojna na Ukrajine. Konečne vidíme aj dobré nápady

Francúzsky prezident Macron po stretnutí s pápežom prekvapil. Navrhuje, „aby si Spojené štáty sadli za rokovací stôl a podporili mierový proces na Ukrajine“. Pápeža požiadal, aby sa pokúsil presvedčiť amerického prezidenta Bidena o potrebe rokovať s Ruskom. Macron sa s Františkom stretol po mierovej konferencii v Ríme, ktorú organizovala katolícka Komunita svätého Egídia.

Macron vo výzvach na rozhovory s Ruskom nie je sám. Podobné hlasy zazneli aj v Nemecku. Bývalá kancelárka Merkelová tvrdí, že Putina treba brať ako partnera pre rokovania. Zastavenie vojny a politické riešenie konfliktu žiada aj nemecký prezident a časť nemeckej vlády.

Vyzerá to tak, že v Európe konečne silnejú hlasy tých, ktorí požadujú dohody Západu, Ukrajiny a Ruska o ukončení vojny. Dôvody nie sú len morálne, ale aj pragmatické. Konflikt devastuje Ukrajinu, ktorá je odkázaná na miliardové infúzie z EÚ. A obchodná vojna ničí európsku ekonomiku.

Zašlo to tak ďaleko, že Holandsko chystá núdzové plány pre prípadný rozpad eurozóny. Niektorí investori sa zas pripravujú na možný rozklad Európskej únie, ktorá je existenčne závislá od voľného obchodu a prosperity…

Volanie európskych lídrov po rokovaniach s Ruskom je prirodzené.

Na druhej strane Američania a Briti akékoľvek úvahy tohto druhu odsudzujú ako kacírske. Neprijateľné. Téma rozhovorov s Ruskom je pre nich tabu. A nielen pre nich. Vojnovú rétoriku si osvojila aj veľká časť európskych médií, tretieho sektora a európskych politikov s „atlantickým nastavením“. Ich úlohou je poháňať vyzbrojovanie Ukrajiny a blokovať pokusy o prímerie.

Tvrdá línia Američanov a Britov je tiež v istom zmysle prirodzená.

V časoch mieru ich váha v Európe upadala. Nabok ich vytláčala ekonomická spolupráca Nemecka (EÚ) a Ruska. Naopak, v čase hybridných či rovno vojenských konfliktov sú Američania aj Briti rozhodujúcimi hráčmi v Európe. A bývalé západné jadro EÚ sedí v kúte.

Dobrou správou je, že aj v Spojených štátoch sa to už začína lámať lepším smerom. Republikáni žiadajú, aby sa americká vláda a americké tajné služby pri vojenskej pomoci Ukrajine krotili. Najnovšie sa nahlas ozvala aj skupina demokratických kongresmanov: vyzývajú Bidena, aby sa usiloval o rýchly koniec vojny a priame rokovania s Ruskom. Výsledkom má byť širšia európska bezpečnostná dohoda, ktorá by garantovala poriadok v Európe aj suverenitu Ukrajiny.

Samozrejme, stále platí, že o prípadných mierových rozhovoroch musia rozhodnúť v prvom rade Ukrajinci a Rusi. Rovnako však platí aj to, že jednou z rozhodujúcich síl v konflikte sú Spojené štáty a Západ. Kým budú Spojené štáty a Spojené kráľovstvo masívne vyzbrojovať Ukrajincov a blokovať rokovania, ukončenie bojov a dohody budú nemožné.

Videli sme to už na začiatku apríla. Keď Rusi a Ukrajinci smerovali k dohode o prímerí, britský premiér Johnson priletel do Kyjeva a podľa ukrajinských médií presviedčal ukrajinskú vládu, aby s Ruskom nevyjednávala. Inak Západ Ukrajine nedá nijaké bezpečnostné záruky…

Napriek tomu si iniciatíva Macrona zaslúži pozornosť a podporu. Dohody Spojených štátov a Ruska budú skôr či neskôr nevyhnutné. Otázne je len to, koľko krvi a životov dovtedy stratia bojujúce strany.

Zatiaľ však v ceste diplomacie stoja tri faktory. Prvým je agresívna politika Ruska, ktoré od apríla dobylo a anektovalo ďalšie ukrajinské územia.

Druhým je politika ukrajinskej vlády, ktorá sa neobzerá po diplomatoch, ale po zbraniach. Vylúčené nie sú ani provokácie (sabotáže, útoky pod falošnou vlajkou, obvinenia z použitia zbraní hromadného ničenia), ktoré majú zvýšiť bojové nasadenie Západu a EÚ. A zúžiť priestor pre prípadné dohody.

Tretím a veľmi vážnym faktorom je americká politika.

Jeden z amerických exprezidentov to pomenoval tvrdo a presne: zvolení prezidenti Spojených štátov majú často zviazané ruky, veľmi silný vplyv majú bezpečnostné služby, Pentagón, ministerstvo zahraničných vecí, respektíve jedným slovom establišment, ktorý je provojnovo nastavený. Ak chce prezident toto nastavenie prelomiť, musí vyvinúť enormné úsilie (politickú vzburu) s neistým výsledkom.

Exprezidentom, ktorý to pomenoval, bol Obama. Pred ním na podobné problémy narazil Bush. Jeho volebný program bol izolacionistický a mierový. Výsledok bol opačný. Po Obamovi to čakalo Trumpa. Aj on chcel Spojené štáty stiahnuť zo svetových konfliktov a presadiť vo svetovej politike kissingerovský model mocenskej rovnováhy. A ani on v tom veľmi neuspel.

Jednoducho: bezpečnostné služby podporujú konflikty. A úlohou politiky (zvolených lídrov) je tieto konflikty moderovať a krotiť. V demokratických krajinách je to jedna zo zložiek systému bŕzd a protiváh. Silové zložky treba držať pod politickou kontrolou.

Lídri ako Obama aj Trump sa o to aspoň čiastočne pokúšali.

Pokiaľ ide o Bidena, tam nemôžeme očakávať nijaké „enormné úsilie“. Starý pán už vo funkcii len poslušne hibernuje. A nie, príchodom jari sa to nezlepší. Čas nie je jeho priateľ.

Tento faktor zrejme patrí a bude patriť medzi najväčšie problémy pri manažovaní konfliktu. Ukončenie vojny si vyžaduje aktívneho obratného lídra, ktorý by kombináciou sily a diplomacie dokázal dotlačiť k ústupkom Rusko, Ukrajinu, EÚ aj vlastných jastrabov…

Biden taký líder nie je. Je skôr 3D karikatúrou lídra. Presvedčiť ho, aby prevzal mierovú iniciatívu – to asi nedokáže ani Svätý Otec.

Za pokus to ale určite stojí. Lebo to najhoršie, čo môže Európa urobiť, je ďalej plniť bojové úlohy, ktoré ju ničia. A vzorne mlčať.