O čom sa pri spomienke na November mlčí

Na poľské územie priletela spoza východnej hranice raketa a zabila dvoch ľudí. Predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť Krúpa (predtým OĽaNO, teraz SaS) v okamžitej reakcii tvrdil, že ide o útok Ruska voči členskej krajine NATO. Potom prezident  Biden a poľský prezident Duda uviedli, že s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o raketu ukrajinskej protivzdušnej ochrany.

V čase výročia 17. novembra 1989 si položme otázku. Čo by sa stalo, keby to ako prví nepovedali Biden a Duda, ale nejaký obyčajný slovenský politik, poslanec či novinár? Načo taká otázka, však? Veď vieme, čo by sa mu stalo. Bol by zrejme označený za ruského trolla.

Biden za ruského trolla označený nebude. Lebo to je podstata nášho súčasného rozpoloženia tridsať rokov, odkedy nás November vymanil spod vlády hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Dnes platí, že pravda je to, čo hovorí Amerika. Platí aj, že pravda je to, čo hovorí Ukrajina. A ak Ukrajina hovorí opak toho, čo hovorí Amerika, tak pravdu má Amerika a o tom, že Ukrajina pravdu nehovorí, sa nehovorí. To je súčasný prípad, keď prezident Zelenskyj popieral, že by na Poľsko dopadla ukrajinská raketa. Tvrdil, že bola ruská. Minister zahraničných vecí Kuleba označil výroky o ukrajinskom pôvode rakety za konšpiráciu.

Russia now promotes a conspiracy theory that it was allegedly a missile of Ukrainian air defense that fell on the Polish theory. Which is not true. No one should buy Russian propaganda or amplify its messages. This lesson should have been long learnt since the downing of #MH17.

— Dmytro Kuleba (@DmytroKuleba) November 15, 2022

Ukrajinci nám nie vždy hovoria pravdu. Aj to je vec, o ktorej mlčíme. Istý čas sa to dá vysvetliť. Mlčať možno aj z pietnych dôvodov. Rusi vtrhli na Ukrajinu naozaj neoprávnene a ich invázia je neospravedlniteľná. Ukrajincov zahynulo už vyše stotisíc a po bombardovaní infraštruktúry teraz trpia núdzou milióny. Súcítime s nimi, a preto často radšej mlčíme.

Ale nemožno tak robiť donekonečna. Mohli by sme na to sami doplatiť.

Ako sme dnes na tom s tým havlovským „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“? Veď sme sa naučili opäť mlčať a o niektorých veciach nehovoriť. Niežeby nám to niekto zakazoval. Len vieme, že ak hovoriť budeme, budeme obvinení z proruskosti. Môžeme hovoriť až vtedy, keď už o tom hovoria v Amerike. 

Navrhovať rokovanie bojujúcich strán už nie je známkou proruskosti

Na jar tohto roku prebiehali rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom. Skončili sa neúspechom, hoci prezident Zelenskyj sa už vyjadroval pozitívne o možnosti dohody, napríklad o neutralite Ukrajiny. Západné médiá priniesli správu, že dôvodom na ukončenie rokovaní bol tlak Západu.

Odvtedy u nás nastala atmosféra, že navrhovať, aby sa obnovili rokovania, znamenalo vystaviť sa hrozbe obvinenia z proruskosti. Neprijateľné by boli aj také rokovania, v ktorých by nešlo o vzdanie sa Ukrajiny časti svojho územia. Prosto žiadne rokovania, treba bojovať do úplného vyhnania Rusov z Ukrajiny. Vrátane Krymu. A žiadne spochybňovanie realistickosti tohto prístupu. To bola línia hlavného prúdu v politike a médiách.

Zrazu je to inak. Predseda zboru náčelníkov štábov generál Mark Milley pred týždňom uviedol, že Ukrajina by mala s Ruskom rokovať. A že nie je pravdepodobné, že by Ukrajina dokázala vojensky vytlačiť Rusov z celého svojho územia. Ak má pravdu, vyplývalo by z toho, že hnať Ukrajincov do ďalšieho boja znamená ich ďalšie zbytočné umieranie. Ale o tom sa u nás nehovorí.

Médiá priniesli správu, že Bidenov poradca Jake Sullivan cez určité kanály komunikoval s ruskými predstaviteľmi o potrebe zamedzenia rozšírenia vojnového konfliktu.

A v Turecku sa priamo stretli a rokovali predstavitelia ruskej a americkej tajnej služby Patrušev a Burns. Rokovali o hrozbe použitia jadrových zbraní a o amerických väzňoch v Rusku.   

Tak nečudo, že sa už ozval i generálny tajomník NATO Stoltenberg. Vraj vojna sa možno skončí rokovaním. Stoltenberg tiež patrí k tým, čo čakajú na vyjadrenia z Washingtonu.

Navrhovať rokovania už zrazu nie je proruské, už to nie je analógia mníchovskej zrady. Už to nebude označené automaticky za výzvu na kapituláciu Ukrajiny.

Čakáme, čo povie Washington. To je tridsaťtri rokov po Novembri náš spôsob, ako má pravda víťaziť nad lžou.

Neviem, či si uvedomujeme, ako sa správame. Na pamätnej tabuli na Námestí SNP v Bratislave sa píše: „Na tomto mieste sme sa v novembri 1989 rozhodli vziať zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk.“ Áno, tak to bolo. Odňali sme rozhodovanie komunistom, ktorí sedeli na hlavniach sovietskych okupačných tankov. A vzali sme budúcnosť do svojich rúk. Dnes sme náš osud odovzdali do rúk iným a poslušne plníme pokyny. V najvážnejších otázkach vojny a mieru.

Slovne November oslavujeme, ale nesprávame sa ako ľudia Novembra.

V Ankare rokoval Mr. „Najjasnejšia červená čiara“

V Ankare rokoval s Patruševom riaditeľ CIA William Burns. Uvedomujeme si, že to je ten istý Burns, ktorý bol kedysi veľvyslancom v Moskve? Ako veľvyslanec v Rusku v roku 2008, keď bol na samite NATO v Bukurešti daný Ukrajine prísľub členstva v NATO, napísal v správe pre Condoleezu Riceovú, prezidentovu poradkyňu pre národnú bezpečnosť: „Vstup Ukrajiny do NATO  je pre ruskú elitu tou najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Za dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi som nestretol nikoho, kto by Ukrajinu v NATO videl inak ako priamu hrozbu pre ruské záujmy.“

Veď si preložme do priamej reči, čo to znamená „najjasnejšia zo všetkých červených čiar“. Znamená to: „Ak v tom budete pokračovať, v jednej chvíli začneme strieľať.“ A o tom Burns americkú administratívu smrteľne vážne informoval. Keď to dnes niekto pripomenie Američanom a našim politickým a mediálnym elitám, správajú sa ako tie tri opice, čo si zakrývajú oči, uši a ústa. To, že roky robili niečo, o čom mohli a mali vedieť, že to smeruje k vojne, nechcú vidieť ani počuť, ani o tom hovoriť. Znamenalo by to priznať vlastnú spoluzodpovednosť.

Vari Burns rozprával do vetra? Tak prečo je dnes riaditeľom CIA? Prečo je poverený tak delikátnymi úlohami? Ale oni dobre vedia, že Burns netáral, vedia, že všetko je tak, ako Burns predpovedal. A mnohí ďalší to predpovedali tiež.

Treba si pozrieť napríklad video, v ktorom Olexij Arestovič, mediálne druhý najznámejší ukrajinský predstaviteľ, poradca prezidenta Zelenského, hovorí dva roky pred začiatkom vojny jasne: „Cena za vstup do NATO bude veľká vojna s Ruskom.“

Nehovorí sa o tom.

Keď sa má Západ vyjadriť k príčinám vojny, tak ich zamlčí. „Je to zo strany Ruska nevyprovokovaná a neospravedlniteľná vojna,“ povedal americký prezident Biden po začatí ruskej invázie. Že neospravedlniteľná, to hovorí aj autor tohto článku. Rusko mohlo cítiť vzdialenejšiu hrozbu, ale nečelilo zďaleka akútnej hrozbe, ktorá by ho oprávňovala použiť vojenskú silu.

Ale nevyprovokovaná? A čo iné znamenala Burnsova správa spred štrnástich rokov, než to, že  Rusi chápu expanziu NATO na Ukrajinu ako provokáciu? Už som tu písal o správe, ktorú si objednala americká armáda u RAND Corporation v roku 2019. Správa obsahovala návrhy všetkých možných druhov provokácií, ktoré by mohli robiť USA proti Rusku, aby Rusko odpovedalo krokmi, ktoré ho budú vyčerpávať.

A stále platí, fakt provokovania neospravedlňuje každú odpoveď na provokáciu.

Ale o tomto všetkom sa nehovorí. Mlčíme a nechávame sa vtiahnuť do vojny, ktorú sme si neželali a ktorá nie je v našom záujme.

Pôvodné heslá Novembra

Keď sa líder Novembra Václav Havel stal československým prezidentom, v americkom Kongrese vo februári 1990 predniesol prejav, v ktorom hovoril o vízii, ako sa americkí vojaci vrátia z Európy domov „ke svým maminkám“.

Deje sa však roky opak. Ale o tom sa nehovorí.

Vedeli politici, že príde vojna?

Od začiatku zhromažďovania ruských vojsk pri ukrajinských hraniciach a potom po začatí invázie mi neschádza z rozumu otázka. Vedeli všetky tie politické a mediálne elity od Bratislavy po Washington po celé roky, že na expanziu NATO na Ukrajinu príde ruská vojenská odpoveď v podobe vojny?

Ak nevedeli, tak na svoje miesta nepatria. Varovaní sa im dostávalo dosť. Ak vedeli, tak tam tým skôr nepatria.

Niektorí nevedeli či nechceli vedieť, iní tušili, ale mlčali, niektorí to vedeli naisto, ale mlčali tiež. Arestovič to vedel, aj to povedal.

Ale táto otázka sa nekladie.

Potupa Novembra

November 1989 bol pre tisíce ľudí najsilnejším zážitkom v živote a jeho odkazu sa nevzdajú napriek všetkým sklamaniam, ktoré zažili. Patrím k tým ľuďom.

Nechcem tu vymenovávať ďalšie a ďalšie témy, o ktorých nás naša doba núti mlčať pod sankciou vytláčania na okraj. Tých tém je veľa.

Občas zažívam veci, ktoré považujem na skutočnú potupu Novembra. Napríklad, keď čítam webové stránky, ktoré sú prokomunistické, zaváňajú nostalgiou za komunizmom a ktoré sú často dezinformačné, ale zároveň platí, že na nich nájdem aj závažné pravdivé informácie, o ktorých väčšina politikov a médií, hlásiacich sa k Novembru, nikdy nehovorí.

Zdá sa, že vziať svoju budúcnosť do vlastných rúk, je úloha, ktorá sa nikdy nekončí.