Provokácia Ruska

V zásade existujú dve protichodné vysvetlenia, ako sa Spojené štáty dostali do tejto pozície – praktické/naratívne a morálne/psychologické. Prvé predložil profesor zahraničných vzťahov z Chicagskej univerzity John Mearsheimer. Mearsheimer je skeptický voči idealistickým vojenským výpravám, ako bola tá v Iraku, do ktorej zatiahol krajinu George W. Bush v roku 2003. Je skeptický aj voči myšlienke, že Amerika má trvalé morálne záväzky, ktoré presahujú národné záujmy, vrátane spojenectva, ktoré Amerika udržiava s Izraelom v priebehu desaťročí. Mearsheimerovi sa americká stratégia presadzovania práv a demokracie od konca studenej vojny javí ako veľmi hlúpa a sebazničujúca. Na jednej strane si architekti tejto politiky nevážia Mearsheimera – poradci Busha a Trumpa o nič menej ako poradcovia Obamu a Bidena. Na strane druhej mal Mearsheimer počas dvoch desaťročí od invázie do Iraku oveľa častejšie pravdu, ako sa mýlil. Mearsheimer ponúka svoje vysvetlenie ukrajinského konfliktu preplneným prednáškovým sálam temer desať rokov. Jedna prednáška, ktorú mal v Chicagu v roku 2015, a bola zverejnená na YouTube, má už 27 miliónov zhliadnutí.

Impulz, ktorý kulminoval počas vojny v Iraku, sa neskončil tamojším debaklom. Diplomati a odborníci na obranu sa stále pokúšali „šíriť demokraciu“ aj v posledných dňoch Bushovej administratívy. Kľúčový moment podľa Mearsheimera nastal na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, keď americká delegácia predložila vyhlásenie, že Ukrajina a Gruzínsko sa „stanú“ členmi NATO. Nemecká kancelárka Angela Merkelová aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy spoločne varovali Bushovu administratívu pred následkami. "Bola som si istá... že Putin to len tak nenechá," vysvetlila neskôr Merkelová. "Z jeho pohľadu by to bolo vyhlásenie vojny."

Viac Američanov, než sa to odvážilo povedať, cítilo to isté. Mearsheimer cituje Williama Burnsa, vtedajšieho veľvyslanca USA v Moskve, momentálne riaditeľa CIA za vlády prezidenta Bidena. Burns vtedy poslal diplomatickú zvodku (memo) ministerke zahraničných vecí Condoleezze Riceovej:

„Vstup Ukrajiny do NATO je najjasnejšia zo všetkých červených línií pre ruskú elitu (nielen Putina). Za viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od hlupákov v temných zákutiach Kremľa až po Putinových najostrejších liberálnych kritikov, som ešte nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO považoval za niečo iné ako priamu výzvu ruským záujmom. NATO by bolo vnímané ako strana, ktorá hodila Rusku strategickú rukavicu. Dnešné Rusko odpovie. Rusko-ukrajinské vzťahy sa dostanú na bod mrazu. Vytvorí to úrodnú pôdu pre ruské zásahy na Kryme a na východnej Ukrajine.“

Rusku nikdy nechýbala výhovorka pre zasahovanie do Ukrajiny. Ukrajinci sú starý národ. Ale podobne ako Kurdi obývajú nebezpečnú časť sveta a počas väčšiny svojej modernej histórie neboli schopní založiť skutočný národný štát. Za komunizmu sa Ukrajina stala jednou zo sovietskych socialistických republík. Bola to administratívna štátnosť, nie skutočná suverenita. Napriek tomu to bolo lepšie ako to, čo dostali v desaťročí po páde komunizmu. Životná úroveň klesla o 60 percent. Korupcia stúpla na v Európe výnimočnú úroveň.

Kultúrne hranice medzi Ruskom a Ukrajinou boli vždy nejasné. Sú to bratské národy a úhlavní nepriatelia. Zdá sa, že sú to entity, pre ktoré bolo vymyslené slovo frenemy (priateľ-nepriateľ). V mnohých častiach krajiny – najmä na krymskom polostrove s jeho prístavmi a stáročnými ruskými námornými základňami a vo východnej banskej a výrobnej oblasti zvanej Donbas – sa ľudia cítia byť viac Rusmi, ako Ukrajincami. V roku 1944 Stalin skomplikoval situáciu (alebo ju - podľa svojich predstáv - zjednodušil), keď deportoval moslimských Tatárov, ktorí tam po stáročia bývali, a to predovšetkým na Kryme. Ruština bola po celé generácie lingua franca obchodu a kultúry na Ukrajine – hoci jej verejné používanie je od roku 2014 potlačené.

Bol to prelomový rok. Ukrajinskí diplomati rokovali o „dohode o pridružení“ k Európskej únii, ktorá by vytvorila užšie obchodné vzťahy. Rusko predčilo EÚ vlastnou dohodou, ktorá zahŕňala stimuly pre Ukrajinu vo výške 15 miliárd dolárov. Prezident Viktor Janukovyč ju podpísal. Na hlavnom kyjevskom námestí Majdan a v mestách po celej krajine vypukli protesty podporované Spojenými štátmi. Podľa prejavu vysokej predstaviteľky ministerstva zahraničných vecí Victorie Nulandovej z roku 2013, USA dovtedy minuli 5 miliárd dolárov na ovplyvnenie ukrajinskej politiky. Rusko považovalo túto činnosť za financovanie podvracania a revolty. Ako každá ukrajinská vláda od konca studenej vojny, aj Janukovyčova vláda bola skorumpovaná. Na rozdiel od mnohých iných vlád v regióne, bol ale Januovyč zvolený legitímne. Keď si streľba neďaleko Majdanu v Kyjeve vyžiadala desiatky mŕtvych demonštrantov, Janukovyč utiekol z krajiny a Spojené štáty zohrali ústrednú rolu pri zostavovaní nástupujúcej vlády.

Miešanie sa do životne dôležitých ruských záujmov na prahu Ruska sa ukázalo byť nebezpečnejšie ako reči o demokracii. Namiesto toho, aby sa Rusko prizeralo ako sa rusofónny a proruský región Krym premení z ruskej námornej pevnosti na americkú, ho Rusko napadlo. „Prevzalo“ by mohlo byť lepšie sloveso, pretože v dôsledku vojenskej operácie nedošlo k žiadnej strate na životoch. Či už bolo ruské prevzatie reakciou na americké pohyby, alebo nevyprovokovanou inváziou, jedna vec bola jasná: Z pohľadu Ruska bolo potenciálne odovzdanie ukrajinského Krymu pod kontrolu NATO vážnejšou hrozbou pre jeho prežitie v roku 2014, ako bol napríklad islamský terorizmus pre Ameriku v rokoch 2001 alebo 2003. Európski a čiernomorskí susedia Ruska mali tendenciu považovať Krym za de facto súčasť Ruska, lebo chápali, že ​​Rusko bude konzekventným spôsobom reagovať na akýkoľvek pokus vybojovať si ho späť. Tak sa, z väčšej časti, správali aj Spojené štáty. Minské dohody, podpísané Ruskom a Ukrajinou, mali zaručiť jazykovú a politickú autonómiu v kultúrne ruskom Donbase. (Rusko považuje porušenie týchto dohôd za casus belli.)

Každý, kto sledoval prvý „impeachment“ (pokus o odvolanie) Trumpa v roku 2019, vie, že politika USA voči Ukrajine – a ľudia, ktorí ju vykonávali – sa medzi Obamovou a Trumpovou administratívou vo svojej podstate nezmenili. Prostredníctvom stabilných dodávok zbraní a vojenského know-how sa nefunkčný štát z roku 2014, bránený skupinkou chuligánov a milícií, ktoré sponzorovali oligarchovia, premenil do roku 2021 na tretiu najväčšiu armádu v Európe, plne informačne previazanú s armádou Spojených štátov. Ukrajinu so štvrť miliónom mužov v zbrani prekonalo len Turecko a Rusko. Skutočná zmena (ceasura) neprišla s Trumpovým príchodom, ale s jeho odchodom. V prvých týždňoch roku 2021 Joe Biden zaviazal svoju administratívu k podstatne agresívnejšej ukrajinskej politike. Dňa 10. novembra 2021 Blinken podpísal „strategické partnerstvo“, ktoré nielen potvrdilo záväzok Bushovej administratívy prijať Ukrajinu do NATO, ale tiež znovu otvorilo sporné otázky suverenity vrátane strategicky dôležitého, kultúrne ruského Krymu.

Mearsheimerov popis udalostí v prednáške vrcholí implicitnou otázkou: Čo ste si asi mysleli, že Rusko urobí?

Putin a straníckosť

Samozrejme existuje aj iné vysvetlenie, morálne/psychologické vysvetlenie, ktoré predložila Bidenova administratíva a jej obhajcovia. Od Mearsheimerovej správy sa nelíši až tak vo faktoch, ako skôr v prisúdení morálnej viny. V tomto výklade podnetom k vojne nebolo americké zasahovanie, ale nevyspytateľné správanie ruského prezidenta Vladimira Putina.

Určite neurobíme chybu, ak sa bližšie pozrieme na Putina. Od nástupu k moci v roku 2000 bol jednou z určujúcich politických osobností našej éry. Na jednej strane sa mu podarilo ak nie poraziť mafie, ktoré prevzali „privatizáciu“ sovietskeho hospodárstva za Borisa Jeľcina, potom aspoň oslabiť ich vplyv na štát a do istej miery ich prinútiť ako tak sa zodpovedať pred zákonom, čo je výsledok, ktorý sa napríklad lídrom Ukrajiny nepodaril. Oživil ekonomiku, v ktorej priemerná dĺžka života klesla na úroveň Bangladéša, a niekoľko rokov stál na čele Ruska, ktoré bolo vo väčšine ohľadov najslobodnejšie za uplynulé storočie. Na druhej strane to bolo Rusko, v ktorom boli napádaní a vraždení nepriatelia režimu, či doma, alebo v zahraničí. Či už je Putin osobne zodpovedný za tieto vraždy, alebo nie, sú škvrnou na jeho režime.

Putin mal iste dôvody želať si, aby Ukrajina zostala v ruskej sfére vplyvu. Ale vo väčšine západných správ o tom, čo viedlo k invázii na Ukrajinu vo februári tohto roku, sú tieto dôvody prezentované ako psychopatologické, nie geostrategické. Putin vystupuje ako Hitler. Chce obnoviť Sovietsky zväz. Alebo cárske impérium. Jazdí na koni s odhalenou hruďou. „Dostáva podporu, pretože je vnímaný ako silný muž,“ napísal Francis Fukuyama na svojom blogu v marci. "Čo môže ponúknuť, ak raz preukáže neschopnosť a je zbavený svojej donucovacej sily?" „Bol ku mne veľmi sexistický,“ spomínala v rozhovore pre Financial Times Hillary Clintonová a skepticizmus Henryho Kissingera k politike Bidenovej administratívy voči Ukrajine vysvetlila poznámkou: „Veľmi si cení svoj vzťah s Putinom.“ Aj na Capitol Hill sa Putin stal symbolom a zámienkou pre stranícke politické manévrovanie, najmä pri Muellerovom vyšetrovaní údajnej tajnej dohody medzi Ruskom a Trumpovou kampaňou v roku 2016.

Najhoršie na tomto psycho-moralizujúcom prístupe k rusko-ukrajinským záležitostiam je však to, že produkuje zlé zahraničnopolitické myslenie. Vyplýva z neho, že keď raz vysvetlíte Putinovu osobnosť, vojna vlastne nie je o ničom – prinajmenšom o ničom politickom. A ak je vojna o ničom, potom nie je potrebné uvažovať o tom, čo k nej viedlo alebo kam by mohla smerovať.

Málo ľudí venovalo pozornosť tomu, ako rýchlo sa ukrajinská spoločnosť vyvíjala od protestov na Majdane. Sociológ Volodymyr Iščenko v nedávnom rozhovore pre New Left Review opísal mocenský blok, ktorý nedávno vznikol a spájal ukrajinských globalizujúcich sa oligarchov, západom financované progresívne nadácie a ukrajinských nacionalistov. Tí naposledy menovaní boli za roztrhanie Minských dohôd a vytrhnutie ruských koreňov z ukrajinského verejného života a vysokej kultúry, pričom na Ukrajine chceli zachovať tvrdú formu politickej korektnosti. Po roku 2014 sa podľa Iščenka „široká škála politických pozícií podporovaných veľkou menšinou, niekedy dokonca väčšinou, Ukrajincov – suverenisti, budovatelia štátu, neliberáli, ľavičiari – spojila dohromady a bola označená za ‘proruský‘ naratív“, pretože spochybňovala dominantné prozápadné, neoliberálne a nacionalistické diskurzy v ukrajinskej občianskej spoločnosti. Tí, ktorí zastávajú takéto názory, sa často cítili vytlačení z verejného života.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelensky, ktorý je dnes symbolom rozhodného protiruského odporu, prešiel sám premenou. Vplyvný ukrajinský herec a televízny producent v roku 2019 výrazne vyhral vďaka prísľubu, že urobí život na východe Ukrajiny, kde boli ľudia priateľsky naladení k Rusku, tolerovateľným. Jeho popularita podľa Iščenka rýchlo erodovala a krátko po inaugurácii Bidena začal Zelenskyj cenzurovať rusofilné kanály, webové stránky a weblogy.

Aleksej Arestovyč, mladý polyhistor, ktorý patrí medzi Zelenského najbystrejších a najvýraznejších politických poradcov, už roky presadzuje myšlienku, že vojna s Ruskom je nevyhnutná a že môže byť dokonca v záujme Ukrajiny. Arestovyč verí, že Putin má dlhodobý plán na obnovu niečoho podobného Sovietskemu zväzu, a že „ak nevstúpime do NATO, potom je s nami koniec“. V roku 2019 istému novinárovi povedal, že „cenou za vstup do NATO bude veľká vojna s Ruskom“.

Zrátať si, aká veľká táto vojna bude, je kľúčom k tomu, aby sme zistili, čo by mal Západ robiť ďalej.

Historické miesto obratu

Tí, ktorí podporujú väčšiu úlohu Západu pri podpore Ukrajiny, často vyjadrujú svoj postoj vo forme otázky: Ak by raz získal Putin kontrolu nad Ukrajinou, prečo by sa tam mal zastaviť? Otázka má jednoduchú odpoveď: Pretože vie niečo o histórii a vie počítať. Nemá zbrane. Nemá vojakov. Putin napadol Ukrajinu so 190 000 mužmi. To je len o niečo viac ako 170 000 sovietskych vojakov, ktorí zahynuli – a neuspeli – pri pokuse dobyť mesto Charkov v roku 1942. V druhej svetovej vojne sa odohrali štyri bitky o Charkov a Charkov bol iba jedným z miest, o ktoré sa bojovalo.

Poltava, Sevastopoľ, zrážky Nemecka na ceste do Stalingradu a Kurska... Ukrajina bola vždy potenciálne najnásilnejším miestom na svete. Ako napísal stratég Halford Mackinder na prelome 20. storočia, „európska civilizácia je vo veľmi reálnom zmysle výsledkom sekulárneho boja proti ázijskej invázii“. Ukrajina je miesto, kde môžu byť tieto invázie zastavené kombináciou širokých, ubrániteľných riek a masívnej naverbovanej armády. Vojny, ktoré sa tam vedú, majú tendenciu byť svetovými vojnami. Preto Mackinder nazval túto časť sveta „Geografickým miestom obratu dejín“. Bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski použil rovnakú metaforu po studenej vojne na opis Ukrajiny vo svojej knihe Veľká šachovnica (1997). "Bez Ukrajiny," napísal, "Rusko prestáva byť euroázijskou ríšou."

Zdá sa, že zmenšovanie rozmerov Ruska je prvoradým vojnovým cieľom Ameriky. Je to riskantný cieľ. Západní lídri s ambíciou priviesť Európu k bránam Moskvy, priviedli niekedy bojovníkov z euroázijských stepí do ulíc Paríža a Berlína.

Už viac ako storočie vstupujú Spojené štáty do svetových konfliktov ako tertius gaudens. Keď dvaja protivníci vykrvácajú a navzájom sa vyčerpajú, je možné získať veľké výhody s relatívne malým výdajom krvi a finančných nákladov. V tomto prípade USA vkladajú celý svoj príspevok do ukrajinského vojnového úsilia v peniazoch, zatiaľ nič z toho v krvi. Popri výzbroji a výcviku poskytnutých za posledných osem rokov, poskytli Američania Ukrajine za posledných šesť mesiacov moderné zbrane v hodnote 50 miliárd dolárov. Od začiatku vojny Spojené štáty poskytli aj informácie o cieľoch pre útoky dronov na ruských generálov a raketové útoky na ruské lode.

Americký prístup je spojený so zjavnými morálnymi pokušeniami. Nebezpečenstvo je tradične prepojené so svedomím, aby tým odrádzalo štátnikov od prehnaných nárokov. Každý štátnik, ktorý má ambíciu ovládať, drancovať alebo poučovať iných ľudí, skôr či neskôr stojí pred otázkou, koľko synov vlastného národa je ochotný na tento účel obetovať. Za posledné štvrťstoročie boli Spojené štáty americké schopné viesť významné vojny, v ktorých ale nevystavili mnohých svojich mladých ľudí do priamej paľby. Význačná bola v tomto smere jediná predchádzajúca medzištátna vojna vedená na európskom kontinente od druhej svetovej vojny. Vojna v Kosove v roku 1999 bola americká letecká kampaň proti Srbsku, ktoré malo nedostatočnú protivzdušnú obranu. Americké lietadlá dokázali bombardovať Belehrad celé týždne, pričom neutrpeli žiadne straty. Krajina, ktorá môže viesť vojny za týchto podmienok, má slobodu viesť vojny prakticky o čokoľvek.

Vojna na Ukrajine je však zvláštna. Americká imunita pred nebezpečenstvom môže byť iluzórna. Technologický pokrok nebadateľne narušil dlhotrvajúci rozdiel medzi podporou bojovníka a vstupom do samotného boja v úlohe bojovníka. V júni začali USA poskytovať Ukrajine počítačovo cielené raketové delostrelecké systémy M142 HIMARS, ktoré predstavujú problém v akútnej forme: úloha technológie pri smrteľnosti zbrane narástla do bodu, keď je úloha ľudského bojovníka relatívne zanedbateľná. Stretnutie s mečom je stretnutie so šermiarom. Stretnutie so šípom je stretnutie s len o niečo vzdialenejším lukostrelcom. Ale stretnutie s raketou M31 vypálenou z odpaľovacieho zariadenia HIMARS je stretnutím s konglomerátom General Dynamics. A je to ľudský bojovník, ktorý je úložiskom všetkých túžob, ktoré treba obhájiť, a obetí, ktoré sú slobodne prijímané, a ktoré posväcujú vojnu ako príčinu. S pokročilými zbraňami tam vojak, ktorý zbraň obsluhuje, takmer nemusí byť. To znamená, že v tejto zástupnej vojne medzi Ruskom a Spojenými štátmi nemusí byť Ukrajina. Pri týchto delostreleckých útokoch HIMARS, pri dronových atentátoch na ruských dôstojníkov, pri potápaní námorných lodí pokročilými raketami sú to Spojené štáty, nie Ukrajina, kto sa stal protivníkom Ruska na bojisku.

Ponuka generálneho riaditeľa SpaceX Elona Muska na začiatku vojny poskytnúť Ukrajincom satelitný komunikačný systém Starlink bola opísaná v západnej tlači prakticky ako akt filantropie. V júni politický konzultant Ian Bremmer nazval SpaceX, Microsoft a Google „doslovnými bojovníkmi vo vojne“ a dokonca povedal, že má nádej vo svet, ktorý vytvárajú. Poznamenal, že korporácie a banky majú „o dosť väčší vplyv pritom, aký bude globálny názor na klímu než ktorákoľvek vláda." Ale tento úplne nový svet nebude stabilný. „Doslovný bojovník“ je legitímny cieľ. V Číne údajne Ľudová oslobodzovacia armáda študuje „metódy mäkkého a tvrdého zabíjania“ na zničenie systému Starlink. Ba čo viac, ak má entita „oveľa väčší vplyv“ na politické otázky ako vláda, potom je vládou, bez ohľadu na to, ako ju nazývate, a pravdepodobne vláda, ktorá je tým nebezpečnejšia a nezodpovednejšia za to, že je schopná predstierať, že je niečím iným. Je tu veľa otázok, ktoré ani neboli nastolené, nieto ešte riešené.

Nová ekonomická vojna

Americkí tvorcovia politiky si vybrali tento moment na spustenie podobne nového systému ekonomickej vojny, od ktorého očakávajú, že bude rovnako účinný ako boj na bojisku, pričom nevyvolá žiadne ťažké pocity z bojovania v teréne.

USA prerušili všetky ruské dovozy energie a povzbudili svojich európskych spojencov, zatiaľ len s obmedzeným úspechom, aby urobili to isté. Celý balík sankcií má byť bezprecedentne deštruktívny. Námestník amerického ministra financií Adewale Adeyemo, hlavný predstaviteľ administratívy pre sankcie, hovorí, že príkaz prezidenta Bidena je „uistiť sa, že maximalizujeme bolesť pre Rusko... degradujeme ruské kapacity výroby energie“, aby sme ich „ďalej vyhladovali od zdrojov, ktoré potrebujú na vedenie takých vojen, aké vedú dnes." Francúzsky minister hospodárstva Bruno LeMaire dodáva: "Vyvoláme kolaps ruskej ekonomiky."

Sankcie vždy spôsobujú najhoršie škody nie lídrom spoločnosti, ale obyčajným ľuďom. V sankčnom režime sa vyhladovanie ľudí „od zdrojov“, ako to hovorí Adewale, zvyčajne robí tak, že ich vyhladujete, bodka. Preto sa blokády tradične považujú za akt vojny. Ak je niečo účinnejšie ako zbraň, potom to je zbraň. Aby sankcie fungovali efektívne, je potrebné, aby boli uvalené na krajinu, ktorá je dostatočne demokratická, aby cieľová populácia dala svoje vlastné nepohodlie pocítiť svojej vláde. Táto populácia musí byť tiež rezervovaná k mimovoľnému vlastenectvu – inak sa sankcie zvrátia a posilnia morálku nepriateľa. Inými slovami sankcie fungujú najlepšie tam, kde je etický argument pre sankcie najslabší. Tieto praktické dilemy a morálne paradoxy sa objavujú znova a znova vždy, keď sa navrhujú sankcie, či už na Kubu, Irán alebo Irak.

To, čo je na týchto amerických sankciách nové a bezohľadné, je hrozba, ktorú nepredstavujú pre Rusko, ale pre Spojené štáty. Bidenova administratíva zneužíva – a tým podkopáva – americkú pozíciu správcu globálnej ekonomiky.

Finančné zbrane, tak ako bojové zbrane, menia svoj charakter, pretože sa stávajú technologicky vyspelejšími. Kedysi nebolo možné uvaliť nepriepustné finančné embargo. Teraz však zbraň existuje a Spojené štáty, ktoré nedostali riadny výcvik v jej používaní, s ňou mávajú ako opilec v bare. V máji bolo Rusko na naliehanie Američanov odrezané od súkromného, no univerzálneho bruselského systému SWIFT, ktorý sa za posledných 50 rokov stal diaľnicou medzinárodných bankových prevodov a platieb. Neskôr v tom istom mesiaci ministerstvo financií Janet Yellenovej zmrazilo všetky platby Ruska svojim americkým držiteľom dlhopisov a koncom júna vyhlásilo, že Rusko je v platobnej neschopnosti – čin regulačného šikanovania, ktorý nijako nepošpiní skutočnú úverovú dôveryhodnosť Ruska, ale pošpiní povesť integrity Spojených štátov amerických ako neutrálneho regulátora globálnej ekonomiky.

Spojené štáty viedli sedem západných krajín pri zmrazovaní rezerv v tvrdej mene ruskej centrálnej banky – zhruba 284 miliárd dolárov. Podobné veci sa robili už predtým – Spojené štáty zmrazili iránske aktíva po revolúcii v roku 1979 a väčšinu z nich uvoľnili o dva roky neskôr. (Istá suma zostala nezaplatená až do dohody Baracka Obamu s Iránom v roku 2016.) Po ústupe USA z Afganistanu v roku 2021 Bidenova administratíva zmrazila rezervy krajiny vo výške siedmich miliárd dolárov – a potom polovicu z nich vyčlenila ako fond, ktorý by mohol použitý pre súdne procesy na odškodnenie spojené s útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra.

Opatrenia proti Rusku však majú bezprecedentný rozsah. Prezident Biden a minister zahraničných vecí Blinken deklarovali ochotu zadržať tie stovky miliárd, aby „obnovili Ukrajinu“. Spojené štáty dlho žili z „prehnanej výsady“ svojej rezervnej meny a svojej úlohy globálneho regulátora prvej inštancie. Ani jedno z toho neprežije dlho, ak Spojené štáty budú spravovať svetové aktíva nedôveryhodným spôsobom.

Napriek tomu, že má vo svojich najvyšších radoch bankárov ako Adeyemo sa zdá, že Bidenova administratíva na to zabudla. Zdá sa, že verí, že urážky a nepríjemnosti, ktorým je Rusko vystavené, sa len tak vsiaknu. Nevsiaknu, aj keby Rusko malo tú najlepšiu vôľu na svete. Akonáhle boli jeho dolárové rezervy zadržané a Rusko bolo odrezané od všetkých prostriedkov prevodu peňazí a platenia svojich dlhov v dolároch, požiadalo Rusko o platbu v rubľoch od krajín, kam vyváža plyn. Európski členovia G7 – skupiny najbohatších západných demokracií – označili požiadavku za „neprijateľnú“ a za „ozbrojenie“ energetických zdrojov. Ako však môže podnik prijať platbu v mene, ktorú nesmie minúť? Európa rýchlo, aj keď potichu, súhlasila.

Ľudia, ktorí tvoria politiku USA voči Ukrajine, boli zjavne neschopní domyslieť veci až do tohto bodu. Namiesto toho, aby Rusi prosíkali o návrat do globálneho finančného poriadku pod vedením USA, sa snažia vybudovať nový poriadok s novými partnermi. Majú šancu to dokázať. V prejave na júnovom ekonomickom fóre v Petrohrade sa Putin sťažoval, že zhruba 10 biliónov dolárov, ktoré musí každá obchodujúca krajina držať v dolárových a eurových menových rezervách, sa znehodnocuje o 8 percent ročne infláciou v USA. "Navyše," povedal, "môžu byť kedykoľvek skonfiškované alebo ukradnuté, ak sa Spojeným štátom nepáči niečo v politike zainteresovaných štátov." Putin vyzval na nahradenie systému SWIFT. „Vývoj pohodlnej a nezávislej platobnej infraštruktúry v národných menách je pevným a predvídateľným základom na prehĺbenie medzinárodnej spolupráce,“ povedal. Až donedávna by takýto apel bol bez odozvy. Tentoraz to tak nebolo.

Moc a vplyv

Z vojny na Ukrajine môžu vzniknúť komplikácie a eskalácie. Človek sa toho bojí. Doteraz však najdôležitejším svetovo-historickým dôsledkom vojny bolo zlyhanie USA zhromaždiť kritický počet toho, čo zvykli nazývať „svetovým spoločenstvom“, aby odrazili ruskú konkurenciu svetového systému vybudovaného Američanmi.

Čiastočne je skvelý príbeh, ktorý vidíme, naplnením predpovede, ktorú ľudia robili už celú generáciu: moc a vplyv sa presúvajú zo Spojených štátov a Európy do Ázie. V 90. rokoch, keď Spojené štáty americké vnucovali svoju vôľu Iraku a Kosovu, tvorila skupina G7 70 percent svetovej ekonomiky. Dnes tvorí 43 percent. India a Čína sú obrovské importujúce trhy pre ruskú ropu a plyn. Je jasné, prečo by Rusko chcelo predávať Indii a Číne. Zložitejšou otázkou je, prečo by India (potichu) a Čína (explicitne) podporovali Rusko proti tomu, čo americkí progresívci nazývajú „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“.

V roku 2020 uskutočnila Körberova nadácia so sídlom v Hamburgu prieskum medzi dospelými Nemcami vo veku 20 až 30 rokov a zistila, že 46 percent podporuje užšie väzby medzi ich krajinou a Čínou oproti iba 35 percentám tých, ktorí volali po užších vzťahoch so Spojenými štátmi. V Taliansku 36 percent dospelých chcelo väzby s Čínou oproti iba 30 percentám s USA. Rozdiel môže odrážať to, že Spojené štáty sú na medzinárodnej úrovni policajnou mocnosťou. USA si nielen nárokujú úlohu v blízkom zahraničí Ruska; pred ôsmimi rokmi pohrozili bojkotom ruských olympijských hier z dôvodu jeho zákonov o výučbe sexuálnej výchovy pre školákov. Napríklad Čína takéto hrozby bojkotom nerobila. Po Brexite sa Británia snaží upraviť obchodný režim s Írskom, ktorý je stanovený v Severoírskom protokole. Bidenova administratíva a Nancy Pelosiová ich varovali pred následkami, ak tak urobia. Ďalším príkladom je India, ktorá si nemyslí, že britsko-írske vzťahy sú jej záležitosťou.

Spojené štáty, garant ekonomického poriadku, sa začali mylne zamieňať za vyhlasovateľa medzinárodného práva, ktorý je schopný kedykoľvek zaradiť akúkoľvek krajinu do postavenia medzinárodného vyvrheľa. Súperiace veľmoci vidia, že Spojené štáty sa aktívne zapájajú do ich podkopávania a niekedy majú pravdu. Začiatkom júna sa Wall Street Journal zaoberal pokusmi obchodnej tajomníčky Giny Raimondovej vyjednať takzvaný Indicko-pacifický ekonomický rámec (IPEF) s niekoľkými východnými krajinami s výnimkou Číny. Spojené štáty údajne ponúkli svojim obchodným partnerom málo, určite nie otvorenie domácich trhov v USA. V skutočnosti ak čítame medzi riadkami Raimondovej vysvetlenia, delegácia USA sa menej zaujímala o obchodnú dohodu ako o trestný zákonník, ktorý by sa dal použiť proti Číne:

Namiesto toho, aby jednostranne zakázali vývoz americkej technológie do Ruska pre jeho inváziu na Ukrajinu, USA „presvedčili ďalších 36 krajín, aby s nami zosúladili svoje vlastné kontroly vývozu,“ povedala Raimondová. To by podľa nej mohol byť model pre IPEF. „Budeme viesť rokovania o kontrole vývozu polovodičov. Bolo by veľmi účinné, keby sme mali niekoľko krajín v tomto regióne, ktoré by s nami zosúladili svoje vlastné systémy... Ak by sa stalo niečo ako [ruská] invázia, mohli by ste so svojimi spojencami rýchlo postupovať tak, ako sme to urobili pri situácii v Rusku.“

Áno, Západ „rýchlo zakročil“ proti Rusku, ale po šiestich mesiacoch sa tieto kroky zdali prekvapivo neúčinné. Dôvodom je, že bez ohľadu na to, kam umiestnite oporný bod a páku, Rusko, Čína a India sú teraz spoločne príliš veľa na to, aby ich mohli Spojené štáty zdvihnúť. Je možné ponúknuť stimuly, aby jedna krajina prerušila solidaritu s ostatnými dvoma. Ale spolupracovať by bola hlúposť za akýchkoľvek podmienok. Napokon krajina, ktorá si dovolí byť takto izolovaná Spojenými štátmi, zvyšuje riziko, že sama bude vystavená mediálnej a bojkotujúcej kampani ničenia, ako je tá, ktorej sme teraz svedkami v prípade Ruska. Niekoľko slov o stave Ujgurov, niekoľko slov o hinduistickom nacionalizme a USA môžu spustiť celú túto mašinériu ekonomického ničenia proti Číne alebo Indii. Vedia to aj oni. Taliansky spisovateľ Marco D'Eramo povedal, že po telefonáte medzi Bidenom a Si Ťin-pchingom z 18. marca jeden čínsky moderátor žartoval, že Bidenov odkaz bol: „Môžete mi pomôcť bojovať proti vášmu priateľovi, aby som sa mohol neskôr sústrediť na boj s vami?“

Pokus o izoláciu Ruska od amerického svetového systému mal pozoruhodný nezamýšľaný dôsledok – možné založenie alternatívneho svetového systému, ktorý by odobral moc tomu existujúcemu. Pred dvadsiatimi rokmi, za Georgea W. Busha, Spojené štáty odstránili iracký odstrašujúci prostriedok zo susedstva Iránu, čím Irán za noc premenili na regionálnu mocnosť. Tento rok, za Joea Bidena, Spojené štáty dali Číne dar ruských vývozných potravinových a nerastných zdrojov. Prejavujeme úplnú genialitu v identifikácii nášho najnebezpečnejšieho vojenského protivníka a v riešení jeho najnaliehavejšej strategickej výzvy. Čína teraz spozornela. Joe Biden tvrdí, že akékoľvek zaváhanie v otázke vyhladenia Ruska bude Čína chápať ako zelenú pre Tajvan. Možno má pravdu, ale americké riadenie situácie na Ukrajine za posledné desaťročie predstavovalo dostatočné povzbudenie.

Predstavitelia administratívy často opisujú ruskú inváziu na Ukrajinu ako vojnu voľby. Aj keď to mohla byť pravda na začiatku, teraz to tak nie je. Vladimir Putin a Rusko, ktorému vládne, nemôžu prestať bojovať. Pokiaľ sú Spojené štáty zapojené do vyzbrojovania ruských nepriateľov a do bankrotu jeho občanov, celkom správne veria vo vojnu o prežitie svojej krajiny. Spojené štáty, zatiaľ menej krvavým spôsobom, sú tiež zapojené do vojny, ktorú si zvolili, ale z ktorej nemôžu odísť – v tomto prípade zo strachu z podkopania medzinárodného systému, z ktorého čerpali svoju moc a prosperitu za posledné tri štvrtiny storočia.

Terajšia chvíľa sa môže zdať nesprávnou na uzavretie mieru. Ale len zriedkavo vo vojnách, ako je táto, sú vyhliadky na mier časom priaznivejšie.

Text pôvodne vyšiel v Claremont Review o Books, vychádza s láskavým zvolením vydavateľa.