Orbánov šál a naše Uhorsko

Keďže sa to z času na čas opakuje, nemusí to byť dráma. Napokon, sté výročie Trianonu sme v strednej Európe prežili bez veľkého rozruchu. Zároveň platí, že nad týmito epizódami netreba len tak mávnuť rukou. Vyplývajú z toho aj pre nás nejaké úlohy.

Orbán niečo môže získať, ale aj stratiť

Orbánovo gesto bolo na úrovni signálu, ktorý môže autor gesta vykladať, ako sa mu to hodí. Ak sa mu to hodí, môže sa prekvapene tváriť, že komu môže prekážať historická mapa štátu, ktorý tu existoval tisíc rokov, či už samostatne alebo ako súčasť Rakúskej a neskôr Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tak nejako sa to snažil aj Orbán zahrať do autu. Vraj aj Maďari v zahraničí fandia maďarskému futbalovému tímu, tak preto tá mapa. Celkom to nesedí. Maďari v zahraničí predsa žijú i mimo územia bývalého Uhorska. Tých prečo z fandenia vynechal? Asi to teda myslel trochu inak, než hovorí.

A vieme, že to bol signál dovnútra krajiny, k časti jeho voličov. Aby si vysvetlili jeho signál tak, ako sa to žiada im. Ako potvrdenie oprávnenosti ich pocitu historickej krivdy.

Možno si ich tým získa. Zaplatí však zníženou ochotou možných zahraničných spojencov podporiť ho v niektorých politických krokoch na európskej úrovni. Slovenskí konzervatívci boli v minulosti s Orbánom v konflikte pre podobné signály, ako vysielal teraz. Zároveň však oceňujú napríklad jeho odpor voči inštitúciám EÚ, ktoré sa snažia indoktrinovať strednú Európu ideológiou LGBT. Orbán potrebuje spojencov a nemá ich nazvyš. Dlhodobo sa mu politicky darí a takí politici sa zvyknú v závere kariéry nepríjemne pošmyknúť, lebo podľahnú prílišnej sebadôvere. Tak nech si dá pozor, aby sa neocitol sám.

Čo s tým urobíme my, Slováci?

Slovenská politika reaguje na tieto epizódy protestnými vyhláseniami. Nič proti nim. Mali by sme však zamyslieť nad prehĺbením nášho politického myslenia, ktorým chceme maďarskej politike čeliť. Nemali by sme podľahnúť pokušeniu upadnutia do nepriateľstva. Ako som napísal dávnejšie na Štandarde, s Maďarskom nás čaká ako toto ťahavé napätie, o ktorom hovoríme, tak i spolupráca.

Čo teda robiť?

Na vyriešenie problému je potrebné mať silu. Byť silný. A teraz nemám na mysli len silu vojenskú. Tá by mala byť vždy samozrejmosťou. Dôležitá je vnútorná sila vyplývajúca zo sebadôvery.

Máme ju?

Ak ju nebudeme mať, hrozí, že naše reakcie pri podobných epizódach budú trochu nervózne.

Problém je však hlbší.

Čo je na mape Uhorska v poriadku a čo nie

Rozlišujme, čo je na mape Uhorska v poriadku a čo nie. Občas sa stretávam medzi Slovákmi so znepokojením, keď len zbadajú, že na maďarskej strane niekto narába s mapou Uhorska. Je to prejav našej neistoty. Veď na samotnej mape nie je nič zlé. Je to naozaj mapa známeho dlhovekého významného štátneho útvaru. Je to história.

Problém mapy Uhorska na Orbánovom šále bol ten, že jeho teritórium bolo celé v maďarských štátnych farbách.

Časti teritória Uhorska sa stali po rozpade monarchie súčasťou novovzniknutých štátov. Dnes sú na území mnohých európskych štátov, ako Slovensko, Rumunsko, Chorvátsko, Srbsko, samozrejme dnešné Maďarsko, a ďalšie. Okrem Maďarska Slovensko je jediné, ktorého celé územie bolo súčasťou Uhorska. V prípade Chorvátska platí, že väčšina jeho územia bola súčasťou Uhorska.

Takéto „privlastňovanie“ si celého Uhorska Maďarskom zaslúžene vyvoláva nesúhlas.

Nechcem sa vyjadrovať za iné národy, ale my, Slováci by sme sa mali zamyslieť nad skutočnosťou, že svojím prístupom k dejinám takéto „privlastňovanie“ Maďarsku nechtiac v podstate uľahčujeme.

Nevzdávajme sa časti našich dejín

Už sto rokov prevláda v našom vzťahu k Uhorsku jedna chyba. Tisícročné Uhorsko stotožňujeme so zhruba poslednými sto rokmi jeho existencie, ktoré boli pre Slovákov skutočne trpké. To dalo vzniknúť dvom politickým mytológiám. Slovenskej o našom tisícročnom útlaku. Maďarskej o tom, že boli jedinou štátotvornou silou Uhorsku. Neboli, len sa o to koncom tisícročia pokúšali a skončilo to zánikom Uhorska.

Do minulosti už návratu niet. Prečo sa však my Slováci nechceme zmocniť toho, čo nám v uhorských dejinách patrí? Kultúra a politika slovenského živlu predsa zánikom Veľkej Moravy nezanikla. Nestali sme sa potom iba národom plebejcov, murárov, pastierov, krpčiarov, sedliakov, čiže ľudí práce. Teda nebolo to tak, ako to opísal Vladimír Mináč v Dúchaní do pahrieb. To, že sme svojej plebejskosti uverili a začali sme si ju ešte aj pestovať, je na nás trochu vidieť.

Huntovci-Poznanovci boli slovanský šľachtický rod, ktorý pomohol Vajkovi, neskoršiemu kráľovi Štefanovi, konsolidovať svoju panovnícku moc. Arcibiskup Juraj Slepčiansky Pohronec bol uhorským prímasom, miestokráľom, nositeľom titulu „Záchranca Viedne“. Maršal Andrej Hadik dobyl Berlín. Kardinál Ján Černoch bol uhorským prímasom. Matej Bel z Očovej bol jedným z najvýznamnejších vedcov svojej doby. A tak ďalej, a tak ďalej.

Stačí sa spýtať historikov. Naše dejiny medzi Svätoplukom a Štúrom možno zaľudniť Slovákmi. Sú to aj naše uhorské dejiny. Veď ony zaľudnené sú, len treba odokryť závoj zabúdania, často aj úmyselného.

Kto bol baštou kresťanskej Európy?

Viktor Orbán za posledné desaťročie v súvislosti so súčasnými migračnými vlnami obnovuje tradíciu a sebachápanie Maďarov ako národa, ktorý bol baštou kresťanskej Európy, chrániacou kontinent pred nájazdmi z Ázie.

Nie sú vari Slováci prinajmenej rovnako dobrými kandidátmi na držiteľov tejto tradície? Profesor Martin Homza spomína, že my sme tým Maďarom Uhorsko vlastne zachránili počas tureckých vojen. Iste. Od bitky pri Moháči, od dobytia Budína až po bitku pri Viedni v roku 1683 z Uhorska zostalo v podstate dnešné Slovensko. Na dnešnom Maďarsku vládli sultánovi pašovia. Ale v Trnave vtedy fungovala univerzita. V Bratislave boli vtedy korunovaní Habsburgovia ako uhorskí králi. Kto to zmenšené Uhorsko ubránil? Veď je zrejmé, že najmä my, Slováci.

Len nás to akosi nenapadá.

Niekedy nás to napadne. V lete tohto roku sme pri príležitosti bitky pri Veľkých Vozokanoch navštívili miesto pamätníka, pripomínanajúcu bitku proti Turkom v roku 1652. Boli sme tam s Jánom Čarnogurským i niektorými maďarskými priateľmi. V Maďarsku sú ľudia, ktorí vedia, že s uhorskými/rakúskouhorskými  dejinami sa patrí podeliť. Len my sami to musíme vedieť a chcieť.

Ako sme navrhovali pamätné dni

V roku 2009 som patril k skupine poslancov slovenského parlamentu spolu s Pavlom Minárikom, Františkom Mikloškom a Rudolfom Bauererom, ktorí sme navrhovali zákon o nových pamätných dňoch Slovenskej republiky. Naším zámerom bolo práve prihlásenie sa k uhorským dejinám z toho dôvodu, že Slováci boli ich spolutvorcami a spoluvlastníkmi spolu s inými národmi Uhorska. Navrhovali sme päť pamätných dní, spojených s osobnosťami kráľa Štefana, vedca Mateja Bela, cisárovnej Márie Terézie, rabína Chatama Sofera a s menami slávnych historických škôl na území Slovenska. Neuspeli sme. Ale chápali sme to ako začiatok.

Je to niečo ako kultúrny súboj

Môže z toho byť zvýšenie porozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi, môže to byť aj akési kultúrne zápolenie. Nevýhoda na našej strane je maďarský náskok. Úskalím je i terminológia. Karpatská kotlina bola v antike známa ako Panónia. Ešte v 11. storočí bol uhorský kráľ známy v latinskom jazyku ako Rex Pannoniae, teda kráľ Panónie. Ale potom to bolo Uhorsko, Uhorské kráľovstvo. Slovenský jazyk rozlišuje medzi slovami „uhorský“ a „maďarský“. Maďarský jazyk však má len jedno slovo pre oba a to „maďarský“. Ján Čarnogurský hovorieva, že by bol rád, keby sme s Maďarmi v diskusii o našich spoločných dejinách používali pre Uhorsko názov Panónia. Či budú akceptovať slová Panónia, panónsky, sa mi príliš veriť nechce. Bude to komplikované. Ale Angličania s Írmi, Škótmi a obyvateľmi Walesu si podľa rovnakého kľúča Britániu zvolili.

Keď preukážeme sebavedomie znovuobjaviť, obhájiť a prijať náš podiel na uhorských dejinách, bude i pre Viktora Orbána menej ľahké zapĺňať obrysy niekdajšieho Uhorska iba maďarskými farbami.