Spomienka na bitku pri Vozokanoch a smrť štyroch Esterháziovcov

Bolo pol siedmej večer, na deň presne pred 370 rokmi. Pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec sa strhla bitka, kde asi tisícka vojakov a sedliakov z okolia porazila asi 3 000 osmanských jazdcov, elitných vojakov z pohraničných jednotiek. Bol to moment, keď Slováci bojovali spolu s Maďarmi proti spoločnému nepriateľovi, na strane uhorského vojska a dobrovoľníkov bolo aj 300 nemeckých mušketierov.

Po 370 rokoch si túto obeť a najmä smrť štyroch mladých príslušníkov rodu Esterházi spoločne pripomenuli Maďari a Slováci vo Vozokanoch aj v Trnave, v krypte katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa, kde sú Ladislav, František, Tomáš a Gašpar Esterháziovci pochovaní v rodinnej hrobke, spolu s palatínom Mikulášom Esterházim, ktorý bol otcom Ladislava.

O súčasnosti poviem viac nižšie, aj o ponižujúcom a znepokojivom incidente z čias komunizmu, teraz sa ešte vráťme do augusta 1652.

Bolo už vyše sto rokov od bitky pri Moháči a zhruba tri desaťročia pred porážkou pri Viedni. Turci si podmanili centrálnu časť Uhorska a pri Vozokanoch napriek veľkému víťazstvu proti veľkej presile nedošlo k ich zastaveniu, postupne sa dostanú ďalej na sever aj na západ monarchie. V nasledujúcich desaťročiach si podmania dôležitú pevnosť v Nových Zámkoch, po ťažkom boji ju hrdo a so vztýčenou vlajkou opustí tamojší veliteľ Adam Forgáč (veľký hrdina bitky pri Vozokanoch), Osmani bez výstrelu získajú Nitru, dobyjú Levice a dostanú sa až po Trenčín a Prievidzu. Miestne obyvateľstvo a najmä šľachtu zastrašujú a kolaborantov odmeňujú. Ten, kto sa vzdá, má zaručenú osobnú aj náboženskú slobodu, majetok. Ten, kto sa vzoprie, čelí smrti. A popravami nešetria. Stovky ľudí je sťatých, menšina odvlečených, dediny vypálené.