Rôzne úvahy vyvolal na politickej scéne návrh strany SaS podaný s Hlasom na vyslovenie nedôvery Hegerovej vláde. Niektorým sa zdala táto iniciatíva SaS nepochopiteľná, a to iste aj vo svetle toho, že bezprostredne predtým pár hlasov poslancov SaS zachránilo ministra vnútra Mikulca pred potupným a oprávneným odvolaním. Tento rozpor sami poslanci SaS vysvetľovali rôzne. Napríklad, že boli v časovej tiesni alebo, že by išlo o hlasovanie za návrh, ktorý podali aj „fašisti“.
Je však správne tieto dva návrhy vôbec spájať? Ten prvý, týkajúci sa Mikulca, je obohratou platňou predovšetkým v réžii a v záujme Smeru. Ten druhý, svojím spôsobom nový, má vlastné zdôvodnenie aj beneficientov, či už bude alebo nebude úspešný.
Pokročme teda k jeho zdôvodneniu, ale vylučovacou metódou. V prvom rade neplatí, čo tvrdia niektorí zasvätení komentátori, že Sulík nevie, čo chce. Sulík to vie. Iná vec je, či za svojím cieľom postupuje správne.
Samozrejme, počuli sme vysvetlenie, ktoré sám poskytol médiám, že návrh na odvolanie vlády dala SaS preto, lebo vláda stratila dôvod na existenciu. Prečo však jeho kolegyňa Kolíková zároveň povedala, že je málo pravdepodobné, aby vláda padla? Niečo tu nesedí. Buď sa ateisti v SaS spoliehajú na to, že ak Pánboh dopustí, tak aj motyka spustí alebo ide len o zahmlievanie skutočného motívu.
Svojskú, tak trochu konšpiračnú teóriu poskytol minister práce Milan Krajniak. Ten tvrdí, s ideologickou ekvilibristikou jemu vlastnou, že pokus o odvolanie vlády v spojenectve SaS a Hlasu je pokusom o progresívny puč. A nebol by úplne mimo, ak by slovom puč nepomenoval zákonnú a legitímnu parlamentnú procedúru, a hlavne, ak by netvrdil, že cieľom „pučistov“ je dostať sa k moci bez riadnych volieb. Niežeby sme si nevedeli predstaviť, že po odvolaní Hegerovej vlády, by pravdepodobne nasledovalo vymenovanie novej vlády prezidentkou Čaputovou. Ale nazvať to rovno pučom?
A prospelo by vôbec „pučistom“, aby oni alebo iní v ich zastúpení vládli v závere volebného obdobia, postihnutého krízami, bez väčšinovej podpory v parlamente?
Ak sa pýtame, komu by v tejto chvíli prospel pád vlády, potešili by sa asi niektorí obvinení v Smere a v Hlase z dôvodu, že by to znamenalo koniec Matoviča a Mikulca ako patrónov Hamranovej kovbojskej spravodlivosti. A prezidentka by si mohla užiť rolu spasiteľa, ktorý rozhodne o tom, koho pošle na krátku a nezávideniahodnú vládnu misiu. Napokon, paradoxom vydareného „puču“ by bolo, že dnes rekordne nedôveryhodné koaličné strany by získali príležitosť vyviniť sa pred voľbami zo svojich vládnych hriechov a neschopností. Veď nezabúdajme, že pamäť voličov je krátka a schopnosť Matoviča opozične kričať neprekonateľná.
Takže, čo nám zostáva ako reálny dôvod podania návrhu na vyslovenie nedôvery vláde v čase, keď je politický priestor prehustený výživnejšími témami, ako polovzbura v OĽaNO alebo schvaľovanie rozpočtu?
Po prvé, nezabúdajme na klesajúce preferencie SaS a Sulíkovo vyhlásenie, že ho čaká kampaň jeho života. Nuž, práve ju začal. Ale to nie je všetko. Zopakujme si, že návrh podala SaS výlučne s Hlasom, čo je dosť nebývalé, lebo nepochybne by mohla získať aj ďalšie opozičné podpisy a tým si posilniť šancu na úspech, ak by jej naozaj išlo o vyslovenie nedôvery. A tváriť sa, že tu ide hlavne o testovanie toho, kto je naozaj proti vláde, je úsmevné.
To, čo Sulík týmto návrhom sleduje, sa už totiž napĺňa. Je to posolstvo určené predovšetkým voličom a členom SaS. A to znie: spolupracujeme s Hlasom.
Na prvý pohľad nič svetoborné, je to však súčasť Sulíkovej „životnej“ kampane. Sulík príliš nedúfa, že Hegerova vláda padne a už vôbec sa nechce dostať k moci na pár mesiacov. Jeho pokus odvolávania siaha za horizont tohto volebného obdobia.
A nech nám ako dôkaz poslúži ďalší jeho výrok: „Ak by sme teraz neurobili nič, hrozí nielen návrat Smeru, ale i jeho víťazstvo v riadnych voľbách, ktoré budú o menej než 15 mesiacov.“ Ergo: Kreovanie nového vládneho zoskupenia po riadnych voľbách, to je to, o čo tu beží.
Sulík nepochybne stavil na kartu, že budúca vláda bez Hlasu nie je možná; v čom sa zrejme nemýli. V takej vláde však nemusí byť SaS. Preto treba na spojenectve pracovať už dnes a pripravovať naň aj svojich priaznivcov, aby neboli pred voľbami zaskočení, ako kedysi voliči Procházkovej Siete.
Tento Sulíkov kampaňový a sčasti strategický ťah má však jednu chybičku. Hlas na koalíciu s SaS vôbec nie je odkázaný. Hoci momentálne mu tento tandem vyhovuje, keďže ním demonštruje svoju samostatnosť voči Smeru.
Je otvorenou a kardinálnou otázkou, či sa v Hlase rozhodnú po voľbách pre koalíciu so Smerom alebo so stranami z opačného brehu. Vplývať na to môžu rôzne faktory. V každom prípade, spoločné odvolávanie Hegerovej vlády má ambíciu byť jedným z nich. Z toho plynie aj pochopiteľná nervozita Krajniaka, ktorý si uvedomuje, že ak by sa Hlas po riadnych voľbách rozhodol pre SaS a Progresívne Slovensko, tak do tejto partie, ak by ešte potrebovali štvrtého, by určite neprizvali Sme rodinu.