Nedávno si pápež František pripomenul 90. výročie vyvrcholenia hladomoru na Ukrajine. Výročie Holodomoru, ako mu hovoria v ukrajinčine.
Nemecký Bundestag odhlasoval rezolúciu, v ktorej označil hladomor na Ukrajine za genocídu.
V októbri priniesli médiá správu, že nové proruské úrady odstránili v Mariupole v Doneckej oblasti pamätník pripomínajúci hladomor.
Médiá prinášali správy o vyjadreniach svetových i slovenských politikov k výročiu holodomoru.
O rezolúcii Bundestagu treba povedať, že je to správna vec. V roku 2007 som patril k skupine poslancov, ktorí presadili podobnú rezolúciu v Národnej rade SR. Ešte sa k tomu vrátime. Odstránenie pamätníka v Mariupole treba zase odsúdiť.
Bohužiaľ, popri týchto dianiach, ktorých správnosť či nesprávnosť je pre nás ľahko viditeľná a samozrejmá, sa dejú i veci, ktoré sa ako spravodlivé iba tvária. Je však za nimi nepravda. Poďme si ich rozobrať.
Čo bol hladomor začiatku 30. rokov v Sovietskom zväze
Keď som bol dieťa, v škole nás učili o veľkej hospodárskej kríze v Európe a Amerike v rokoch 1929 – 1932. Nezabudli nám, dôverčivým dietkam, pripomenúť, že jediným európskym štátom, ktorého sa kríza nijako nedotkla, bol prvý socialistický štát na svete, Sovietsky zväz.
Zabudli nám však povedať, že v Sovietskom zväze vtedy zahynulo od hladu sedem až desať miliónov ľudí. Teda zabudli... Veď tie súdružky učiteľky o tom možno ani nevedeli. Učili, ako im bolo prikázané.
Spomínam si, ako sa mi ako dvadsiatnikovi dostalo do rúk Solženicynovo Súostrovie Gulag. Tam som si prečítal aj o hladomore a uvedomil som si, ako nás roky klamali.
Hladomor v Sovietskom zväze bol jedným z najhroznejších zločinov komunizmu. Bol zapríčinený viacerými politikami sovietskej vlády. Stalin sa rozhodol potlačiť poslednú zložku spoločnosti, ktorá bola ešte ako-tak ekonomicky nezávislá od sovietskej moci. Boli to veľké masy sedliactva. V roku 1929 začala kolektivizácia v poľnohospodárstve. Namiesto súkromného hospodárenia na vlastnej pôde nastúpili kolchozy a sovchozy. My si ich pamätáme u nás z neskoršieho obdobia ako roľnícke družstvá a štátne majetky.
Kolektivizácia bola sprevádzaná neslýchaným násilím štátu voči všetkému odporu, vysídľovaním na Sibír, rekviráciou obilia roľníkom (obilie bolo vývozným artiklom). V neposlednom rade sa na strašnej bilancii hladomoru podpísala ideologicky motivovaná neochota bolševickej moci priznať si chyby a žiadať pomoc v zahraničí. Radšej nechala ľudí umierať.
Nezabudnem na ten okamih, keď som ako mladý muž zažil to spoznanie skutočnosti. O hladomore som písal v knihe Levy prichádzajú.
Kto zomieral a kde?
Ešte v Solženicynovi a potom mnohokrát po páde komunizmu som čítal, že hladomor postihol veľké oblasti Ukrajiny, Ruska, Kazachstanu, ale v menšej miere i iné oblasti, napríklad južnú Sibír či Kirgizsko. Bolo teda zrejmé, že ľudia umierali všade bez rozdielu etnickej príslušnosti. V tom sa za celé desaťročia zhodovali desiatky historikov a demografov.
Hladomor bol tragédiou takého rozsahu, že počet jeho obetí nemožno odhadnúť ani len s presnosťou na jeden milión.
Počet obetí na Ukrajine (Ukrajinskej SSR) sa odhaduje do štyroch miliónov, Rusku od dva a pol milióna až tri a štvrť milióna, v Kazachstane vyše milióna obyvateľov. Relatívne k počtu všetkých obyvateľov bol na tom najhoršie Kazachstan, kde zahynulo vyše 22 percent obyvateľov, potom nasleduje Ukrajina (takmer 13 percent obyvateľov), potom Rusko (Ruská SFSR), kde zahynuli vyše 3 percentá obyvateľov. Skrátka obrovský zločin vyplývajúci z komunistickej ideológie.
Dopustil sa ho komunistický totalitný režim ničiaci životy ľudí, ktorých považoval za triedneho nepriateľa. Ničil kulakov, ako boli nazývaní nezávislí sedliaci, ako triedu. To sú priamo slová predstaviteľov sovietskeho režimu zo zachovaných dokumentov.
Lenže už roky sme svedkami aj iného vysvetľovania, a to v súvislosti s otázkou rusko-ukrajinských vzťahov.
Keď sa komunistické zločiny nazvú zločinmi ruskými
V mäkšej forme tieto iné vysvetlenia hovoria, že to nebol zločin, ktorého sa dopustil komunistický režim na obyvateľoch Sovietskeho zväzu, ale že to bol zločin, ktorého obeťami sa Ukrajinci stali pre svoj etnický pôvod, preto, lebo sú Ukrajincami. Týmto smerom ide napríklad britský historik Norman Davies, ktorý hovorí, že organizátorom umelo vyvolaného hladomoru šlo aj o potlačenie ukrajinského nacionalizmu.
Stretneme sa však aj s najtvrdšou verziou, že to bol zločin, ktorý spáchali Rusi na Ukrajincoch. Touto cestou ide napríklad článok amerického katolíckeho teológa Francisa X. Maiera Ukrajina a svedomie Západu z 27. februára na stránke Catholic Thing, teda mesiac pred ruskou inváziou na Ukrajinu.
S ústrednou témou článku, že Západ nemôže Ukrajinu opustiť v tejto situácii, keď ju obkľučujú ruské vojská, možno súhlasiť. Nie však s každou argumentáciou, ktorú používa. Autor má kontakty s predstaviteľmi gréckokatolíckej ukrajinskej cirkvi z USA, keďže cituje jednak z ich verejných vyhlásení, ako aj z osobného e-mailu jedného z nich.
Článok opakovane používa odkazy na sovietsku minulosť, čím naznačuje, že tá minulosť je dôkazom proti Rusku a v prospech Ukrajiny i dnes.
V závere článku je dlhší odsek, v ktorom autor odporúča pozrieť si film Mr. Jones z roku 2019 o holodomore. Maier píše o „utrpení ukrajinských katolíkov“ v dôsledku hladomoru.
Maier síce spomenie Stalina aj marxizmus-leninizmus, ale v posledných riadkoch článku to zaklincuje vetou: „Myšlienka, že Ukrajinci môžu zabudnúť alebo ignorovať spomienku na ruské zločiny, ... je smiešna.“ Takže tak. Napokon sú to ruské zločiny na Ukrajincoch.
Andrij Jermak: Rusi zaplatia za holodomor
K tvrdo revizionistickej verzii sa na sociálnej sieti Telegram prihlásil aj šéf úradu prezidenta Ukrajiny Andrij Jermak: „Pamätáme si na holodomor. Vieme, kto je autorom genocídy. ... Rusi zaplatia za všetky obete holodomoru.“
Jermak sa ani neunúval pripomenúť Stalina, komunizmus, rozkulačovanie a triedny boj.
Podobne sa vyjadril pred pár dňami starosta Mariupola v exile Petro Andrjuščenko: „Podobne ako v minulom storočí dnes Rusi opäť ničia Ukrajincov hladom.“
A čo Gruzínec?
Desaťročia nás komunisti bombardovali triednym bojom, teda učením o likvidácii reakčných, nepriateľských tried. Bola to ich teória a prax. Bolo to internacionalistické hnutie. Nastoľovali diktatúru proletariátu. Ústredným heslom bolo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Mali sa spájať naprieč štátmi a národmi.
Rusov zomrelo menej ako Ukrajincov, ale boli to porovnateľné čísla. Ľudí inej ako ukrajinskej národnosti zomrelo viac ako ľudí ukrajinskej národnosti.
Začiatkom tridsiatych rokov už generálny tajomník sovietskych komunistov, Gruzínec Stalin, nemal vo vedení strany žiadneho konkurenta. Všetko sa schvaľovalo len s jeho podporou, nič proti jeho názoru.
Teraz sú to ruské zločiny na Ukrajincoch.
Rusi si za to môžu čiastočne sami
Zároveň je potrebné pozrieť sa kriticky na prístup dnešného Ruska k hladomoru. K politike Ukrajiny patrí už dve desaťročia snaha dosiahnuť, aby čo najviac parlamentov sveta schválilo rezolúciou uznanie, že na Ukrajine bol hladomor a že bol genocídou. Na Ukrajine bolo postavených veľa pamätníkov pripomínajúcich hladomor.
Ruská Štátna duma 2. apríla roku 2008 schválila rezolúciu, v ktorej hovorí, že tragédia hladomoru bola spôsobená snahou „zničiť drobných vlastníkov, uskutočniť násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva a vytlačiť roľníkov z vidieka s cieľom získať armádu robotníkov pre urýchlenú industrializáciu krajiny“. Rezolúcia hovorí o siedmich miliónoch obetí v celom Sovietskom zväze. Zodpovednosť za hladomor pripisuje vtedajšiemu vedeniu Sovietskeho zväzu a vedeniam zväzových republík. Vyjadruje sústrasť miliónom obetí tragédie bez ohľadu na ich národnosť.
Posledná veta rezolúcie znie: „Poslanci Štátnej dumy vzdávajúc hold pamiatke obetí hladomoru v 30. rokoch 20. storočia na území ZSSR ostro odsudzujú režim, ktorý nedbal na životy ľudí pri dosahovaní ekonomických a politických cieľov, a vyhlasujú neprijateľnosť akýchkoľvek pokusov o oživenie totalitných režimov, nedbajúcich na práva a životy občanov, v štátoch, ktoré boli predtým súčasťou ZSSR.“
Toto možno len privítať. V Rusku je už nemálo pamätníkov obetiam komunistického režimu. Čo je však neodpustiteľné, je skutočnosť, že na území dnešnej Ruskej federácie sa nenachádza žiadny dôstojný pamätník hladomoru, ktorý by zodpovedal rozsahu jeho tragédie.
Na webe možno nájsť fotografiu, na ktorej sa ruský prezident Dmitrij Medvedev pri pamätníku klania pamiatke obetí hladomoru. Je to však na Ukrajine počas štátnej návštevy. Na území Ruska sa ruský prezident nemá kam ísť pokloniť.
Pamätník hladomoru sa nachádza od roku 2012 aj v kazašskej Astane.
V uplynulých dňoch si svet pripomenul výročie hladomoru. Vyjadrilo sa i mnoho politikov. Všetci o ňom hovorili ako o hladomore na Ukrajine. Obete iných národností nikto nespomenul. Je pravdepodobné, že tí politici o nich ani nevedeli. U niektorých je to naozaj možné.
Ale toto je vina len a len súčasného Ruska. A hanba. Rusi raz budú musieť ten pamätník postaviť.
Odstránený pamätník v Mariupole
Spomínané uznesenie ruskej Štátnej dumy obsahuje aj konštatovanie, že „neexistujú žiadne historické dôkazy, že by bol hladomor organizovaný na etnickom princípe“. Táto veta je pravdivá a neocitla sa v texte náhodne. Poslanci Dumy si boli vedomí, že už roky sa proti Rusku vedie kampaň obviňovania z proukrajinských kruhov, že hladomor bol špecificky namierený proti Ukrajincom.
V októbri tohto roku ruská agentúra RIA Novosti priniesla správu, že nové ruské úrady v dobytom Mariupole dali odstrániť pamätník holodomoru postavený v roku 2004.
Tento čin je zmesou postsovietskej tuposti a frustrácie z protiruských kampaní. To prvé reprezentuje v pôvodnej agentúrnej správe výrok učiteľky Priazovskej technickej univerzity Oľgy Šmačkovovej, podľa ktorej občanov, ktorí len nedávno prežili strašné časy, netreba zaťažovať tragédiami minulosti.
To druhé sa zračí vo vyjadreniach historika Artema Bobrovského z Doneckej národnej univerzity, ktorý považoval za potrebné zdôrazniť, že najviac netrpela Ukrajina a Donbas, ale Povolžie. Nenapadá ho otázka, kdeže sú teda dnes na Povolží tie pamätníky.
Súdiac podľa fotografií, demontovaný pamätník neobsahoval žiaden protiruský osteň. Jeho zbúranie je hanba a Rusi vyzerajú ako hlupáci. Ako bolo povedané, spôsobujú si to aj sami.
Ako sme uznali, že bol hladomor
Slovenský parlament sa pripojil k parlamentom, ktoré schválili rezolúciu o hladomore začiatku 30. rokov, v roku 2007. Rezolúcia vznikla z iniciatívy poslancov Františka Mikloška, Pavla Minárika, Rudolfa Bauera a Vladimíra Palka.
Text vychádzal v ústrety ukrajinským predstavám najmä v tom, že hladomor bol označený za genocídu. Hovoril iba o obetiach hladomoru na Ukrajine. Chápal som to tak, že Ukrajine záleží na pamiatke vlastných obetí, čo prenecháva priestor pre iné štáty, ktoré boli kedysi súčasťou Sovietskeho zväzu, aby si tiež pripomínali obete z vlastných radov. A mal som dojem, že Rusko sa k ničomu takému nezberá. Rezolúcia ruskej Štátnej dumy o hladomore prišla až rok potom.
Náš návrh hovoril, že šlo o likvidáciu roľníctva, za páchateľa bol označený stalinský totalitný režim.
V roku 2007 vládla prvá Ficova vláda, boli sme opozičnými poslancami. Nič nebolo možné schváliť bez Smeru. Rokovali sme s poslancom Smeru Borisom Zalom. Ten tlmočil požiadavku istého preformulovania, ak to má Smer podporiť. Požiadavkám sme vyhoveli bez problémov. A tak sa v pozmenenom texte spomínali obete obzvlášť na Ukrajine, ale aj v Rusku, Kazachstane a iných oblastiach Sovietskeho zväzu. Slovo „genocída“ bolo nahradené slovom „vyvražďovanie“. Boris Zala sa stal spoluautorom textu.
Tento nový text parlament schválil. Bol som tomu rád. Sú udalosti, ktoré nesmú z pamäti vymiznúť.
Dnes podaktorí posúvajú tie veci k akejsi nepravde.
Je pravda dôležitá vždy?
Stali sa veci, ktoré nemožno ospravedlniť. Takou vecou je dnešná vojna Ruska proti Ukrajine. V takej situácii existuje pokušenie všetko podriadiť víťazstvu vo vojne. Vo vojne je dôležité víťazstvo zbraní a to sa dosahuje aj mobilizáciou ľudských myslí. Vojna má i informačný rozmer.
Je pravda v takejto chvíli vždy dôležitá alebo je užitočné všetko vrátane falzifikácie?
Za komunizmu sme si uvedomovali, ako nás klamú. Ako sa snažia niektoré udalosti vymazať z dejín. Hladomor v Sovietskom zväze rokov tridsiatych bol príkladom takej udalosti.
Čelili sme tomu šírením zakázanej literatúry či písaním do samizdatov.
Hladomor je príkladom udalosti, o ktorú prebieha opäť zápas. Kedysi šlo o uznanie, že sa stala. Dnes sa nám ponúka jeho iná interpretácia, kto je páchateľom a kto obeťou. Lebo sa to dnes hodí.
Lži menia spoločnosť. Falzifikácia, ktorú pripustíme my sami, trebárs len pasívne, zmení aj nás. Nie k lepšiemu.