S čím príde prezidentka Čaputová od pápeža

Motivácia pani prezidentky je jasná. Tušíme, čo chce a očakáva. Názor na vojnu na Ukrajine a „štekot NATO“ pri bránach Ruska to nebude.

Agendou Zuzany Čaputovej od vraždy je, že Slovensko má prijať progresívnu legislatívu v oblasti homosexuálnych práv a genderu. Prezidentka si myslí, že to zmierni vzťahy medzi konzervatívnejšími ľuďmi a liberálmi (nie nevyhnutne homosexuálmi, vysvetlenie nižšie) v našej spoločnosti.

Čaputovej názor je v protiklade s empíriou, a to hneď z viacerých dôvodov.

Po prvé preto, že vražda nemala nič spoločné s konzervativizmom, kresťanstvom, ani s náladami a postojmi slovenskej spoločnosti. Vraždu nikto neschvaľuje, zo všetkých strán vyvolala odmietnutie a protesty. Je to tak správne a najlepšie to vypovedá o stave spoločnosti.

Vrah bol navyše ateista, fanatický antisemita a zrejme psychicky nevyrovnaný jedinec, ktorý sa ľahko dostal k strelnej zbrani. Problémom bol teda ozbrojený extrémista, nie spoločenské nálady.

Tento zločin si zaslúži vážnu bezpečnostnú debatu, otázky majú smerovať na políciu a tajné služby, po tej však nikto nevolá. V Nórsku sa po Breivikovej vražde stalo presne to, u nás takúto debatu zastavilo jedno vyhlásenie Daniela Lipšica (do konca vyšetrovania sa nebudeme vyjadrovať). Lenže parlament aj médiá by práve takúto debatu mali žiadať.

Je mimoriadne nezodpovedné, že namiesto toho tu prezidentka a médiá vedú ideologickú kampaň s požiadavkami, ktoré neriešia skutočný problém.

Druhá poznámka.

Slovensko je tolerantná krajina. Stačí si pozrieť na reakcie, aké vyvolalo to, že niekoľko ľudí z verejného života (novinári, prominentný hovorca) prehovorilo o svojej homosexualite. Reakciou bol nezáujem, ľuďom je to v dobrom zmysle slova jedno. Nie je to totiž kritérium, podľa ktorého možno hodnotiť novinára, hovorcu ani herca.

Medzi novinármi, hovorcami či hercami je viacero ďalších homosexuálov, a ani to nie je žiadna téma. Pretože to považujeme za súkromnú vec.

Alebo iný príklad.

Pokiaľ ide o homosexualitu, tak nie je žiadnou prekážkou popularity. V minulosti to dokazoval napríklad postoj k Michalovi Dočolomanskému, dnes napríklad k niektorým politikom. To, že o tom nechcú všetci homosexuáli hovoriť verejne, je tiež prijímané s pochopením. Nijako sa to nezneužíva, neorganizujú sa žiadne kampane, ponižovanie či urážanie. Je to ich rozhodnutie, ktoré sa rešpektuje.

Tretia poznámka.

Schválenie progresívnej dúhovej legislatívy nič z toho, o čom hovorí prezidentka, nerieši. Vidíme to na príklade krajín, kde progresívnu legislatívu majú a pritom útoky na homosexuálov rastú z roka na rok.

V Británii bolo len tento rok šesť útokov pred homosexuálnymi barmi. Britská polícia v svojej správe o zločinoch z nenávisti za minulý rok uvádza, že dosiahli nový rekord, oproti minulému roku vzrástli v prípade LGBT osôb až o 56 percent. V číslach ide o vyše 26 tisíc homosexuálov, a vyše 4 300 trans osôb.

Podobne je to vo Francúzsku. Tamojšia polícia registruje takmer 3 800 trestných činov spáchaných „z dôvodu sexuálnej orientácie alebo rodovej identity“, čo je nárast o 27,6 percenta, rastie to každým rokom. Polícia tam v uplynulých rokoch zabránila aj teroristickým útokom na homosexuálne bary.

Podobné štatistiky možno uviesť z Ameriky, Kanady, Španielska či Nórska, kde boli dokonca tento rok zabité dve osoby pred homosexuálnym barom, v predvečer homopochodu.

Progresívna legislatíva, ani dúhové vlajočky na každom kroku skrátka problém neriešia.

Presnejšie, vidíme presný opak: krajiny s progresívnejšou legislatívou majú takýchto útokov dramaticky viac ako my alebo Poliaci.

Štvrtá poznámka.

A to ešte nehovoríme o ďalších obetiach dúhovej agendy. Keď sa charitatívna, sociálna či cirkevná organizácia nepodriadi novým definíciám, čelí tvrdým útokom až zániku, tak to vidíme po celom západnom svete.

Myslel som na to nedávno pri 40. výročí organizácie Úsmev ako dar. Ak by odmietli akceptovať adopcie do homosexuálnych zväzkov, mali by na Západe problém. U nás majú zatiaľ stále spoločenský potlesk a vďaku. Charita a sociálne služby bez cirkvi a tradične zmýšľajúcich ľudí, to je pustatina. A tento tlak by nevyhnutne doľahol aj na školy, spoločenské organizácie a podobne.

S tým priamo súvisí piata poznámka.

Obhajcovia prezidentky Čaputovej jej aktivity bránia tvrdením, že jej ide o spoločenský zmier.

Keby to bola pravda, žiadala by bezpečnostné zložky o hĺbkové vyhodnotenie vraždy a zoznam vykonaných náprav. Ona namiesto toho presadzuje ideologickú agendu a dúhové kampane, ktoré nemajú väčšinovú spoločenskú podporu. Prezidentka teda spoločnosť u nás rozdeľuje a problém, ktorý viedol k vražde, nerieši.

Považovať zástancov definície manželstva za automaticky netolerantných a neznášanlivých ľudí je prejavom morálnej nadradenosti.

Nerobí to sama.

Európsky parlament prijal aj vďaka našim europoslancom rezolúciu, kde kritizoval znenie našej ústavy (definíciu manželstva), aj cirkev či konzervatívnych politikov.

Po prvýkrát od zmeny režimu niekto takto účelovo a ideologicky kritizoval cirkev. A všimnite si reakciu: slovenský parlament, slovenská cirkev, aj konzervatívne organizácie zostali potichu.

Považujem to za vážnu chybu, ale oni to so sklonenou hlavou strpeli. Pritom spájať kohokoľvek z nich s vraždou, je nehoráznosť.

To sobotné stretnutie pápeža Františka a prezidentky Čaputovej ale nebude o našej prezidentke. Bude o tom, čo jej povie pápež. A o tom, čo jej povie, bude hovoriť ona.

Mnohí budú cítiť napätie, obavy. Už preto, že pápež František sa vie vyjadriť spôsobom, ktorý sa dá pochopiť dvojako, a tiež preto, že sám v minulosti registrované partnerstvá podporil. Gender ideológiu naopak striktne odmieta.

Oplatí sa počkať, ale zúfať si netreba.

O slovenských zákonoch sa rozhoduje doma, na Slovensku. A príklad progresívnych krajín nás presvedčivo varuje: je tam z roka na rok stále viac útokov na homosexuálov.

A týmto smerom ísť nechceme.