V politike sme zvyknutí na všeličo. Častokrát, keď počujeme výroky politikov, povieme si, tak toto vari ani nie je možné. Ostávame ohromení.
Teraz sa takýchto výrokov nazhromaždilo viac.
Ako prezidentka chce zjednocovať
Prezidentka Zuzana Čaputová navštívila Vatikán. O návštevu pápeža Františka požiadala ona.
Platí, že prezidentka je prezidentka. Správať sa k nej verbálne slušne by malo u občanov byť samozrejmosťou. Preto mi prekáža, keď sa k nej podaktorí vyjadrujú hrubým, až vulgárnym spôsobom. I to mi prekáža, keď niekto ide proti prezidentke cez zbytočnú kritiku jej dcéry. Tým skôr preto, lebo Zuzana Čaputová sa sama vždy vyjadruje kultivovanou formou. Toto jej treba uznať.
Horšie je to s obsahom toho, čo hovorí. Počas návštevy a najmä po nej sa postavila do roly tej, ktorá zjednotí našu spoločnosť. Slovo jednota znelo v jej mediálnych výstupoch pred návštevou aj po návšteve u pápeža. Každý si zapamätal toto slovo.
Stavať sa do roly zjednotiteľky je u pani prezidentky v značnom rozpore s jej výrazne liberálno-progresivistickými politickými názormi, s ktorými sa nijako netají.
Spomínate si na video s názvom „Rozhodovať musí žena“ z dielne Progresívneho Slovenska spred štyroch rokov, v ktorom tri progresívne ženy obhajovali právo ženy na potrat? Boli to Zuzana Čaputová, Irena Bihariová a Zora Jaurová.
Nie každý, kto je za potraty, je aj ochotný natočiť video ku kampani za potraty. Čaputová ochotná bola. Nie každý, kto je ochotný natočiť také video, je aj ochotný pritom použiť motív vlastných narodených detí. Čaputová bola aj to ochotná urobiť.
Všetky tri ženy vo videu hovoria, že sú matkami, hovoria, koľko majú detí. A že deti majú byť chcené, a teda potraty majú byť legálne.
Použiť vlastné materstvo a deti na propagáciu potratov je značne extrémna a rozdeľujúca vec.
Vtedy ešte Zuzana Čaputová nebola prezidentkou, ale aj ako prezidentka svoj progresivizmus nezaprela. Doterajší prezidenti sa k tejto téme vyjadrovali neurčito alebo vôbec. Prezidentka Čaputová si však považovala za povinnosť preventívne sa ozvať už vtedy, keď len nejaká skupina poslancov pripravovala návrh zákona sprísňujúceho potraty. Pritom pravdepodobnosť, že bude schválený, bola nízka. Ale Čaputová už dopredu proti nemu bojovala. Urobila tak v roku 2019 aj v roku 2020. Okrem toho sa vyjadrila proti sprísňovaniu potratovej legislatívy po prijatí ombudsmanky Márie Patakyovej v auguste 2019.
V problematike LGBT ideológie, ktorej súčasťou je i genderová ideológia, bola Čaputová vždy jej podporovateľkou.
Skutočnosť, že svoju tému zjednocovania spoločnosti Čaputová spojila s účasťou ženy postrelenej počas dvojnásobnej vraždy na Zámockej ulici v Bratislave vo svojej delegácii pri návšteve u pápeža, nepôsobí vierohodne. Vražda a postrelenie mladej ženy nie je výsledkom rozdelenia spoločnosti, ktorú treba spájať, a nie je to ani výsledok pôsobenia politikov, ktorých všeobecne Čaputová kritizovala. Bol to čin vyšinutého izolovaného jednotlivca.
Skutočnosť, že LGBT ideológia sa pod mediálnym a politickým tlakom stáva v priestore Západu ideológiou s totalitnými sklonmi, pred ktorou sa má pod hrozbou sankcie každý skloniť, je mimo akéhokoľvek vnímania Zuzany Čaputovej. Ale značná časť spoločnosti to už vníma.
V čase vojny zaujíma Zuzana Čaputová tiež čoraz radikálnejšie postoje. Vlastne je zo slovenských politikov najväčšou radikálkou. Pred dvomi mesiacmi navrhovala spolu s niektorými ďalšími stredoeurópskymi a východoeurópskymi prezidentmi členstvo Ukrajiny v NATO. Členstvo Ukrajiny v NATO za súčasného stavu vojny medzi Ukrajinou a Ruskom by znamenalo svetovú vojnu medzi NATO a Ruskom.
I na tomto vidno, že je dokonca stále radikálnejšia. Keď kandidovala na prezidentku, bola k členstvu Ukrajiny v NATO zdržanlivá kvôli občianskej vojne na Donbase. Dnes hovorí o členstve v NATO, keď je situácia ešte oveľa horšia.
Úzkostlivo dbá na svoj liberálny imidž a ospravedlňovala sa za udelenie štátneho vyznamenania popraveným protikomunistickým bojovníkom z Bielej légie Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi. Stačilo pár námietok z liberálnej strany a postkomunistickej sféry.
Zuzana Čaputová môže všeličo dosiahnuť, možno aj druhé zvolenie za prezidentku. Nemôže však dosiahnuť, aby jej slová o jednote pôsobili dôveryhodne. Dávno si vybrala inú cestu, nie cestu zjednocovania. A ak sa bude pokúšať túto rolu hrať, v ľuďoch s pamäťou to bude vyvolávať znechutenie.
Ako Dzurindovi chýba strana typu EPP
Ďalšia verejne známa osobnosť, ktorá skúša našu pamäť, je expremiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa snaží o nejaký typ návratu do politiky. Politika je jeho vášňou, takže sa tomu nečudujem. Problémom je však minulosť.
Na Slovensku chýba politická strana typu Európskej ľudovej strany (EPP), hovorí Dzurinda. Mne síce nechýba, ale verím, že mnohým iným chýba. V tomto zmysle by sa s Dzurindom dalo súhlasiť. Problém je v tom, že taká strana tu predsa už bola a bola celkom úspešná. Toto nám Dzurinda nespomenul. Bola to SDKÚ a založil ju Dzurinda.
Akurát, že jej úspech netrval dlho.
A prečo už SDKÚ niet? Pokiaľ si pamätám, zhynula kvôli korupcii. Už v roku 2010 Dzurinda nebol schopný viesť SDKÚ, ktorej bol predsedom v parlamentných voľbách. Robert Fico na neho vyvinul obvineniami z korupcie taký tlak, že nebolo únosné, aby Dzurinda vôbec kandidoval. Na titulnej strane jedného z týždenníkov sa objavila karikatúra, na ktorej Fico víťazoslávne drží Dzurindovu hlavu. A to kauza Gorila sa ešte len mala objaviť dva roky nato.
Témou súčasnej vlády a médií je tuším boj proti korupcii.
Inak, o dva mesiace si pripomenieme okrúhle dvadsiate výročie, od kedy nás premiér Dzurinda voviedol do vojny v Iraku kvôli údajným zbraniam hromadného ničenia, čo nás mali ohrozovať. Tie zbrane tam neboli, ale Stredný východ sa z tej invázie nezotavil doteraz.
Dalo by sa pospomínať toho veľa, ale nechajme to. Ale možno bude Dzurindovi slabší zmysel voliča pre pamäť nápomocným.
A teraz to najlepšie.
Ako kancelárka Merkelová pripravovala Ukrajinu na vojnu
Bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová poskytla začiatkom decembra dva zaujímavé rozhovory, a to pre Spiegel a potom pre Die Zeit. V oboch povedala v podstate toto. Nemecko pod jej vedením sa od roku 2014 tiež zúčastňovalo na rokovaniach o Minských dohodách, ktoré mali prispieť k ukončeniu vojny na Donbase a usporiadaniu pomerov v tomto ruskojazyčnom regióne. Nikdy sa ich nepodarilo uviesť do praxe. A Merkelová povedala, že tieto rozhovory považovala iba za získanie času pre Ukrajinu, aby sa stihla pripraviť a vyzbrojiť na vojnu s Ruskom. Presne to isté povedal o rokovaniach o Minských dohodách tohto roku bývalý ukrajinský prezident Porošenko.
V rozhovore pre Spiegel naznačila pani bývalá kancelárka ešte čosi navyše. Na samite NATO v Bukurešti v roku 2008, kde Američania presadzovali schválenie Akčného plánu členstva – po splnení ktorého by sa Ukrajina automaticky stala členom NATO –, Francúzsko a Nemecko boli neverejne proti, takže samit schválil iba politickú deklaráciu s prísľubom budúceho členstva Ukrajiny. Toto bolo o Merkelovej známe, i keď o tom verejne nehovorila. Lenže pre Spiegel povedala, že už toto odloženie ukrajinského členstva v NATO v roku 2008 ona, Merkelová, chápala ako získanie času pre Ukrajinu, aby sa pripravila na vojnu. Tým ako keby Bukurešť 2008 pripomínala Mníchov 1938, keď Neville Chamberlain ustúpil Hitlerovi, aby získal čas na vyzbrojenie.
Tieto Merkelovej vyznania vyrážajú dych. Tak ona v roku 2008 vedela, že plány na členstvo Ukrajiny v NATO povedú k vojne, tak preto ich treba len odložiť, aby sa krajina pripravila na vojnu? A možnosť, že by sa NATO prijatím Ukrajiny vôbec nemalo zaoberať, Merkelovej nenapadla? Ak hovorí pravdu, tak z toho plynie, ako upozorňuje americký publicista Scott Ritter, že pre Západ bola vojna od začiatku jedinou opciou.
Veď si spomeňme, či sa vtedy Ukrajinci trhali o členstvo v NATO. Odporcov členstva bolo vari trikrát toľko ako prívržencov členstva a v roku 2010, teda v tom čase, čo sa už podľa Merkelovej mala Ukrajina pripravovať na vojnu s Ruskom kvôli členstvu v NATO, si Ukrajinci slobodne zvolili za prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý kandidoval s programom neutrality Ukrajiny. A aj ju (dočasne) presadil. Ale podľa Merkelovej sa mali radšej pripravovať na vojnu, aby mohli byť v NATO.
Otázka je, nakoľko si to vtedy Merkelová naozaj myslela a nakoľko to dnes hovorí preto, aby sa postavila v očiach médií, ktoré ju nie tak dávno pasovali do roly „líderky slobodného sveta“ a teraz ju zavrhli, do lepšieho svetla. Aby bola tou, ktorá bola viac protiruská, než sa zdala. No nevieme.
Osobne si myslím, že ak by Merkelová iba potvrdila, že bola na samite v Bukurešti proti schváleniu akčného plánu pre Ukrajinu, lebo hrozila z toho vojna, tak história by jej dala za pravdu. Ale keď k tomu teraz dodala, že šlo iba o čas na prípravu na vojnu, vychádza z toho ako politička, pre ktorú bola vojna od začiatku jedinou možnosťou (ako hovorí Ritter), a ako vierolomná osoba.
Bohužiaľ, i nám sa láme náš pohľad na seba samých. Veď vždy sme to chápali tak, že my sme tí čestní a Rusi sú tí ľstiví Aziati. A teraz Merkelová umožňuje Putinovi postaviť sa do roly klamaného, ktorý naivne veril, že so Západom je možné dohodnúť sa. Putin sa v reakcii na Merkelovej výroky tváril smutne a prekvapene, ale v skutočnosti si to musel vychutnávať. Na „Pervom kanale“ môžu teraz Merkelovú hrať od rána do večera.
Klamaní boli i obyčajní ľudia u nás. I my sme dúfali, že Minské dohody budú platiť a teraz sa dozvedáme, že sa len získaval čas.
Prežívame značný súmrak politiky.