Čaputová spolu s poľským prezidentom Dudom, českým Zemanom, tromi pobaltskými a tromi balkánskymi prezidentmi (Rumunsko, Čierna Hora, Severné Macedónsko) vo vyhlásení vyzvala na dve problematické veci.
Tou prvou je výzva na podstatné zvýšenie vojenskej pomoci Ukrajine. Prezidenti k tomu vyzývajú „všetkých spojencov“, predpokladám, že ministri Káčer a Naď s tým súhlasia, ale myslí si to aj väčšina parlamentu? Ak nie, nemala by si podobné ciele prezidentkou nechať verejne stanovovať. Pokojne sa môže oprieť o postoje väčšiny spoločnosti.
Ešte vážnejšia je predchádzajúca časť výzvy. Citát: „Pevne stojíme za rozhodnutím zo samitu Severoatlantickej aliancie v Bukurešti v roku 2008 týkajúceho sa budúceho členstva Ukrajiny v Aliancii.“
Čaputová teda chce, aby sa Ukrajina stala členom NATO. To znamená, že presadzuje návrh, ktorý by okamžite viedol k ďalšej eskalácii vojny a priameho zapojenia amerických aj slovenských vojakov do vojny proti Rusku.
Ukrajina nespĺňa niekoľko podmienok na vstup do NATO. Nerobí Alianciu bezpečnejšou, ale jej bezpečnosť ohrozuje, zaťahuje ju do vojny. Má nevysporiadané vzťahy so susedmi, je vo vojenskom konflikte s Ruskom. Jej vnútorné pomery nespĺňajú podmienky, aké museli splniť iní uchádzači vrátane Slovenska.
Američania napriek sporom vnútri Aliancie od roku 2008 aktívne presadzovali členstvo Ukrajiny v NATO. Západné európske štáty, ako Nemecko, Francúzsko a ďalšie, boli proti. Platí to aj teraz.
Tam, kde sú veľké krajiny potichu, Čaputová volá po stupňovaní konfliktu a po riziku vojny.
Keď Američania začali tlačiť na členstvo Ukrajiny v NATO, Angela Merkelová povedala, že to môže viesť k vojne. Presne to isté povedal aj William Burns, bývalý veľvyslanec Ameriky v Moskve, dnes šéf CIA. Povedal to Henry Kissinger, John Mearsheimer a mnoho ďalších. Na ich varovania došlo. Ale Zuzana Čaputová sa cíti kompetentnejšia. Nehovorí však za seba ani za nejakú mimovládku, ale za štát.
Naozaj sa nám chce riskovať priamu vojnu s Ruskom?
Keď prezident Zelenskyj žiadal, aby Američania vyhlásili nad Ukrajinou bezletovú zónu, a teda by vzali na seba povinnosť zostreľovať ruské lietadlá, Biden to odmietol, pretože by to viedlo k tretej svetovej vojne.
Čaputová dnes vlastne chce, aby sa presne to stalo.
Kde na to vzala mandát?
Vo voľbách s ničím podobným nekandidovala, naopak, vyhýbala sa aj otázke amerických základní na Slovensku. Ani teraz toto vyhlásenie doma veľmi nepropaguje, na jej stránke vám bude trvať dlho, kým ho nájdete. Toto vyhlásenie je určené pre svet, prebrali ho všetky významné americké médiá. Práve pre Ameriku a jej zahraničnú politiku bolo aj určené. Čomu to tu chceme slúžiť? Vojne, akú svet ešte nevidel?
Pani prezidentka pred rokom povedala, ako veľmi si váži osobnosť a príklad pápeža Františka. Ten práve takéto „dýchanie vojnou“ systematicky kritizuje. Prečo ide Čaputová proti pápežovi a verejnej mienke na Slovensku? Pre koho to robí?
Nielenže nečelila jedinej polemike, kde by takýto postoj obhájila, ona o tom doma mlčí. Pritom žiadny slovenský prezident ešte neviedol takú vojnotvornú politiku, o akú sa pokúša Čaputová.
Ak má takýto postoj väčšinu v Prezidentskom paláci a možno aj v Hegerovej vláde, je najvyšší čas, aby sa k téme vyjadril slovenský parlament. Tam je najväčšia nádej, že vznikne iná väčšina a vyšle iný signál.
Parlamentná rozprava a kritické vyhlásenie k prezidentkinej snahe o eskaláciu vojny na Ukrajine by pritom plnili viac užitočných vecí.
V prvom rade, voliči by mali konečne pocit, že v zastupiteľskej demokracii ich niekto naozaj zastupuje. Vojna sa stáva nebezpečnejšou, eskalácia neustále narastá, je absurdné, že slovenský parlament túto ústrednú tému zahraničnej politiky stále ignoruje. Ak si váži sám seba a svoje postavenie v politickom systéme, je čas na zmenu.
Týka sa to koalície aj opozície. Časť poslancov OĽaNO nechcela hlasovať za vojenskú dohodu so Spojenými štátmi a bola prinútená tlakom zhora. Mohli by sa emancipovať. Kresťania v „najkonzervatívnejšom parlamente" by sa celkom iste mali popasovať s vyjadreniami pápeža Františka.
Po druhé, Peter Pellegrini sa tiež tejto téme snaží vyhýbať. Ani teraz, na sobotnom sneme, nenechal na Matovičovi a Hegerovi suchú niť, ale ani jednu úvahu nevenoval vojne. Pellegrini a Hlas mlčia. Vedia, čo robia, a vedia, že aj táto téma môže rozhodnúť o zložení budúcej vlády. Lenže ak bude Pellegrini taktizovať, o to väčšiemu tlaku zahraničných aktérov a ambasád sa po voľbách vystaví.
Povedzme to takto: Treba mu alebo pomôcť, aby sa rozhodol, alebo ho v tom taktizovaní poriadne „vymáčať“. Voliči si to zaslúžia.
Po tretie, Čaputová si vybrala a voči Ukrajine robí americkú, a nie európsku politiku. Ten rozdiel nie je vždy vidieť, ale toto vyhlásenie je natoľko radikálne, že ho opäť vidieť môžeme. Kritizovať ju znamená hájiť nielen slovenský, ale aj európsky záujem. Prezidentka stojí ma čele ozbrojených síl, jej slová preto treba brať vážne.
Čaputová rada hovorí o zjednocovaní krajiny, ale teraz ju práve ona ostro polarizuje. Treba jej politiku vystaviť férovej debate a kritike. Len k tomu, prosím, nepúšťajte Blahu. Lebo ten dosiahne najskôr to, že Čaputová – hoci je to takmer nemožné – za svoj radikalizmus „nezaplatí“, ale zaboduje s ním.
