Architekti nového človeka a nového sveta vedia, že rodinu treba oslabiť alebo zničiť, vraví bioetik
Na Pápežskej Gregoriánskej univerzite ste viedli kurz Ideológie a ľudský život. Avšak nezostruje sa boj proti rodine aj preto, že upadá zvnútra, lebo rodiny zlyhávajú pri odovzdávaní "rodinných" hodnôt?
Cieľom kurzu bolo predstaviť a odhaliť niektoré aktuálne ideológie, ktoré sú zamerané proti životu a rodine. Ako vieme a cítime, tlak ideológií je veľmi agresívny a sofistikovaný. Jedno slovenské príslovie pomáha, aby sme ich lepšie chápali: „Kto chodí do mlyna, ľahko sa zamúči.“ To znamená, že keď sú jednotlivci a rodiny vystavení ideológiám, ich vplyv či „prach“ môže na nich nasadať, zadrieť sa im pod kožu, dostať sa do ich vnútra a ovplyvňovať tak ich myslenie a konanie.
Boj proti rodine sa zostruje hlavne preto, lebo rodina sa pre niektorých stáva veľmi nepohodlnou inštitúciou. Rodina bola a aj je baštou odporu proti ideológiám. Platilo to nielen o komunistickej ideológii, ale aj o všetkých ostatných. „Architekti nového človeka a nového sveta“ alebo „nového svetového poriadku“ vedeli a vedia, že rodinu treba oslabiť alebo zničiť. To je základný predpoklad ich „úspechu“. Deti a jedinci z neúplných alebo rozbitých rodín sa častejšie dostávajú do kontaktu a do závislosti od alkoholu, drog, pornografie, prostitúcie a násilia. Možno ich ľahšie dostať do područia ideológií. Deti a jedinci z fungujúcich rodín sú silnejší a odolnejší. Treba dodať, že napriek všetkému na Slovensku i mimo neho mnohé rodiny žijú čestne, zodpovedne a povzbudzujúco.
Pápež František sa s nami v Bratislave podelil aj o svoj pohľad na ideologickú kolonizáciu a hlavne na ideológiu „gender“. Okrem iného povedal: „Ideológia má v sebe vždy niečo diabolské… pretože nie je vtelená. Teraz žijeme kultúru ideológií, tak veru. Musíme demaskovať ich korene. Áno, ‚gender‘ ideológia [...] je nebezpečná. Podľa mňa preto, lebo je odtrhnutá od konkrétneho života osoby, ako keby sa človek mohol ľubovoľne, nezávisle od všetkého rozhodnúť, či a kedy byť mužom alebo ženou.“
Čo z toho vyplýva?
Cirkev ohlasovala a ohlasuje svoj pohľad na svet, na individuálny a spoločenský život; predkladá návod na životný štýl. Žiaľ, aj dnes vidíme, kam vedie odmietanie jej postojov alebo kompromis so zlom. Existujú etické princípy, o ktorých nemožno vyjednávať, pretože svojou povahou a úlohou predstavujú základ sociálneho života. Keď sa praktický život konfrontuje s morálnymi princípmi, ktoré nedovoľujú žiadne výnimky alebo kompromis, je to veľká výzva pre zodpovednosť kresťanov. Pred týmito základnými a nedotknuteľnými morálnymi princípmi si veriaci musia uvedomiť, že ide o základy mravného poriadku, ktorý súvisí s celostným dobrom osoby i spoločnosti. Tieto princípy majú absolútnu hodnotu a veriaci sa ich nemôžu a nesmú vzdať.
Ide predovšetkým o tieto: odmietanie potratu a eutanázie, rešpekt a ochrana práv ľudského zárodku, ochrana a podpora rodiny založenej na manželstve jednej ženy s jedným mužom. Ďalej je to sloboda rodičov na výchovu vlastných detí, potom sociálna ochrana nedospelých a oslobodenie obetí od moderných foriem otroctva (ako napríklad drogová závislosť či prostitúcia). Napokon právo na náboženskú slobodu, ekonomický rozvoj v službách osoby a spoločného dobra, ale aj rešpektovanie sociálnej spravodlivosti, princípu ľudskej solidarity a subsidiarity a tiež ochrana pokoja.
Treba len dodať, že kompromis so zlom sa nikdy nevypláca. Ide totiž o dvojaký hriech: krivenie pravdy a pohoršenie. Pán Ježiš to zreteľne povedal: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Evanjelium podľa Matúša 6, 24). A preto má byť konanie veriaceho zodpovedné, pravdivé, povzbudzujúce a vyjadrujúce súlad medzi vierou a životom, medzi evanjeliom a kultúrou.
To súvisí s polemikou či dať, alebo nedať sväté prijímanie katolíkom vo verejných funkciách, ktorí otvorene pripúšťajú potrat, hoci osobne sú možno proti, napríklad prezident USA Joe Biden a iní. Kardinál Burke vraví s odkazom na kánonické právo, že takíto ľudia sú odpadlíci. Podľa pápeža majú biskupi zaujať pastoračný, a nie paušálny a politický postoj. Debatovalo sa o tom najmä v USA.
Praktizujúci katolíci majú byť vo svojom konaní jednoznační na každom mieste, o to viac vo verejných funkciách. Keď sa „katolík“ zúčastní v nedeľu na svätej omši, ide na sväté prijímanie a v ten istý deň či o niekoľko dní vystúpi na stretnutí alebo konferencii, ktoré popierajú Desatoro, sociálne a morálne učenie cirkvi (napríklad v otázke potratu), komu taký „katolík“ vlastne slúži? Pánu Bohu a či ideológiám? Nevníma či nechce vnímať hlboký protiklad medzi vierou, ku ktorej sa hlási, a svojím konaním, ktoré ju popiera? O čomu mu ide?
Keď naozaj nechce slúžiť ideológiám, nech sa vyhne takej politickej strane alebo organizácii, ktoré by ho mohli postaviť proti cirkvi. To bol prípad aj mnohých katolíkov, ktorí počas komunizmu rozhodne odmietli vstúpiť do komunistickej strany. A prežili. Aj bez toho, aby sa poškvrnili kompromisom. Kto sa ako „katolík“ vedome a dobrovoľne dáva do služieb postojov, ktoré sú proti ľudskému životu a proti učeniu cirkvi, nemá pristupovať k svätému prijímaniu. Svojím konaním rozhodne pohoršuje a kriví obraz cirkvi, ku ktorej sa hlási.
Hovoríte o útoku proti rodine a životu, no nejde o otvorenie priestoru pre iné typy a interpretácie rodiny? Napríklad takzvaná sexuálna revolúcia neukázala túžbu mladých v tomto zmysle? Vo vašom kurze spomínate aj „sexuálne a reprodukčné práva“.
Boh daroval človeku aj slobodu. Jej nutným predpokladom je život, ktorý ju rozhodne predchádza. Inými slovami iba ten, kto žije, môže sa slobodne rozhodovať. Avšak v mene vlastnej slobody nemožno rozhodovať o živote iných. Keď niekto dostal život, treba ho rešpektovať v plnej miere a dôsledne. Uznať veľkosť darovanej slobody vedie k vďačnosti a k láske voči Tvorcovi. Vlastný život, ktorý ubieha veľmi rýchlo, je nielen dar, ale aj úloha. Ako partneri a spolupracovníci s Bohom-Stvoriteľom môžeme z našich životov urobiť krásny dar pre iných, čo nám bude slúžiť ku cti.
Od začiatku svojich dejín človek bol a je neustále pokúšaný byť ako Boh. Je to prejav falošnej ilúzie, že si vystačí aj sám, bez Boha. Táto predstava je nanajvýš aktuálna práve v dnešnej dobe. V mene arogantných ideológií „nových práv“ (kam patria aj „sexuálne“ a „reprodukčné práva“) nemožno uznať ako "základné právo človeka" možnosť zabiť iného, napríklad hormonálnou či inou antikoncepciou, predimplantačnou diagnostikou a selekciou „nevhodných zárodkov“, potratom, eutanáziou, asistovanou samovraždou alebo iným spôsobom.
Opäť: nejde o inú interpretáciu slobody?
Dnešný západný človek prežíva eufóriu slobody. V dôsledku toho si niektorí myslia, že v jej mene možno „dať“ či „uzákoniť smrť“ iným alebo aj sebe. Podľa toho je teda na parlamentoch krajín, pre koho uzákonia zákony na likvidáciu niektorých osôb. A keď sa jednotlivec unaví či vyčerpá vo svojich hedonistických a egoistických chúťkach alebo upadne do depresie, mohol by požiadať o smrť v podobe eutanázie alebo asistovanej samovraždy...
Treba povedať, že monogamný vzťah bol a je zárukou vyrovnaných jedincov, ktorí môžu dať významné príspevky pre občiansku spoločnosť. Kto monogamný vzťah ohrozuje, prispieva k deštrukcii jedincov, rodiny i spoločnosti. Sexuálna revolúcia viedla a vedie k falošnému a redukovanému pohľadu na človeka. Ľudská bytosť je aj sexuálnou bytosťou, ale je predovšetkým sociálnou a duchovnou bytosťou, čo vyjadruje jej širší rozmer. Inými slovami, sexualita má slúžiť človeku, ale nesmie ho dostať do svojho područia. Inak hrozí, že v mene „sexuálnej slobody“ človek stratí svoju osobnú slobodu.
V Ríme ste prednášali aj o transhumanizme a posthumanizme, o ktorom sme mali rozhovor s Francescom Giordanom.
Kto nerešpektuje dôstojnosť človeka, môže prísť aj k extrémnym názorom a praktickým postojom. Ako príklady možno uviesť transhumanizmus a posthumanizmus. Tieto filozoficko-sociologické smery hlásajú, že človek sa Stvoriteľovi nevydaril. Je vystavený chorobám, utrpeniu, smrti. Ľudskú prirodzenosť netreba chrániť, ale možno ju meniť, manipulovať, a to až do takej miery, že by z nej už nezostalo nič pôvodné. Postupne sa to môže dosiahnuť pomocou náhradných protéz alebo kybernetických organizmov (takzvaní „cyberorgs“). Tak by sa teoreticky mohlo dospieť k zmene terajšieho homo sapiens na homo cybersapiens.
A ohľadom spásy? Prečo by ju človek mal očakávať od Niekoho iného ako dar? Keď svoj život zoberie v plnej miere do svojich rúk, môže si aj sám „udeliť technologickú spásu“ tým, že si „rozšíri“, „posilní“ či „predĺži“ svoje funkčné schopnosti či vek (takzvaný „enhancement“) až do takej miery, ktorá sa triezvemu človeku javí ako nereálna science-fiction. Z histórie však vieme, že každý pokus byť ako Boh a zobrať zodpovednosť za život iba do svojich rúk sa človeku vymkol a v konečnom dôsledku sa mu trpko vypomstil.
Teda vidíme v súčasnosti takzvaný Gramsciho pochod inštitúciami?
Je nutné uviesť aspoň základné charakteristiky tohto pochodu. Antonio Gramsci bol taliansky novinár, filozof, politik, teoretik marxizmu a ľavicový ideológ. Na štúdiách v Turíne sympatizoval so socialistickými a revolučnými prúdmi. V roku 1913 sa stal členom talianskej Socialistickej strany a neskôr založil týždenník pre robotníkov L’Ordine Nuovo (Nový poriadok), ktorý zápasil o pričlenenie talianskej Socialistickej strany ku Komunistickej internacionále. Postoje týždenníka schválil samotný Lenin.
Gramsci bol jedným zo zakladateľov Talianskej komunistickej strany, jej členom a sekretárom. Počas svojho pobytu v Moskve sa stal členom výkonného výboru Komunistickej internacionály. Po návrate do Talianska založil v roku 1924 denník L’Unità (Jednota), tlačový orgán Talianskej komunistickej strany.
Gramsci hlásal, že sa viac dosiahne nie rozhodujúcim a násilným útokom, ale postupnými zmenami, ktoré povedú k zmene zmýšľania a životného štýlu ľudí. Podľa neho boľševická revolúcia v Rusku nemala úspech v Európe ani vo svete. Za hlavné príčiny neúspechu považoval vplyv kresťanskej viery a katolíckej cirkvi a s nimi spojenej kultúry. Koncepciu „vojny pohybu“ alebo „vojny manévru“ treba nahradiť koncepciou „vojny o pozície“. Gramsci vypracoval teóriu „kultúrnej hegemónie“.
Podľa nej noví revolucionári majú obsadiť kľúčové miesta, na ktorých sa rozhoduje o kultúrnej orientácii spoločnosti. Tak sa postupne oslabí a nahradí vplyv kresťanskej alebo starej kultúry, ktorú určovala hlavne katolícka cirkev. Rozhodujúcim smerovaním revolúcie teda nemá byť materiálna základňa a zrušenie súkromného vlastníctva, ale kultúrna nadstavba.
Takže vaša odpoveď je áno.
Áno, noví revolucionári majú obsadiť rozhodujúce posty v masmédiách, aby noviny, časopisy, romány, literárna tvorba, filmy, ale aj školská a univerzitná formácia, umenie a spoločenské, politické, legislatívne a cirkevné inštitúcie smerovali k ideologickej transformácii. Tak sa majú presadzovať „nové hodnoty“, radikálne odlišné od hodnôt kresťanskej či tradičnej kultúry. Iba tak možno prísť k plnej moci a zaistiť víťazstvo komunizmu v nových podmienkach. Preto je Gramsci považovaný za zakladateľa kultúrneho marxizmu alebo moderného neomarxizmu. Nemecký marxistický aktivista Rudi Dutschke v roku 1967 označil Gramsciho stratégiu ako „dlhý pochod inštitúciami“.
To, čo som povedal predtým, tak treba považovať za známky kultúrnej vojny a za prejavy „Gramsciho pochodu inštitúciami“. Noví revolucionári (alebo niektorí ich označujú aj nová „osvietená menšina“) intenzívne presadzujú boj proti ľudskému životu, rodine a manželstvu v mene „pokroku“ a „slobody“. Sú predstaviteľmi ideologickej kolonizácie, s ktorými sme a budeme konfrontovaní.
Na záver kurzu ste sa pýtali, ako viesť dialóg a efektívnejšie reagovať v prospech života a rodiny podľa Magistéria (učenia cirkvi). Ako?
Dialóg možno viesť s každým, kto je preň otvorený. Postoj cirkvi treba predkladať jasne a trpezlivo. Predovšetkým sa treba zasadiť za podporu a ochranu života, a to každej ľudskej bytosti od okamihu jej počatia až po prirodzený koniec. Rovnako sa žiada podpora rodiny a manželstva medzi jedným mužom a jednou ženou. Takisto je nutná ochrana prirodzených práv rodičov na výchovu svojich detí, ako aj obrana individuálnej a spoločenskej slobody. Pre demaskovanie ideológií je potrebná mobilizácia kresťanov a všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí majú prejaviť svoj názor spôsobom, aký je im dostupný.
Treba rozlišovať medzi utilitaristickou a hedonistickou víziou sexuality a kresťanským ponímaním, ktoré chápe ľudský život ako dar a úlohu a odmieta akúkoľvek manipuláciu s ľudským životom. Postoje Magistéria vyjadruje sociálne a morálne učenie cirkvi. V konfrontácii s mravným a ľudským úpadkom pápež František odporúča misionársku tvorivosť. Kresťania majú byť nositeľmi nádeje, ktorej zárukou je živý a večný Boh. Práve o Neho sa možno oprieť v zápase o zmysel života, pravdu a krásu, po ktorých túži každý človek.
A na záver niečo pozitívne: aké máte obľúbené miesta v Ríme späté so Slovenskom?
Bazilika Santa Maria Maggiore je osobitne drahá nám Slovákom. Keď totiž svätí Cyril a Metod prišli do Ríma asi na Vianoce roku 867, vtedajší pápež Hadrián II. položil staroslovienske evanjelium na oltár pri jasličkách, čím ten preklad schválil. V tejto bazilike bola schválená straroslovienčina ako liturgický jazyk a práve tu sa prvýkrát slúžila liturgia v tomto jazyku. Okrem toho táto bazilika je drahá všetkým jezuitom. Na Vianoce roku 1538 v malej kaplnke blízko hlavného oltára slúžil svoju prvú svätú omšu svätý Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej.
Ďalej Bazilika svätého Klementa. Ako je známe, v dolnej, teda pôvodnej bazilike bol v 9. storočí pochovaný svätý Cyril. Dnes je však jeho hrob prázdny. V pravej lodi hornej baziliky je krásna kaplnka, ktorá je venovaná úcte našich vierozvestov – svätého Cyrila a Metoda. Tu sú uložené telesné pozostatky svätého Cyrila. V Bazilike svätého Klementa sa každoročne 14. februára, na sviatok svätých solúnskych bratov, patrónov Európy, schádzajú zástupcovia slovanských národov na slávnostnej svätej omši.
Ďalšie obľúbené miesto je Vatikánsky rozhlas a jeho slovenská redakcia. To bolo miesto mojej prvej misie v Ríme v lete 1990. Krátko po mojej kňazskej a už verejnej vysviacke som bol poslaný, aby som vypomáhal v našej sekcii a aby som sa začal učiť taliančinu. Na to isté miesto som sa vrátil aj v lete 1991 a rovnako po mojich štúdiách licenciátu na obdobie jedného kalendárneho roka. Vatikánskemu rozhlasu som veľmi vďačný za jeho neoceniteľnú službu pravde v časoch komunistickej neslobody a ideológie i za horizonty, ktoré mi poskytol.
Napokon Slovenský ústav (teraz Pápežské slovenské kolégium) svätého Cyrila a Metoda. Je to jedna z najvýznamnejších slovenských inštitúcií v zahraničí. Na jej vzniku sa podieľali aj slovenskí jezuiti. Na toto miesto som chodil a stále chodievam veľmi rád, lebo sprítomňuje Slovensko v Taliansku a možno tam stretnúť viacerých krajanov.
Jezuita Ján Ďačok je lekár a morálny teológ, ktorý pôsobil na najstaršom vatikánskom tribunáli, takzvanej Apoštolskej penitenciárii v Ríme. Na Pápežskej Gregoriánskej univerzite prednášal o bioetike a postmoderne. Pred rokom pre Štandard hodnotil pápežovu návštevu Slovenska. Po mnohých rokoch v Ríme sa vracia do Bratislavy, kde bude učiť teológiu.