Čo žiada Zelenskyj od Ameriky a nemôže to dostať

Taras Ševčenko, symbol ukrajinskej kultúry, v jednom svojom texte napísal:

„Pýšite sa, že ste Poľsko kedysi porazili! …A máte pravdu: Poľsko padlo, porazené bolo, ale pri svojom páde aj vás zadusilo! Tak otcovia, hľa, bojovali kedysi za Moskvu i za Varšavu! Nám, synom svojim, potom odkázali svoje okovy, svoju dávnu slávu!“

Je to odkaz na vzburu Bohdana Chmelnického, kozáckeho hajtmana, ktorý v polovici 17. storočia urobil dohodu s ruským cárom, ktorý ho podporil proti Poliakom. Vzbura bola úspešná, ale to, čo by sme dnes nazvali Ukrajina, skončilo rozdelené.

O niekoľko storočí neskôr sa Ukrajinci pokúsili o podobnú zmluvu s Nemcami, ale ani to nedopadlo pre nich dobre. Symbolom toho obdobia sa stal Stepan Bandera.

Teraz je najdôležitejším spojencom Ukrajiny Amerika a veľkou otázkou pre budúcnosť ukrajinského štátu je, ako dopadne toto spojenectvo, či Ukrajina môže dosiahnuť viac ako v minulosti.

Zelenskyj vo Washingtone

Až doteraz vystupoval Volodymyr Zelenskyj v iných parlamentoch iba cez obrazovku, tvrdil, že svoju krajinu neopustí, kým neskončí vojna. Výnimkou sa stala cesta do Washingtonu, kam priletel na palube amerického lietadla. Najdôležitejším bolo vystúpenie v Kongrese.

„Naše dva národy sú v tejto vojne spojencami. A nadchádzajúci rok bude prelomový, viem to. Bodom zlomu je, že ukrajinská odvaha a americká odhodlanosť musia garantovať budúcnosť našej spoločnej slobody, slobody ľudí, ktorí stoja za svojimi hodnotami,“ hovoril pred pár dňami v budove amerického Kongresu Zelenskyj.

Ale čo je to ten bod zlomu, o ktorom hovoril?

Možno to, samozrejme, chápať tak, že Ukrajina potrebuje ďalšie peniaze a ďalšie zbrane, a že ak v tom Amerika vytrvá, môžu Ukrajinci Rusko poraziť. Tomu však, zdá sa, pred Vianocami roku 2022 už viacerí prestávajú veriť. Nie preto, že by podpora nechodila, Američania prisľúbili Zelenskému ďalšie takmer dve miliardy dolárov v zbraniach, a takmer 50 miliárd dolárov novej pomoci. Problém je inde.

Po prvom roku vojny je čoraz menej dôvodov veriť tomu, že to môže stačiť na porážku Ruska. Doteraz to zjavne nestačilo a šéf ukrajinských ozbrojených síl generál Zalužnyj v Economiste varoval, že Rusi pripravujú silnú ofenzívu. Nijako ich nepodceňuje, to robia skôr iní.

V ten istý deň, ako rečnil Zelenskyj v Kongrese, mal prejav aj Putin. Bol plný odhodlania a plánov do ďalšieho roka.

Vráťme sa však k Zeleskému a k bodu obratu, o ktorom hovoril. Ak by to mali byť ďalšie peniaze a zbrane, potom by nebol namieste budúci čas. Vojenská a finančná podpora sa už stala základom vzťahov medzi Ukrajinou a Západom, EÚ sa zaviazala na masívne platby (na budúci rok 18 miliárd eur), Američania dodávajú Ukrajincom ešte viac pomoci, najmä zbrane. K tomu treba pripočítať sankcie proti Rusku a jeho izoláciu od západného sveta. Ukrajinský prezident však hovoril o tom, že bodom zlomu bude nadchádzajúci rok. Čo tým teda myslí?

Foto: TASR/AP

Najskôr malý úvod. Zelenskyj vedel, ku komu hovorí a s akým cieľom. Bol to emotívny prejav, ktorý mal Američanov uistiť, že ďalšie miliardy dolárov na vojnu stoja za to. Na vete, že americká pomoc „nie je charitou, ale investíciou,“ bola najdôležitejšia nasledujúca časť, keď povedal, že s americkými peniazmi zachádzajú „tým najzodpovednejším spôsobom“. Zelenskyj chcel Američanov uistiť, že desiatky miliárd dolárov stoja za to. Že sa časť z nich nerozkradne, ako sa o tom už verejne hovorí, ani že vďaka nim nevznikne nová vrstva oligarchie. O vzťahu Ukrajiny a Ameriky hovoril ako o „našej aliancii“. A dodal, čo celé mesiace hovorí doma: Musíme vydržať. Musíme vyhrať.

Vydržať a vyhrať sú dve odlišné veci, a ak sa nezačnú obsahy tých slov zbližovať, dôsledky môžu byť presne opačné. A práve to bude testom „spojenectva“. Minimálne pre Američanov.

Zelenskyj sa v Kongrese predstavoval ako blízky spojenec, akoby bola Ukrajina voči Amerike v pozícii Izraela. A to je predsa len odvážna poloha. Izrael má už niekoľko desaťročí trvalú podporu Ameriky bez ohľadu na meno prezidenta. Na Ukrajine to od začiatku vojny týmto testom ešte neprešlo. Aj keď je pravda, že všetky bývalé administratívy od Georgea W. Busha po Bidena (vrátane Trumpa) Ukrajinu oficiálne uisťovali o tom istom – členstvo v NATO, vojenská spolupráca s USA.

Jedinou akou-takou výnimkou je výrok prezidenta Trumpa, ktorý povedal, že on by sa s Putinom dohodol a vojna by nebola. Že by to bola zodpovednosť Európy. Podobné názory počuť aj od ďalších amerických politikov (napríklad senátori J.D. Vance či Sanders), niektorí si dokonca trúfli netlieskať počas Zelenského prejavu, ale ide o výraznú menšinu.

Trump on what we should do if Russia invades Ukraine (October 11, 2015) pic.twitter.com/ax4jfkBn4J

— Nate Hochman (@njhochman) August 25, 2022

Otázka znie, či vnímajú Američania spojenectvo s Ukrajinou rovnako ako samotní Ukrajinci.

Podľa súčasného ministra obrany Lloyda Austina je cieľom vojny vyčerpanie Ruska, s Ukrajinou teda majú rovnakého nepriateľa, ale na Kyjev používajú skôr označenie partner, prípadne priateľ. Slovo spojenec, respektíve blízky spojenec, nateraz nie je zaužívané.

Čo bude zlomovým bodom

Až na jeden krátky odsek v prejave Zelenskyj neriešil otázky, ktoré budú nasledujúci rok západný svet zaujímať najviac. Ide o dve veci, pri obidvoch je osud Ukrajiny odkázaný na rozhodnutie Ameriky. Aj tieto body možno označiť za turning points, za zlomové momenty.

Po prvé, udržateľnosť dlhodobej vojny.

Pre Putinov režim je to existenčná vojna, ruský prezident už povedal, že jeho vláda dá na vojnu všetko, čo je potrebné, aby sa skončila úspechom. To isté žiada od Západu Zelenskyj a to isté mu Biden verejne prisľúbil.

Otázkou je, či bude Západ ochotný pokračovať vo financovaní dlhodobej vojny až do hypotetického vyčerpania (a čo na to povedia voliči). Nie je to otázka na Ukrajincov, tí dokazujú, že toho schopní sú. Aj Rusko – tvrdí to Putin – je na to odhodlané. Ukrajinci však môžu pokračovať, iba ak toho bude schopný aj Západ. Kto bude schopný akceptovať pokračujúce náklady a ekonomické dôsledky vojny, ten môže vyhrať.

Foto: TASR/AP

V tomto zmysle je ukrajinská vojna moderným typom vojny, od vojny Sever proti Juhu pri každom veľkom konflikte platí, že nerozhoduje iba odhodlanosť armád, ale najmä schopnosť zásobovať a financovať dlhotrvajúcu vojnu. Pri dlhých vojnách rozhoduje ekonomická sila bojujúceho štátu, Paul Kennedy o tom napísal strhujúcu knihu Vzostup a pád veľmocí (česky 1996). Američania však za túto tézu dali otáznik, počnúc vietnamskou vojnou viedli niektoré náročné vojny, ktoré prehrali nie preto, že by nemali vojenskú a ekonomickú prevahu, ale preto, že neboli ochotní znášať dlhodobé náklady. Poslednými príkladmi boli Irak a Afganistan.

Na Ukrajine je situácia iná v tom, že vo vojne nezomierajú americkí vojaci, ale náklady na vojnu začínajú byť aj na pomery USA vysoké.

Vďaka tomu sme vo fáze vojny, kde ide o vyčerpanie protivníka. Ukrajina má potenciálne menej vojakov, rozhodne menej zásob a asymetriu v niektorých oblastiach vedenia vojny (letectvo, rakety), ale výhodu má nateraz práve v ekonomickej podpore Západu, aj v západných vojenských technológiách (najmä Himars) a spravodajských informáciách.

Dôležitým posunom sa počas Zelenského návštevy v Amerike stala protivzdušná raketová obrana Patriot, ktorú Američania prisľúbili Ukrajincom. Američania to doteraz odmietali, Patrioty si cenia, odmietli ich predať aj Turecku, čo je spojenec s NATO. Je to účinná a drahá zbraň (jedna raketa stojí 4 milióny dolárov), Američania ju poskytujú iba vybraným spojencom (napríklad Nemecko, Holandsko, Japonsko, Izrael, Saudská Arábia a podobne). Veľkou otázkou bude, kto bude Patrioty na Ukrajine obsluhovať.

V každom prípade, význam Ameriky pre Ukrajinu je určujúci a rastie. Ešte pred prejavom v Kongrese sa senátor Chuck Schumer z New Yorku Zelenského spýtal, čo by znamenalo, ak by Kongres neschválil ďalšiu pomoc Ukrajine, Zelenskyj mu povedal: „Znamenalo by to, že by sme prehrali vojnu.“

Je to už zárodok novej aliancie? Je to viac, ako len solidarita s napadnutým štátom? A môže byť z toho nejaký trvalý záväzok? Ako to v prípade Ukrajiny dopadne, to je jedna z rozhodujúcich otázok pred nasledujúcim rokom či rokmi.

Foto: Profimedia.sk

Druhou otázkou sú úvahy, ako bude možné usporiadať vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou v budúcnosti. Táto otázka súvisí so vznikom vojny a bude ju treba riešiť aj po skončení vojny.

Prezident Zelenskyj na jednom mieste počas prejavu spomenul desaťbodový plán a „mierovú formulu“, ktorá podľa Ukrajincov „musí byť naplnená,“ aby to garantovalo bezpečnosť Ukrajiny na „desaťročia dopredu“ (Zelenského slová). Tieto požiadavky by mal raz potvrdiť mierový samit a zrejme aj medzinárodná zmluva.

Podrobnosti nevieme, Zelenskyj nepovedal, že sa s Američanmi na tom zhodol, iba to, že o tomto návrhu s Bidenom „diskutoval“. V zásade to znamená, že od Američanov očakáva, že Amerika bude súčasťou takejto dohody.

Je to realistická predstava? Do akej miery bude v budúcnosti Amerika ochotná priamo garantovať ukrajinskú hranicu s Ruskom?

Pre všetkých nadšencov členstva Ukrajiny v NATO, ide o vyriešený problém. Problém je, že tieto neokonzervatívne skratky vedú k ešte väčším problémom a najmä vojnám. Pre všetkých ostatných ide o podstatne vážnejšiu otázku, konkrétne, či sme – Amerika, ale my, ako Západ – ochotní ísť kvôli Ukrajine do vojny s Ruskom.

Má to aj akútnejšiu podobu, a síce, či sa dokážeme priamej vojne medzi Amerikou (NATO) a Ruskom teraz alebo v budúcnosti vyhnúť. Mnohé veci za uplynulé mesiace túto vojnu robia, žiaľ, čoraz viac pravdepodobnou. Rusi už vojnu na Ukrajine považujú v istom zmysle za vojnu s NATO. Putin tento týždeň v prejave na Ministerstve obrany povedal, že „je všeobecne známe, že proti Rusku sa využíva vojenský potenciál a schopnosti takmer všetkých významných štátov NATO.“

Je len málo postáv, ktoré na túto hrozbu upozorňujú a snažia sa tomu čeliť. Na čelnom mieste stojí pápež František. Pápež sa snaží vykoľajiť uvažovanie o tejto vojne, upozorňujúc na to, že vedie k potenciálne hrozivej katastrofe. Jeho snahou je dokázať, že mier je možný aj bez väčšej a zničujúcej vojny. Ukrajinci, naopak, sa správajú, akoby o takúto vojnu stáli. (Vysvetlenie o pár riadkov nižšie.)

Čo môže byť v takejto situácii, uprostred ničivej vojny, naozajstným bodom obratu? Môžeme to pokojne nazvať Kissingerovou otázkou, pretože nikto sa nesnaží tento ťažký bezpečnostný problém otáčať v mysli vytrvalejšie a originálnejšie ako Henry Kissinger. A čelí za to samej kritike. Možno dokonca právom.

Kissinger Putina neporovnáva s Hitlerom, podobnosti vidí s prvou svetovou vojnou, ktorá sa systémom záväzkov a neuvážených krokov rozrástla do svetovej vojny. Problém je, že ani jemu sa nedarí navrhnúť riešenie, ktoré by väčšiu vojnu vylučovalo.

Ilustrácia: Vlado Palša

Kissingerova otázka

Dilema a hlboký spor, ktorý rieši Kissinger v sérii úvah v tomto roku, má zásadný význam: Kto bude ochotný a schopný garantovať ukrajinskú hranicu s Ruskom? Kto bude ochotný, ak je to jediný predpoklad urovnania vzťahov, povedať, že je pripravený vstúpiť na strane Ukrajiny do vojny s Ruskom? A čoho je schopná sa vzdať pre dosiahnutie tohto cieľa Ukrajina?

Kissinger dlho pred týmto problémom varoval z obáv pred vojnou. Teraz sa snaží nájsť formulu, ktorá by na to nezaväzovala iba samotných Američanov, ale širšiu koalíciu štátov, ideálne NATO.

Ukrajinci rozmýšľajú presne naopak, žiadajú od Západu a Američanov vlastne všetko: ochotu ísť do priamej vojny s Ruskom.

Nehovoria to úplne priamočiaro, aj Zelenskyj teraz vo Washingtone povedal, že „Ukrajina nebude nikdy žiadať amerických vojakov, aby bojovali na našom území za nás.“ Zelenskyj to však hovorí nepriamo a snažil sa to od 24. februára niekoľkokrát dosiahnuť.

Vstupom do vojny by bolo, keby územie Poľska naozaj zasiahli ruské rakety, ako to tvrdil po zabití dvoch Poliakov ukrajinskými raketami Zelenskyj a minister zahraničných vecí Kuleba. Obaja šírili o tomto útoku dezinformácie a obviňovali z neho Rusov. Dodnes sa neospravedlnili. Vstupom do vojny by bolo, keby nad Ukrajinou Američania vyhlásili bezletovú zónu, ako o to dlhé mesiace žiadal Zelenskyj. Vstup do vojny by bol pravdepodobný, keby došlo k jadrovému útoku a možno aj útoku na jadrové elektrárne, na ktoré útočili Ukrajinci a obviňovali z toho Rusov. A vstupom do vojny by, samozrejme, bolo, keby NATO súhlasilo so Zelenského požiadavkou na preventívne údery proti Rusku.

Rusi sa rozhodne dopustili agresie voči Ukrajine, ale vstupu Američanov a štátov NATO do vojny sa snažia vyhnúť a varujú pred ním. Prišli by totiž o všetky zostávajúce asymetrické výhody vo vojne.

A najmä by vypukla tretia svetová vojna.

Je Západ ochotný bojovať za Ukrajinu?

Zabudnime na slová európskych politikov, ktorí dookola opakujú, že na Ukrajine sa bojuje za našu slobodu. Ak by to bola pravda, boli by sme už vo vojne. Keďže to pravda nie je, ale s Ukrajinou spolucítime, snažíme sa jej pomáhať.

Medzi týmito dvoma polohami – solidaritou a vstupom do vojny – je podstatný rozdiel. Spočíva v tom, že vo vojne nezomierajú naši ľudia a vojaci. Tento rok sa ho podarilo udržať, aj keď hranica západnej angažovanosti sa stále posúva. Otázkou je, čo nás čaká v nadchádzajúcom roku. A či sa vojne ešte dokážeme vyhnúť, alebo k nej ako námesačníci spejeme.

Problém je, ako na to u nás najsystematickejšie upozorňuje Vladimír Palko, že západný a americký prístup k Ukrajine a Rusku k tejto vojne viedol. A tí istí politici, respektíve ich nasledovatelia, podporujú politiku, ktorá nevedie k zmierneniu, ale k zvyšovaniu napätia.

Kľúč k riešeniu sa pritom skrýva na Ukrajine. Tam sa vojna začala a tam sa musí problém vyriešiť. A preto je potrebné urobiť viac, ako len odsúdiť ruskú agresiu, treba sa postaviť niektorým ukrajinským požiadavkám. Bez toho totiž nie je možné „prestať dýchať vojnou“.

Písal o tom spomínaný Kissinger. V svojom článku po anexii Krymu napísal: „Ak má Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie byť základňou ani jednej strany proti tej druhej – mala by fungovať ako most medzi nimi.“ To už je dnes ušlá voda. Prebiehal o tom vnútropolitický zápas na Ukrajine od roku 1991 do roku 2014. Ešte niekoľko rokov sa zdalo, že ten zápas nemusí byť rozhodnutý, ale eskalácia sa už len ďalej stupňovala. Poslednou šancou, ako tomu predísť. boli Minské dohody 2, o ktorých však Ukrajinci hovorili, že ich nemienia plniť. Západ, zvlášť Nemecko a Francúzsko, ktoré boli súčasťou týchto dohôd, neurobili nič. Tie dohody neplnili ani Rusi.

Čo ale treba urobiť preto, aby k veľkej vojne s Ruskom neprišlo, čo to znamená pre Západ a čo pre Ukrajinu?

V prvom rade odmietnuť dobrodružstvá, akým bol návrh Jaroslawa Kaczynského, ktorý chcel na Ukrajinu vyslať jednotky z vybraných krajín NATO. Neexistuje kratšia cesta k vojne.

Ak sa Amerika a štáty NATO nechcú do vojny priamo zapojiť, najpravdepodobnejším spôsobom, ako vojnu ukončiť, by bola zmena hraníc. Dnes to všetci na Západe odmietajú, anexiou Krymu a začiatkom vojny došlo k porušeniu medzinárodného práva, používa sa odkaz na Mníchov. Všetko je to pravda, ale spomínaný Kissinger trpezlivo pripomína, že tieto dve veci oddeliť nemožno. Jednoducho preto, že to môže byť cena za skončenie vojny.

Tak ako to bolo vo Vietname, Kórei, a napokon aj v Európe v prípade Nemecka po roku 1945. Každý z tých príkladov dopadol inak, rozdiel oproti porovnávaniu s Mníchovom je v tom, že zatiaľ čo v prípade Mníchovskej dohody ústupky voči Nemecku k vojne viedli, vo vyššie spomínaných prípadoch rozdelenie štátov vojny pomohlo skončiť.

Rozdelenie Ukrajiny

Eric Hobsbawm v svojej knihe On Empire (2008) napísal, akým dôležitým stabilizačným prvkom počas studenej vojny bolo, že Sovietsky zväz ani USA, Rusi ani Američania, nemali diaspóry za svojimi hranicami.

To sa zmenilo pádom Sovietskeho zväzu a zo všetkých krajín s ruskými menšinami sa to najväčším problémom stalo na Ukrajine. Na Kryme mali Rusi základňu a na poloostrove žili najmä Rusi, na východe Ukrajiny žili prevažne etnickí Rusi alebo ruskojazyční Ukrajinci. Podľa štatistík z počiatku 90. rokov tvorili Rusi na Ukrajine 22 percent obyvateľstva a rodení ruskojazyční Ukrajinci 31 percent populácie. Ako to povedal bývalý ukrajinský prezident Juščenko Václavovi Klausovi: „ja ani neviem, kde sa na tom východe Ukrajina začína alebo končí“.

Dnes tieto staré štatistiky neexistujú. Ukrajinskí Rusi, ich médiá a politická reprezentácia na Ukrajine tiež neexistuje. Sledujeme vytváranie etnicky homogénneho ukrajinského štátu. Napokon, patrí to ku každej vojne vo východnej Európe. A požiadavkou Ukrajincov je, aby mal tento štát rovnaké hranice, ako kedysi vnútorne rozpoltená Ukrajina.

Na archívnej snímke z 11. júna 2013 bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger. Foto: TASR/AP

To, čo od svojho vystúpenia v Davose otvára Kissinger, je, či nie je Ukrajina ochotná vymeniť mier za územie.

Z Kissingerových úvah vyplýva, že ak má byť raz nastolený mier na Ukrajine, nestačí tlačiť na Rusov, musíme čeliť aj požiadavkám Ukrajincov. A tiež princípom, ktoré stabilizovali Európu od konca druhej svetovej vojny. Tie isté princípy totiž teraz vedú k vojne.

Američania vedia, že Ukrajina je pre Rusko osobitou kapitolou. George Kennan v svojej knihe Russia and the West (1962) o Ukrajine písal, že je pre Rusko tým, čím je pre USA Pennsylvánia. John Morrison bol presvedčený, že „rusko-ukrajinské vzťahy znamenajú pre východnú Európu to isté, čo vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom pre západnú Európu.“ Samuel Huntington si myslel, že Ukrajina môže byť jednotnou a nezávislou (aj keď súčasne vnútorne rozštiepenou) krajinou iba vtedy, ak bude úzko spolupracovať s Ruskom.

Možnosť, že by sa Ukrajina stala súčasťou Západu, videl nepravdepodobne a za vysokú cenu. Znamenalo by to rozdelenie štátu na dve entity pozdĺž civilizačnej línie, pričom životaschopnosť západnej Ukrajiny videl podmienenú tým, že bude dostávať „silnú a účinnú podporu zo Západu,“ čoho predpokladom bude, že sa prudko zhoršia vzťahy medzi Západom a Ruskom, až na úroveň blížiacu sa studenej vojne.

Kissinger sa v minulosti snažil vyhnúť takej Ukrajine, akú vidíme dnes: „Až príliš často je ukrajinská otázka postavená do jednoznačnej roviny. Či sa Ukrajina pripojí k Východu alebo k Západu. Ak má Ukrajina prežiť a prosperovať, nesmie byť základňou ani jednej strany proti tej druhej – mala by fungovať ako most medzi nimi.“

Dnes navrhuje, že dôsledkom vojny má byť rozdelenie Ukrajiny viac-menej pozdĺž bývalých etnických hraníc a s pripojením Ukrajiny do NATO. Nepomohlo mu, že zložil Ukrajine poklonu a nazval ju dôležitým štátom (major state), ktorý je schopný zastaviť ruské konvenčné sily, ktorých sa Európa obávala od druhej svetovej vojny.

Ukrajinci to tvrdo odmietajú: „Pán Kissinger stále nič nepochopil… ani podstatu tejto vojny, ani jej vplyv na svetový poriadok,“ reagoval na neho Zelenského poradca Mychajlo Podoľak.

Kissinger však v svojej úvahe riešil niečo iné ako perspektívu vojny z ukrajinskej strany. Jeho text z decembra tohto roku má názov Ako sa vyhnúť ďalšej svetovej vojne.

Koniec NATO

Otázka však znie:Vedie k tomu cesta cez členstvo Ukrajiny v NATO? Čo by vlastne znamenala Ukrajina v NATO?

Ak by sa raz stala členom Aliancie bez toho, aby Rusku odstúpila územia, ktoré si Rusi v tejto vojne nárokujú, zvlášť Krym, bola by dôsledkom vojna. Ak by výmenou za jej členstvo bolo rozdelenie Ukrajiny a pripojenie časti území k Rusku, vojne by opäť bolo ťažké sa vyhnúť. Veď členstvo Ukrajiny v NATO bolo jedným z casus belli tejto vojny.

Navyše, otázne je, čo by to prinieslo pre samotnú Alianciu, neznamenalo by to koniec NATO ako ho dnes poznáme?

NATO by muselo porušiť svoje princípy. Bol by to krok, ktorý by nielenže neprispieval k väčšej bezpečnosti Aliancie, čo je až doteraz jedno z kritérií na členstvo, ale ktorý by zvyšoval pravdepodobnosť vojny s Ruskom. NATO pritom vzniklo kvôli tomu, aby k takejto vojne nedošlo, aby ju krajiny združené v Aliancii odstrašili.

Rast napätia s Ruskom by nepochybne oslaboval význam Aliancie v krajinách, ktoré si neželajú vojnu s Ruskom. Na Slovensku, ale aj v iných štátoch, by zrejme vzniklo hnutie za odchod krajiny z NATO.

Kissingerov návrh je preto nielen veľmi hypotetický, ale aj riskantný. V týchto mesiacoch to síce nepôsobí ako presvedčivý argument, ale predsa len, formálne nemajú Američania schopnosť presadiť Ukrajinu v NATO. Záleží to aj od ďalších štátov. S členstvom Ukrajiny v NATO by zrejme nesúhlasili viaceré veľké štáty aliancie, najmä Turecko či Francúzsko. (Stačí si pozrieť, ako Turecko stále odmieta členstvo Švédska.)

Pre Ukrajincov existuje jediná rovnocenná alternatíva. Že sa garantom ich bezpečnosti stane Amerika bilaterálne. Možno predpokladať, že práve to je ústredná požiadavka prezidentka Zelenského na prezidenta Bidena.

A je to niečo, čo Ukrajina nemôže od Ameriky dostať. Pre Američanov je to totiž najhorší zo všetkých scenárov.

Tragédiou ukrajinskej politiky je, že ukrajinskí politici si kladú ciele, ktoré nedokážu splniť.

Foto: Profimedia.sk

Problémom je, že práve k takémuto mysleniu Američania celé roky Ukrajincov viedli. Ak tomu chcú čeliť, musia opatrne ale rozhodne zmeniť kurz smerom k Ukrajine.

Možnosti sú iba dve. Alebo sa Američania s Rusmi dohodnú, alebo bude vývoj viesť k vojne medzi nimi (aj nami). Príznačné je, že obidve možnosti Američania už odmietli. Rokovania s Rusmi v Ženeve pred vojnou nikam neviedli, a Ukrajincom rozhodne odkázali, že bezletová zóna ani nič, čo by znamenalo priamy vstup Ameriky do vojny s Ruskom, neprichádza do úvahy.

Američania sa spoliehajú, že to nejako vyrieši čas, a možno ich peniaze a zbrane. Dve základné možnosti sa ale nemenia.

Taká je dilema Ukrajiny. Ambície skrížené s realitou.

Skutočným bodom obratu by bolo, keby Západ tomuto problému začal v novom roku konečne čeliť. Inak sa budeme len prizerať hrôzam vojny a čeliť čoraz horším dôsledkom.

Ako to kedysi napísal Thúkýdidés: „Lidstvo má ve zvyku svěřovat nerozvážné naději to, po čem touží, a odmítat nevývratnými důvody, co mu není milo. … Válka je tvrdý učitel.“