Navyše, vojna vôbec neviedla k deklarovaným cieľom, teda k potlačeniu terorizmu na Blízkom východe a k inštalovaniu priateľskej irackej vlády. Naopak, následkom vojny prišli o život stovky tisíc ľudí. Dnes majú v Iraku veľký vplyv sunitskí militanti a hlavne iránske gardy, čo bolo pred rokom 2003 nemysliteľné.
Podobne dopadli vojny Spojených štátov v Afganistane, Líbyi, Sýrii. Pokusy presadiť nový globálny poriadok pod vedením Spojených štátov jeden za druhým stroskotali. S rozvratom napadnutých krajín. A s miliónmi obetí alebo utečencov.
Následky však neboli demolačné len pre Východ, ale aj pre Západ. Február 2003 naplno odštartoval takzvanú postfaktuálnu éru v západných štátoch. Teda éru, v ktorej nie sú podstatné fakty ani medzinárodné právo. Podstatné sú nástroje propagandy a informačnej vojny. A „falošné správy“ (fake news) v réžii tajných služieb, vlád a médií.
V tejto zlomovej dobe zohrali kľúčovú úlohu práve médiá. Bez nich by to nešlo. Tajné služby a vlády predsa produkovali falošné zámienky pre vojny aj v minulosti. Narážali však na tvrdú opozíciu – aspoň v krajinách so slobodnou spoločnosťou. Tá opozícia bola intelektuálna, politická aj mediálna. Západné médiá boli v 20. storočí do veľkej miery nezávislé, zdravo kritické a väčšinou protivojnovo nastavené.
V 21. storočí a špeciálne po februári 2003 sa to otočilo. Médiá už neboli kritické voči vládam a ich vojenskej politike. Naopak, začali slúžiť ako zbraň v infovojne. Zbraň v rukách vojnových jastrabov a globálnej oligarchie…
Americký novinár David Sirota tvrdí, že postfaktuálna éra má korene vo februári 2003. Falošné správy a falošné obvinenia mali podľa neho štátny a mediálny motor.
Kritická žurnalistika založená na dôkazoch a princípoch práva vyšla z módy a presadila sa angažovaná žurnalistika založená na politických heslách.
Podobne ako pri Iraku sa podľa Sirotu zvrhla diskusia aj pri kontroverzných dohodách o voľnom obchode, ktoré presadzovali korporácie a globálna oligarchia. Obchodné dohody spôsobili vývoz pracovných miest zo Spojených štátov do Mexika či do Ázie a pokles životnej úrovne veľkej časti Američanov (výmenou za rast ziskov nadnárodných korporácií, ktoré vyťažovali lacnú a nenáročnú pracovnú silu v zahraničí).
Médiá túto spornú politiku jednohlasne podporovali.
Sirota si všimol, že v médiách, v politike a v mimovládnych organizáciách sa presadil absurdný stav. Tí novinári a aktivisti, ktorí sa opakovane a preukázateľne mýlili, sú povyšovaní ako vizionári. Tí odvážnejší, ktorí boli kritickí a ukázalo sa, že mali pravdu, boli vytlačení na okraj. Ako vyhnanci.
Následky novej, aktivistickej mediálnej politiky sú zhubné aj pre intelektuálne a politické prostredie. Kto sa kriticky ozve proti globálnej oligarchii a jej vojenskej či obchodnej politike, ten je vyhlásený za konšpirátora. Kto je ticho, ten má pokoj. A kto sa zavesí na granty vlád a korporácií a poslušne hlása, že oligarchovia Gates s Bloombergom a Sorosom sú filantropi, ten je v popredí.
David Sirota si myslí, že táto submisívna poloha médií a ich služba establišmentu má jednoduché vysvetlenie: „pravda“ je dnes tam, kde sú peniaze a moc. Platí to aj v prípade, ak si tajné služby vymyslia zbrane hromadného ničenia v krajine, ktorú majú na čiernom zozname.
Výsledok: už tu nemáme reality-based community, spoločenstvo založené na realite. Namiesto toho tu máme spoločenstvo založené na postrealite. Na kampaniach, propagande, politickom aktivizme, pózovaní v rytme módy. A na jednofarebnej „mediálnej realite“, ktorá je čoraz menej pravá a čoraz viac virtuálna. Silne skreslená či rovno sfalšovaná.
Dodajme, že takéto vykorenené spoločenstvo sa potom ľahšie ovláda a manipuluje. Niekedy až tak ľahko, že s nadšením víta zapojenie svojej krajiny do protiprávnej vojny (2003), potom víta nelegálnych migrantov (2015), tretiu dávku novej vakcíny bez štandardného testovania (2021), osekávanie práv a slobôd v mene bezpečnosti (pandemickej či klimatickej).
Ani to by však nebolo to najhoršie, čo priniesla postfaktuálna éra.
Najhoršie je, že vymierajú kritické hlasy a zdravá opozícia. Tým sa zužuje priestor pre slobodnú spoločnosť poháňanú polemikami a otvorenou súťažou.
V časoch mediálnej paľby po všetkom, čo vybočuje z bojovej línie, tu máme zvláštny fenomén. Väčšina mlčí alebo ohne krk. Odvahu nahlas kriticky vystúpiť majú spravidla len radikáli, populisti a sociopati (ktorým mediálny lynč neprekáža). Proti nim potom vo voľbách stoja mediálne a finančne dopovaní zástupcovia „dobra“ a „slušnosti“. Táto čiernobiela mytológia o boji „síl dobra“ so „silami zla“ im funguje…
Aj keď našťastie nie vždy a nie všade.
Dobrou správou je, že táto éra kampaní s oporou mimo reality a rozumu je len dočasná. Tak ako každá úpadková doba. Lebo odporuje prirodzenosti človeka.
Ľudstvo predsa má – aj keď tak dnes nevyzerá – naviac.
