Vladyka Cyril Vasiľ: Slovania nikdy neboli jednotní. Nežime v obavách, ale pripravme sa na horšie a vážme si mier

V januári nastúpill do funkcie nový prefekt Dikastéria pre východné cirkvi arcibiskup Claudio Gugerotti. Sme priatelia už viac ako dvadsať rokov. My traja gréckokatolícki biskupi sme mu predstavili našu cirkev. Hovorili sme aj o definitívnom schválení partikulárneho práva, ktoré by sa čoskoro malo doplniť. Odchádzame aj s tým, že na obsadení arcibiskupa pre Prešovskú archieparchiu sa pracuje. Ale na to si počkajte si (úsmev). Napokon sviatok svätého Cyrila a liturgia v Bazilike svätého Klementa boli príležitosťou spojiť tieto udalosti.

Práve v tejto bazilike je prázdny Konštantínov hrob a časť jeho relikvií, preto sa tu aj slávila liturgia so zastúpením niekoľkých slovanských národov, ktoré sú priamo späté so solúnskymi bratmi. Slávime aj 1 160. výročie od príchodu svätých Cyrila a Metoda na Slovensko. Navyše sa stretávame 14. februára, na sviatok Vášho menovca. A napokon na stredajšej generálnej audiencii označil pápež František bratov zo Solúna slovami Jána Pavla II. – Apoštoli Slovanov. Otázka znie: práve teraz vidíme vojnu medzi dvoma veľkými slovanskými národmi, ako to vnímate?

Slovania nikdy neboli celkom jednotní. Ich príchod na územie Veľkej Moravy bol historický pokus o vytvorenie tretieho pólu v Európe medzi gréckym a germánsko-franským, respektíve latinským svetom. Tento okamih mal svoju historickú chvíľu, ale potom sa ukázalo, že čelil toľkým nástrahám a prekážkam, že nebol celkom dovedený do úspešného konca.

Výsledkom je aj súčasné rozdelenie Slovanov medzi dva svety. Je tu západný, latinský, a východný, ktorý sa spája s byzantskou tradíciou. Ten východný nie je zjednotený ani duchovne s rímskym biskupom a možno ani kultúrne so zvyškom Európy, a to napriek spoločným koreňom.

Možno sa ako gréckokatolíci hrdíme, že sme súčasťou oboch svetov. Sme plne v jednote s rímskym biskupom, cítime sa súčasťou kresťanského či katolíckeho sveta a súčasne sme hlboko ukotvení v našich byzantských koreňoch a tradíciách. Preto sa cítime univerzálni.

Považujete odkaz Cyrila a Metoda a ich snahu priniesť jednotu do slovanského sveta, ako sme to videli aj na slovanskej slávnosti v Ríme, za niečo hodné pripomenutia, až zdôraznenia v tomto čase?

Cyrilo-metodský model v sebe spája aj prvok istej jednoty. Bránilo sa jej od začiatku a aj dnes je problematická. Vyžadovala by si väčší rešpekt a citlivosť na vzájomné rozdiely a v hľadaní toho, čo nás spája. Toto je odkaz svätých Konštantína a Metoda pre dnešný aj slovanský svet.

Práve na území dnešnej Ukrajiny, v Mukačeve, vznikla vaša materská cirkev pod Karpatmi. Pôsobí tam i náš klérus, veľké zásluhy mal biskup Milan Šašik, ktorý, žiaľ, zomrel pred vyše dvoma rokmi. Aký význam má táto časť cirkvi pre Ukrajinu?

Áno, Mukačevská eparchia sa kedysi rozprestierala v Uhorsku naprieč 13 komitátmi [župami, pozn. red.] a postupne sa počas stáročí prispôsobovala etnickým a politickým zmenám. Z nej vznikali ďalšie aj na dnešnom území Slovenska, najprv Prešovská v roku 1818, potom Košická a Bratislavská. Historicky má vzťah ku gréckokatolíckej cirkvi v Prahe, Maďarsku a čiastočne v Rumunsku.

V tejto súvislosti však chcem ozrejmiť, že cirkev na Ukrajine sa skôr než k cyrilo-metodskej tradícii viaže na tradíciu krstu kniežaťa Vladimira, ktorý prišiel o storočie neskôr ako v našich končinách Cyril a Metod. To ovplyvňuje identitu kresťanstva na Ukrajine, ktoré je prítomné v katolíckej forme pod vedením vrchného arcibiskupa kyjevsko-haličského Sviatoslava Ševčuka. Súčasne tam existujú pravoslávne cirkvi, ktoré spadajú pod jurisdikciu [cirkevná právomoc, pozn. red.] Moskovského patriarchátu, takzvanej autonómnej cirkvi a Ukrajinskej cirkvi. Tá sa považuje za vlastnú, metropolitnú, a v spojení s Konštantínopolským patriarchátom.

Žiaľ, ako vieme, tieto vzájomné konflikty vnútri pravoslávia dnes charakterizujú celkové napätie a rozdelenia, ktoré existujú aj medzi štátmi Rusko a Ukrajina. Toto delenie prebieha aj na Ukrajine medzi viacerými cirkevnými spoločenstvami, ktoré sú viazané na rôzne jurisdikcie. Katolícka cirkev je tam prítomná v latinskom obrade, aj keď čiastočne, a historicky je prepojená skôr s poľským etnikom. Dnes je súčasťou spektra cirkví v krajine, kde je aj veľká gréckokatolícka cirkev. Jej tradícia sa viaže s takzvanou Brest-litovskou úniou z roku 1596.

Ako sme už spomínali, slovenskí kňazi pôsobia u nášho východného suseda zmietaného vojnou. Máte o nich prehľad?

Máme tam niekoľko kňazov, ktorí pracujú v bližšej, zakarpatskej Mukačevskej eparchii. V Ľvove je napríklad jezuita Ján Burda. Otec Peter Krenický je v Melitopoli na východe krajiny a tam ho aj prenasledovali, väznili a vyhostili z územia pod okupáciou ruskej armády. Slovenskí kňazi majú teda osudy ako tamojší veriaci, vzájomné prepojenia tu boli, sú a budú.

Pre Ukrajincov sme v Košickej eparchii začali vykonávať liturgické slávenia v ich jazyku. Venuje sa im slovenský kňaz, ktorý desaťročia pôsobil na Ukrajine, takže im je blízky.

Od začiatku ste boli na hranici, kde ste pred rokom utečencom pomáhali. Mnohí ukrajinskí utečenci odchádzajú ďalej na Západ a menej ostávajú na východe Európy. Ako pomáhate tým, ktorí ostali na Slovensku?

Prvé vlny utečencov aj u nás smerovali na Západ, lebo mali rodiny a priateľov, ktorí tam pracovali a bývali. A naši územím len prechádzali. Slovenskom prešlo zhruba 900-tisíc Ukrajincov a okolo 100-tisíc u nás ostalo. Mnohí sa aj vrátili. Tí, ktorí na Slovensku našli útočište, možno nie sú viditeľní, vedia sa prispôsobiť a zaradiť jazykovo, kultúrne a pracovne. Pracujeme s nimi v charite, cirkevných, mimovládnych a štátnych inštitúciách.

Nedávno ste povedali, že je múdrejšie pripraviť sa na horšie. U niekoho to môže vyvolať aj isté obavy, obzvlášť, keď si pripomíname prvé výročie ruskej invázie na Ukrajinu.

Považujem za znak opatrnej múdrosti, aby sme nežili v lacnom, naivnom očakávaní, že všetko je a bude v poriadku. Svet je komplikovaný a hrôzy rôznych konfliktov a napätí by sme mali vnímať. Rovnako môžu doľahnúť v akejkoľvek forme aj na nás. Nemáme žiť v obave, ale ani sa utápať v našom doteraz skutočnom, relatívnom blahobyte a v mieri. Mali by sme si ho minimálne viac vážiť a pracovať na ňom.

Slovenskí gréckokatolícki biskupi, arcibiskup Cyril Vasiľ z Košíc, biskup Peter Rusnák a pomocný biskup Milan Lach (obaja z Bratislavy) tento týždeň navštívili Rím a Vatikán. Popri Dikastériu pre východné cirkvi boli na slovanskej omši v Bazilike svätého Klementa.