Pred 92 rokmi vznikol vatikánsky štát a Pius XI. sa stal pápežom misií

„Na zaistenie absolútnej a viditeľnej nezávislosti Svätej stolice, ktorá jej zaručuje nespochybniteľnú zvrchovanosť aj na medzinárodnom poli, sa uznala potreba ustanoviť s osobitnými náležitosťami Mesto Vatikán, priznávajúc samej Svätej stolici úplné vlastníctvo a výlučnú a absolútnu moc a zvrchovanú jurisdikciu,“ píše sa v Lateránskych zmluvách. Tvoria ich dohoda o vzniku Vatikánu, konkordát medzi Svätou stolicou a Talianskom a finančný dohovor – talianska kompenzácia pre pontifika za vzdanie sa nároku na Pápežský štát, respektíve Pápežské štáty.

Ratifikovali sa o niekoľko mesiacov neskôr, 7. júna. S miernou aktualizovaním v 80. rokoch platia až doteraz. Odvoláva sa na ne aj ústava Talianskej republiky v článku sedem a svoj formálny začiatok 11. februára si Vatikánsky mestský štát pripomína ako štátny sviatok.

Dokument „pozitívne vyriešil“ takzvanú Rímsku otázku, ktorá sa otvorila v roku 1870, keď zjednocujúce sa Taliansko pripojilo k sebe mesto Rím a skončilo éru Pápežského štátu, respektíve Pápežských štátov. Tie dovtedy na istom území Apeninského polostrova spravoval pontifik. Odvtedy pápeža označovali za vatikánskeho väzňa, lebo ostal na malom území v Ríme a jeho existencia z hľadiska (medzi)národného práva nebola úplne vyjasnená.

Štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin pri príležitosti 90. výročia Lateránskych zmlúv poznamenal, že sa nimi uzavreli „skôr konfliktné“ vzťahy medzi oboma stranami: „Svätá stolica znovu plne získala svoje miesto v koncerte národov a posilnila sa možnosť rozvinúť svoju medzinárodnú subjektivitu, ktorá bola už v praxi uznaná, a plne sa zúčastňovať na rôznych medzinárodných rokovaniach… Ak bol Pius XI. správne označený ako ʻPápež misiíʻ, je to sčasti aj pre možnosť plne konať na medzinárodnej scéne.“

Dohoda medzi cirkvou a fašizmom je silená interpretácia

„Zatiaľ čo zahraničné noviny veľmi kritizovali ʻsväté spojenectvoʻ, fašistická tlač oslavovala vrchol duceho [vodcu, pozn. red.]. Sám Pius XI. definoval Mussoliniho ako ʻmuža Prozreteľnostiʻ, čím jedným ťahom vymazal jeho socialistickú minulosť ako antiklerikála,“ spomína výhrady Giancarlo Mazzuca, autor knihy Tie požehnané zmluvy (Quei Patti benedetti). Avšak spresňuje, že domnelý úspech fašistického režimu i monarchie bol dočasný, lebo čoskoro zanikli. V skutočnosti šlo o „oslobodenie pre cirkev a požehnanie pre taliansky ľud“, píše autor Mazzuca.

Lateránske zmluvy umožnili Svätej stolici „skôr slobodu než neutralitu“, súhlasí dejepisec Roberto Regoli z Pápežskej Gregoriánskej univerzity. To, že tlač tento historický okamih videla ako „dohodu medzi cirkvou a fašizmom“, je podľa neho „legitímna, no silená interpretácia“. V plnej miere totiž tento právny dokument vstupuje „do demokratického a republikánskeho Talianska a bude len upravená v roku 1984 na základe dohôd vo Villa Madama [sídlo talianskeho Senátu, pozn. red.]“.

Iní však túto zmenu vnímajú horšie ako jej pôvodnú verziu z roku 1929, lebo je otvorená novým zákonným úpravám v rôznych oblastiach, a v istých prípadoch sa vraj prijali v prospech Svätej stolice na úkor Talianska.

Podobne sa podľa historika Regoliho hodnotí konkordát s Nemeckom z roku 1933, kedy sa dostal k moci Adolf  Hitler. Niektorí ho mylne považovali „za legitimizovanie novej politickej sily národného socializmu“ zo strany pápeža, myslí si Roberto Regoli: „Je to jediná nemecká medzinárodná dohoda, ktorá prežila samého Hitlera… Podľa vatikánskeho štátneho tajomníka Eugenia Pacelliho [neskoršieho pápeža Piusa XII., pozn. red.] cirkev potrebovala mať v zmluve záruky svojich práv a slobôd v totalitných alebo autoritárskych režimoch ako Taliansko, Nemecko, Juhoslávia – a nie v demokratických režimoch.“

Kardinál Parolin k tejto „citlivej otázke“ píše, že Svätá stolica v medzivojnovom období chcela „uprednostniť komplexnú dohodu s talianskym štátom“. Preto sa „nenechala zastaviť úvahami a výhradami – akokoľvek pochopiteľnými“ ohľadom možných vplyvov „v danej politickej sezóne“. Zvolila si „trvalú a organickú úpravu vzťahov štát-cirkev v Taliansku“.

Lateránske zmluvy v súčasnosti

Nedávno sa Lateránske zmluvy dostali do médií, keď sa talianska občianka Cecilia Marogna odmietla dostaviť na vatikánsky súd. Podľa právneho dokumentu najmenší štát sveta nemôže žiadať o vydanie občana Talianskej republiky, môže to byť len v opačnom poradí. To primalo judikatúru absolutistickej monarchie, aby proti podozrivej žene v súvislosti s vyšetrovaním finančných operácií „zrušila preventívne opatrenie“, a umožnila jej, aby sa bez obáv „zúčastnila na pojednávaní vo Vatikáne“.

Ústupok vatikánskych sudcov „bol zameraný skôr na to, aby sa predišlo trápnemu precedensu“, lebo taliansky súd by v súlade s konkordátom so Svätou stolicou „možno dal za pravdu svojej občianke,“ uvádza sa v agentúre AP.

Pápež Pius XI. zomrel v predvečer desiateho výročia podpisu Lateránskych zmlúv 10. februára 1939. Vatikán si na sviatok 11. februára pripomína aj iné udalosti. V roku 1994 vznikla Pápežská akadémia pre život a v ten istý deň roku 2013 pápež Benedikt XVI. oznámil historické rozhodnutie, ktorým sa zriekol Petrovho stolca.