Už s prvým tvrdením, že elektromobily sú ekologickejšie ako autá na benzín či naftu, sa dá polemizovať. Výroba batérií, ktoré ich poháňajú, je totiž náročná na energie aj suroviny. Tie sa navyše v mnohých prípadoch ťažia v neľudských podmienkach, pričom dobrým príkladom môže byť dolovanie kobaltu v Konžskej demokratickej republike. V celkovom ponímaní je potom výsledok porovnania naklonený elektromobilite omnoho menej, než sa môže na prvý pohľad zdať.
Druhý spomenutý problém je však pre európsku bezuhlíkovú budúcnosť a aj ekonomický vývoj regiónu minimálne rovnako podstatný.
Zdroje aj spracovateľský priemysel kontroluje Čína
V moderných elektrických vozidlách sa najčastejšie používajú lítium-iónové batérie. Tie obsahujú viaceré chemické prvky, pričom medzi najdôležitejšie patria lítium, kobalt, nikel či mangán. Množstvá sa líšia v závislosti od typu batérie a modelu vozidla. Podľa informácií z odborných štúdií môže jedna lítium-iónová batéria v priemere obsahovať približne 8 kilogramov lítia, 35 kilogramov niklu, 20 kilogramov mangánu a 14 kilogramov kobaltu.
Úspech Číny v celom odvetví pramení v prvom rade z jej veľkého domáceho dopytu po batériách, ktorý BloombergNEF (BNEF) ešte v roku 2020 vyčíslil na 72 gigawatthodín kapacity. Peking zároveň ťaží z toho, že má pod palcom veľkú časť zdrojov. Podľa údajov agentúry kontroloval 80 percent globálneho spracovávania surovín, 77 percent svetovej kapacity batériových článkov a 60 percent svetovej výroby akumulátorových komponentov.
Lítium
Základom pre batérie do elektromobilov je lítium. Podľa štatistík sa ho vyťaží najviac v Austrálii, ktorá dodáva na trh vyše polovicu celkového objemu. Za protinožcami nasledujú v ťažbe Čile a Čína. Čo sa týka samotných zásob, najväčšie ložiská ležia v Južnej Amerike, konkrétne v spomínanom Čile, ale čiastočne aj v Argentíne a Brazílii. V roku 2021 sa približne tri štvrtiny z vyťaženého množstva použili práve pri výrobe batérií, čo je obrovský nárast oproti predchádzajúcej dekáde, keď sa na batérie využívalo len 23 percent vyťaženého prvku. Celý trh s kovom, ktorého dôležitosť rastie, tak napreduje rýchlymi krokmi.
Napriek tomu, že má Peking v súčasnosti prístup len k približne štvrtine svetových zásob lítia, kontroluje vyše dve tretiny svetovej kapacity na jeho spracovanie a rafináciu. V máji minulého roka na to poukázala spoločnosť Rystad Energy. Do sektora odtiaľ navyše prúdia nové a nové investície. "Obrovský rozdiel medzi spracovateľskou kapacitou Číny a jej zdrojmi lítia vedie k tomu, že krajina aktívne rozširuje ťažbu lítia na domácom trhu aj v zahraničí," uviedla senior analytička tejto spoločnosti Susan Zou.
Cena lítia pritom už v priebehu pandémie stúpala a vojna na Ukrajine jeho rast ešte podporila. V novembri 2022 sa jedna tona lítia predávala za takmer 600-tisíc čínskych jüanov (zhruba 82-tisíc eur), čo je oproti novembru 2020 15-násobný nárast. Aktuálne cena klesla najmä kvôli celosvetovým obavám z recesie a pohybuje sa na sume približne 58-tisíc eur za tonu, čo v prepočte na kilogramy predstavuje cenu okolo 58 eur/kg.
Kobalt
Ďalšou dôležitou súčasťou akumulátorov, ktoré dnes poháňajú najnovšie autá, je kobalt. Ten batériám predlžuje životnosť a zlepšuje ich výkon. Pomáha tiež udržiavať stabilitu batérií počas ich nabíjania a vybíjania. V globálnom úsilí o dekarbonizáciu a elektrifikáciu áut je jedným z kľúčových kovov.
Takmer polovica svetových zásob a zhruba dve tretiny svetovej produkcie kobaltu má pôvod v nebezpečnej a nestabilnej Demokratickej republike Kongo. V ďalších dvoch štátoch s najvyššou produkciou kobaltu – Rusku a Indonézii – sa vyťaží len desatina svetovej produkcie.
Na výrobu jednej batérie je potrebných vyše desať kilogramov čoraz vzácnejšieho prvku. Až štyri pätiny kobaltu sa pritom rafinujú v Číne. Tá prostredníctvom veľkých spoločností kontroluje drvivú väčšinu ťažobných procesov v Kongu a neustále investuje do ďalších. Od minulého roka až 15 z 19 najväčších priemyselných baní v Kongu vlastnili alebo financovali čínske spoločnosti, uvádza austrálsky spravodajský portál ABC.
Ako je na tom Európa?
Starý kontinent na tom so surovinami potrebnými pri výrobe batérií nie je vôbec dobre. Podľa BloombergNEF sa v roku 2020 žiadna európska krajina nedostala do prvej desiatky v množstve a ťažbe potrebných zdrojov. Medzi desať najlepších sa nedostali ani Spojené štáty. Jedinými z jadra západnej koalície krajín sú Austrália a Kanada, ktorým patrí druhé, respektíve štvrté miesto.
V Európe tiež v súčasnosti nie sú žiadne rafinérie lítia. Britský denník Guardian o tom informoval minulý mesiac, pričom doplnil, že projekty rafinérií, ktoré sa robia v Nemecku a Francúzsku, by mali do budúcnosti o niečo zlepšiť európske vyhliadky v tomto smere.
So spracovaním kobaltu je na tom kontinent o niečo pozitívnejšie. Najväčšie rafinérske kapacity v Európe malo v roku 2019 Fínsko s približne 16,5 tisíca tonami. Ďalšími boli Belgicko a Nórsko. Napriek tomu dokážu spracovať len zhruba 15 percent toho, čo čínski giganti, ktorí mali v tom období kapacity na 150-tisíc ton. Čísla z roku 2021 pritom nie sú pre Európu optimistickejšie.
Find more statistics at Statista
Ambície Európy sú veľké, zdroje a spracovateľský priemysel však Čína z ruky len tak nepustí
Podľa správy organizácie Transport & Environment, ktorá sa zaoberá obnoviteľnými zdrojmi, je EÚ na dobrej ceste vyrábať do roku 2027 dostatok lítium-iónových batériových článkov na uspokojenie dopytu a vyradiť Čínu z dodávateľských reťazcov. Štúdia predpovedá, že závislosť Európy od Číny pri rafinácii a spracovaní kovov na výrobu batérií by sa tiež mohla výrazne znížiť – predpokladá sa, že viac ako 50 percent európskeho dopytu po rafinovanom lítiu môže do roku 2030 pochádzať z európskych projektov.
Napriek pozitívne vyzerajúcim správam je však otázne, nakoľko dokáže Európa vytesniť ázijského tigra, ktorý má v takmer každej oblasti obrovský náskok, kontroluje väčšinu zdrojov v Afrike aj Južnej Amerike, navyše má dominanciu v spracovateľskom priemysle. Existuje pomerne slušná pravdepodobnosť, že sa v tomto odvetví stane starý kontinent bábkou v rukách Číny, možno ešte viac, ako to bolo v prípade ruských energií. Ide pritom o tú istú Čínu, ktorá za posledný rok utužila obchodné a diplomatické vzťahy s Ruskom a zhoršila ich so Spojenými štátmi. Šéf čínskej diplomacie Wang I tento týždeň po stretnutí so svojím ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom dokonca označil vzťahy medzi Pekingom a Moskvou za pevné ako skala.
Kontroly a obmedzenia vývozu amerických technológií do Číny, napätie okolo návštevy Nancy Pelosiovej na Taiwane a čínske vojenské cvičenia v blízkosti ostrova či nedávne zostrelenie údajných čínskych špionážnych balónov načrtávajú, akým smerom by sa mohol vzťah dvoch veľmocí uberať. Prednedávnom tomu venoval denník Štandard aj podrobnú analýzu. Prípadný konflikt (ktorý, verme, nenastane) by znamenal, že sa Európa opäť ocitne mimo kritických zdrojov pre to, čo aktuálne vidí ako priemysel budúcnosti. Na európsku zelenú iniciatívu smerom k elektrickým autám sa aj preto treba pozerať kritickým okom.