Túto stredu, dva dni pred výročím ruskej invázie na Ukrajinu, si Vladimir Putin a Wang Yi, najvyšší predstaviteľ Číny pre zahraničnú politiku, na stretnutí v Kremli sľúbili "posilniť" vzťahy Moskvy s Pekingom. Je to zároveň prvá návšteva vysokého čínskeho predstaviteľa od začiatku vojny.
"Čínsko-ruské vzťahy odolali tlaku medzinárodného spoločenstva a vyvíjajú sa veľmi stabilne na pozadí veľmi zložitej, meniacej sa medzinárodnej situácie," povedal Putinovi čínsky vysoký diplomat. Dodal, že vzťahy Číny s Ruskom "nepodliehajú tlaku tretích strán", pretože krajiny majú „veľmi pevný základ v ekonomike, politike a kultúre".
Toto gesto len zdôrazňuje, ako sa v ostatnom čase prehĺbili vzťahy dvoch veľmocí a ako „nezápadné“ krajiny sveta vnímajú Rusko a prebiehajúcu vojnu. Peking hodil Moskve do mora západných sankcií záchranné lano tým, že zvýšil dovoz ruských komodít a zároveň poskytol dodávky komponentov, ktoré sčasti nahradili západný dovoz do Ruska, ktorý bol v ostatnom roku výrazne obmedzený.
Týka sa to aj Indie či Turecka
Štát s druhým najsilnejším hospodárstvom na svete pritom nie je jediný, ktorý utužil vzťahy s Kremľom. Spomedzi viacerých štátov, ktoré s Moskvou zveľadili svoje (prinajmenšom obchodné) vzťahy, možno vypichnúť aj druhého ázijského tigra či krajinu polmesiaca, ktorá je dokonca členom Severoatlantickej aliancie. Obe krajiny možno charakterizovať ako regionálne mocnosti.
Dovoz ropy do Indie, ktorá je tretím najväčším dovozcom a spotrebiteľom ropy na svete, lámal v minulom roku rekordy. Pred vojnou predstavoval indický dovoz ruskej ropy a produktov úplné minimum – v priemere sa pohyboval v desiatkach tisíc barelov denne. Toto číslo vzrástlo v priebehu roka o stovky percent. Krajina v januári tohto roka importovala rekordných 1,4 milióna barelov denne. Reuters dopĺňa, že Moskva je stále najväčším dovozcom ropy do Indie.
Turecko sa v niektorých ohľadoch pevne postavilo proti Putinovi spolu so zvyškom Aliancie. Ako príklad možno uviesť predaj a rozšírenie výroby bezpilotných lietadiel Bayraktar na Ukrajine, ktoré sa tam používali od prvých dní vojny a pre ruské sily mali ničivé účinky. Turecko však na druhej strane odmieta uvaliť voči Kremľu sankcie, blokuje vstup Švédska a Fínska do NATO či neváha obchodovať s ukradnutým obilím.
Pohľad obyvateľov na vojnu a jej ukončenie
Hoci ide často o rozhodnutia vlád jednotlivých krajín a tých, ktorí sú pri moci, verejná mienka je v týchto krajinách diametrálne odlišná ako vo väčšine „prozápadných“ krajín. Veľmi dobre to zobrazuje prieskum, ktorý dva dni pred prvým výročím vtrhnutia ruských vojsk na Ukrajinu pripravila Európska rada pre zahraničné vzťahy. Ako tvrdia samotní autori, prieskum odkrýva „veľkú priepasť medzi Západom a "zvyškom" (sveta), pokiaľ ide o želané výsledky vojny a rozdielne chápanie toho, prečo USA a Európa podporujú Ukrajinu“.
Európske vlády sa dlhodobo zhodujú v tom, že vojnu by malo ukončiť len ukrajinské víťazstvo, ktoré sa väčšinou spája s obnovením hraníc spred roku 2014. Hoci si značný počet európskych občanov želá, aby sa vojna skončila čo najskôr mierom, prieskum verejnej mienky ukazuje, že obyvateľstvo skôr uprednostňuje podobný postoj, aký majú „európski lídri“. Teda víťazstvo Ukrajiny, aj keby konflikt trval o niečo dlhšie. Stanovisko Američanov sa uberá tým istým smerom. Čísla hovoria o 38 percentách na starom kontinente a 34 percentách v zámorí. Za čo najrýchlejšie ukončenie vojny, aj keby to malo znamenať, že Ukrajina odovzdá Rusku kontrolu nad niektorými oblasťami bolo zase 30 percent Európanov a len 21 percent obyvateľov USA. Pomerne veľká časť opýtaných si z možných odpovedí nevybrala alebo nevedela odpovedať.
Naopak, obyvatelia nezápadných krajín jasne preferujú, aby sa vojna skončila hneď. V Číne s tým súhlasí 42 percent opýtaných, čo je takmer dvojnásobný počet oproti 23 percentám tých, ktorí žiadajú víťazstvo Ukrajiny. Ukončiť vojnu čo najskôr si ľudia žiadajú ešte viac v Turecku (48 percent) a Indii (54 percent), aj keď stojí za zmienku, že 27, resp. 30 percent ľudí v týchto krajinách by uprednostnilo, aby Ukrajina získala späť celé svoje územie, aj keby to znamenalo dlhšiu vojnu alebo viac zabitých a vysídlených Ukrajincov.
Rusko ako nevyhnutný strategický a obchodný partner
V postoji voči samotnému Rusku sa Američania aj Európania zhodujú v tom, že ho považujú za "protivníka", s ktorým je krajina v konflikte alebo za "súpera", s ktorým súťaží. Moskvu tak vníma 71 percent respondentov v USA, 77 percent v Spojenom kráľovstve a 65 percent v krajinách EÚ, ktoré sa zúčastnili na prieskume.
Naopak, v Indii, Turecku a Číne považujú ľudia Kremeľ skôr za spojenca, resp. akéhosi „potrebného partnera“, s ktorým je nutné strategicky spolupracovať. Prekvapujúco najvyššie percento opýtaných, ktorí vnímajú Rusko ako spojenca (51 percent), bolo v Indii. Ďalších 29 percent ľudí ho tam vníma ako potrebného partnera.
V Číne boli tieto percentá o niečo nižšie. Moskvu vníma ako spojenca 35 percent respondentov a 44 vníma najväčšiu krajinu sveta ako strategického partnera. V Turecku bolo najmenej tých, ktorí považujú Rusov za spojencov (14 percent), ale až 55 percent považuje ich krajinu za potrebného partnera.
Navyše, približne tri štvrtiny respondentov v každej zo spomenutých krajín si myslia, že Rusko je buď silnejšie, alebo aspoň také silné, ako pred vojnou.
Prečo Rusov nenávidia len v západných krajinách a vo zvyšku sveta nie
Nad výsledkami prieskumu sa v denníku Financial Times zamyslel aj bulharský politológ a politický poradca Ivan Krastev, ktorý hľadá príčinu toho, prečo tieto krajiny nevnímajú Rusov nepriateľsky a nezačali ich nenávidieť. „Prečo nezápadná verejnosť nepociťuje väčšie morálne rozhorčenie nad otvorenou agresiou Kremľa?“ pýta sa.
Západná podpora Ukrajiny, najmä dodávky moderných zbraní, podľa neho uľahčila nezápadným krajinám prijať údajný naratív Kremľa, že ide o zástupný konflikt medzi Ruskom a Západom. Myslí si, že je to dôvod, prečo obyvatelia týchto krajín neúspešné ofenzívy Moskvy a jej vojenské ústupy sotva registrujú. „Ak Rusko stojí proti Západu ako celku, nie je prekvapujúce, že bolo neúspešné,“ píše Krastev.
Upozorňuje na to, že Európania vnímajú vojnu ako návrat k polarizácii v štýle studenej vojny medzi dvoma antagonistickými blokmi, zatiaľ čo ostatní sa prikláňajú k názoru, že svet sa rozpadá na viacero centier moci. Túto myšlienku ešte počas leta vyslovil aj indický minister zahraničných vecí, ktorý vtedy uviedol, že Európa by mala „vyrásť z myšlienky, že jej problémy sú problémami celého sveta“.
Bulharský politológ k tomu doplňuje osobnú skúsenosť z rozhovorov s novinármi, spisovateľmi a politikmi v Kolumbii. Krajiny mimo západného bloku podľa neho „rozčuľuje, že keď sa niečo stane v Európe, okamžite sa to považuje za globálny problém, zatiaľ čo ak sa to odohrá v Afrike alebo Latinskej Amerike, takmer nikdy to tak nie je“. Ignorovaním vojny na Ukrajine mnohí mimo Západu, či už vedome alebo nevedome, spochybňujú ústredné postavenie Európy v globálnej politike.
Rusko vraj ďalej nevnímajú ako veľmoc
Ivan Krastev však trúfalo zašiel v myšlienkach ešte ďalej. „Rozvojové krajiny nie sú pobúrené Putinovou agresiou, pretože Rusko prestalo byť vnímané ako globálna veľmoc,“ píše pre britský denník. Doplňuje, že pre „krajiny ako India a Turecko sa Rusko stalo podobným, takže sa ho nemusia báť“.
„Zvyčajnou výsadou regionálnych mocností je, že mimo svojho regiónu nie sú nenávidené. (...) Teraz, keď je (Rusko) len jednou z mnohých stredne veľkých veľmocí, sa ruské vojny miešajú so všetkými ostatnými konfliktmi na svete,“ pokračuje politológ.
Ku koncu svojho komentára dochádza k záveru, že vojna na Ukrajine nie je pre zvyšok sveta prelomovým bodom. Myslí si, že odpoveď na jeho prvú a základnú otázku je jednoduchá: „Je to preto, že Rusko už nie je dostatočne dôležité na to, aby ho nenávideli.“